Kroje z Muránskej Zdychavy sú zachované, kdežto v okolitých obciach sa toho veľa nezachovalo. Pri ďalšom bádaní som natrafila na zaujímavé poznatky o výrobe kožuchov a kožených káps. Neskôr som sa dozvedela o ľudovom výrobcovi z Muránskej Zdychavy a hneď si dohodla stretnutie. V svojom príbytku ma vrelo privítal jeden z výrobcov na Muránskej Zdychave pán R. K. (59).
V živote ľudu bolo kožušníctvo neoddeliteľnou súčasťou žitia. Kožušníci sa delili na výrobcov riadne vyučených a oficiálne potvrdených výučným listom alebo o výrobcov, ktorí vyrábali a šili kožuchy podomáckym spôsobom, pričom svoje vedomosti a zručnosti nadobudli tradíciou v rodine. Všeobecné rozšírenie chovu oviec ako základnej podmienky vzniku kožušníckej výroby, ako aj podnebné podmienky si vyžadovali teplé oblečenie. Pán R. K. nám tieto informácie potvrdil.
Z hľadiska funkcie, strihu, celkovej povrchovej úpravy delíme na: kožuchy, kožušteky, mentieky a bundy. Odlišnosti môžeme hľadať v porovnávaní regiónov Slovenska. Kožuštek (kamizol, brusliak, sedak). Kožuštek bol väčšinou jednoduchý, vystrihnutý z jedného kusa baraniny. Variant 2 dielneho kožušteka – kožušinová vesta, zapína sa na bočnom ramennom švíku, aj s kratším prestrihom pod krkom. U nás na Gemeri ozdoby nedominovali. Kožuch – strihom i výzdobou náročnejšie. Kožuchy boli zväčša s rukávmi. Dĺžkou do pása, alebo po päty šité z jedného kusa kože. Najstarší dochovaný strih veľkého bieleho kožucha máme z roku 1856 z Rejdovej. Dlhé kožuchy sa pre pohodlie upínali vzadu pomocou koženého gombíka. Bunda – (šuba) veľká kožušinová pelerína bez rukávov. Zhotovovaná zo 6-12 kožiek. Využívaná v horských oblastiach, pri pasení oviec. Mentieka (udmen, kynteš, dolomán, jubka, špencer) – baranie kožušinové kabáty obtiahnuté súknom, krátke aj dlhé. Zruční kožušníci vyrábali taktiež kožušinové čiapky, zápästky, miešky na tabak, remienky, klobúky, prikrývky. Pre porovnanie kožucha alebo mentieky podľa dĺžky rozhoduje, či časť pod pásom je dlhšia ako časť nad pásom. Vtedy ide o mentieku dlhú, naopak o krátku.
Veľmi dôležitou súčasťou výroby kožucha bola aj výzdoba. Výzdobou sa v spoločnosti rozoznávala národnosť, vierovyznanie a mnohé iné. Najčastejšie to bola výšivka, alebo zdobenie koženými vystrihnutými tvarmi. V oblasti Gemera sa používali najmä rastlinné a kvetinové motívy, ako stonky, lístočky, klinčeky, ruže. Farby: zelená, modrá, biela, červená. Pri vyšívaní sa používal plochý, stonkový a retiazkový steh. Vývoj výzdoby sa menil u žien s rozširovaním sukní a skracovaním kožuštekov. Nevesta musela mať kožuch oblečený až do čepčenia. Ojedinelý kožuch svojho druhu nachádzame na Gemeri. Má prišitý opasok z červenej irchy, uväzoval sa iba po zapnutí predných dielov kožucha. S kožušinou súviseli aj rôzne obradné úkony, ako napr. ukladanie dieťaťa na kožuštek, aby malo kučeravé vlasy. Úpadok remesla nastal koncom 19. storočia a pred prvou svetovou vojnou, kedy stále viac domácich remeselníkov utláčali tí cudzí.
Výroba kožušín pozostáva z máčania a čistenia surových koží, z procesu ich zmäkčovania a konzervovania chemickou cestou, mechanického zmäkčovania, čistenia a vyťahovania hotových kožušín, prípadne z ich ďalšej 
úpravy, najmä farbenia. Kožušníci spracúvali kože poväčšine z vlastného chovu. Nástroje potrebné pre vyrábanie kožušín boli: rám na upevnenie kožky pri vyrábaní, oberučný nôž na oškrabávanie kožiek, nôž na oškrabávanie a mäkčenie a vyťahovanie kožiek, kaďa na máčanie kožiek, lavica s kosou a klinom na mäkčenie a vyťahovanie kožiek, rázsocha so vsadeným nožom a strmeňom na mäkčenie a vyťahovanie kožiek, klin na mäkčenie a vyťahovanie kožiek. Pri všetkých úkonoch získavala koža na mäsovej strane zamatovú mäkkosť a hladkosť, stala sa nielen mäkkou a pružnou, ale zvyčajne aj dostatočne bielou. V Gemeri sa kožky bielili pšeničnou alebo kukuričnou múkou, resp. kriedou. Pán R. K. kožu spracúva zo svojho vlastného chovu a samozrejme vyrába kožuchy s láskou. Toto zachované remeslo si vyžaduje veľkú trpezlivosť a cit. Veľmi sa teším na ďalšie stretnutie s týmto výnimočným ľudovým výrobcom z Muránskej Zdychavy.
Prednáška na tému kožušníctva bude plánovaná v jesenných mesiacoch. Budeme sa tešiť ak k nám do Prvého slovenského gymnázia zavítate.
Mgr. Petra Oravcová
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM- 
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM- 
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM- 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM- 
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a