Preto od sv. Jána pálili niekde ohne každý večer, až kým nezapršalo. Pálenie ohňov počas jánskej noci bolo spojené s piesňami a rozličnými hrami, často s erotickým podfarbením. Na Jána sa zvykli zapaľovať aj fakle, s ktorými roľníci obchádzali svoje polia. Keď vyhasli, zahrabávali ich medzi mladé obilie a verili, že ho nenapadne sneť. Z podobných príčin  sa do poľa zvykol dávať aj popol zo svätojánskeho ohňa. Tradícia a  ľudová viera dávali, samozrejme, týmto uhlíkom oveľa väčšiu moc. Popol zo svätojánskeho ohňa bol považovaný za posvätný a vhodný aj na rôzne iné praktiky. V noci 23. a 24. júna mohli uškodiť aj nečisté sily, strigy. Preto strážili maštale a nik nedovolil, aby sa k domácim zvieratám priblížila cudzia žena. Zvieratá pred urieknutím bosorkou chránil cesnak, chlieb so soľou alebo petržlen. Deň svätého Jána – 24. júna považovali za svoj sviatok pastieri. Na salašoch sa pálili vatry a robila sa hostina. V júli a v auguste sa na Slovensku v oblasti úrodných nížin tradične slávili na veľkostatkoch a veľkých gazdovstvách dožinky. Vyvinuli sa pravdepodobne z prastarých pohanských rituálov, ktorými ľudia ďakovali prírode za úrodu. Kedysi zvykli nechať poľu ako poďakovanie za úrodu kus nezožatého obilia alebo najkrajší snop obilia. Z tohto prastarého agrárneho rituálu sa neskôr vyvinuli okázalé slávnosti. Z obilia sa plietli veľké a komplikovane zdobené vence. Vili ich žnice, čo viazali obilie do snopov. Tieto priam umelecké diela prinášali gazdovi, ktorému patrilo pole. Po skončení prác mu vinšoval a veniec odovzdával najkrajší mladý pár z poľnohospodárskych robotníkov. Dožinkami sa končila obyčajne práca sezónnych poľnohospodárskych robotníkov zo severných častí Slovenska – „horniakov“, ktorí si prišli do nížin – „ na dolniaky“ privyrobiť. Na Máriu Magadalénu 22. júla bol odpust. Po bohoslužbách svätil kňaz prameň, vedľa ktorého bol postavený kostol. Umývanie v tejto vode malo posilniť slabých a chorľavých. Na iný cieľ ako na umývanie sa voda z prameňa v ten deň nesmela používať. Inak prebiehali hody rovnako ako v iných obciach. Popoludní poskytovali rozptýlenie stánky s medovníkmi a rôznym drobným tovarom, najmä hračkami, večer bývala tanečná zábava. Pozornosť žien sa sústreďovala ku dňom Jakuba 25. júla a Anny 26 júla. V obciach, kde pestovali kapustu, v jeden z týchto dní robili drobné úkony vychádzajúce z princípov mágie podobnosti, ktorými chceli docieliť, aby hlávky boli veľké, pevné, biele. V Drábsku pred východom slnka si gazdiná priložila ku spánkom do pästí zovreté ruky, tri razy sa otočila a pritom povedala: „Včera bolo Jakuba dnes je Anni, abi boli z tej mojej kapusti veľké hlavi.“ Vo Vlachove, Nižnej Slanej, Gočove sa nesmeli vykopať zemiaky skôr ako na Jakuba, keď ich išli, ako hovorili, zobudiť slovami: „Svatieho Jakuba, svatej Hani, vstaňte grule hore, už ste sa naspali.“ Ak bola na Jakuba veľká horúčava, mali byť v zime veľké mrazy. Po Vavrinci 10. augusta sa už kúpanie vonku považovalo za zdraviu škodlivé. Na rozmedzí medzi letom a jeseňou je deň Bartolomeja 24. augusta. V tento deň sa zem zatvára, preto aj plazy sa ponáhľajú do svojich podzemných zimovísk. O hadovi, ktorý bol vonku po tomto termíne, sa verilo, že niekoho uštipol, že je hriešny, preto ho zem neprijala. Koncom augusta, keď bolo pokosené žito, jarec (jačmeň) a ako posledný ovos a na poliach ostali len strniská, zorganizovali mládenci v obci zábavu, ktorú volali v Muránskej Zdychave “do strňa“. Dnes už mnohé z týchto úkonov nevykonávame, no je dobré poznať obyčaje kultúrneho dedičstva v našom krásnom regióne Gemer.

Mgr. Petra Oravcová