Kroje z Muránskej Zdychavy sú zachované, kdežto v okolitých obciach sa toho veľa nezachovalo. Pri ďalšom bádaní som natrafila na zaujímavé poznatky o výrobe kožuchov a kožených káps. Neskôr som sa dozvedela o ľudovom výrobcovi z Muránskej Zdychavy a hneď si dohodla stretnutie. V svojom príbytku ma vrelo privítal jeden z výrobcov na Muránskej Zdychave pán R. K. (59).
V živote ľudu bolo kožušníctvo neoddeliteľnou súčasťou žitia. Kožušníci sa delili na výrobcov riadne vyučených a oficiálne potvrdených výučným listom alebo o výrobcov, ktorí vyrábali a šili kožuchy podomáckym spôsobom, pričom svoje vedomosti a zručnosti nadobudli tradíciou v rodine. Všeobecné rozšírenie chovu oviec ako základnej podmienky vzniku kožušníckej výroby, ako aj podnebné podmienky si vyžadovali teplé oblečenie. Pán R. K. nám tieto informácie potvrdil.
Z hľadiska funkcie, strihu, celkovej povrchovej úpravy delíme na: kožuchy, kožušteky, mentieky a bundy. Odlišnosti môžeme hľadať v porovnávaní regiónov Slovenska. Kožuštek (kamizol, brusliak, sedak). Kožuštek bol väčšinou jednoduchý, vystrihnutý z jedného kusa baraniny. Variant 2 dielneho kožušteka – kožušinová vesta, zapína sa na bočnom ramennom švíku, aj s kratším prestrihom pod krkom. U nás na Gemeri ozdoby nedominovali. Kožuch – strihom i výzdobou náročnejšie. Kožuchy boli zväčša s rukávmi. Dĺžkou do pása, alebo po päty šité z jedného kusa kože. Najstarší dochovaný strih veľkého bieleho kožucha máme z roku 1856 z Rejdovej. Dlhé kožuchy sa pre pohodlie upínali vzadu pomocou koženého gombíka. Bunda – (šuba) veľká kožušinová pelerína bez rukávov. Zhotovovaná zo 6-12 kožiek. Využívaná v horských oblastiach, pri pasení oviec. Mentieka (udmen, kynteš, dolomán, jubka, špencer) – baranie kožušinové kabáty obtiahnuté súknom, krátke aj dlhé. Zruční kožušníci vyrábali taktiež kožušinové čiapky, zápästky, miešky na tabak, remienky, klobúky, prikrývky. Pre porovnanie kožucha alebo mentieky podľa dĺžky rozhoduje, či časť pod pásom je dlhšia ako časť nad pásom. Vtedy ide o mentieku dlhú, naopak o krátku.
Veľmi dôležitou súčasťou výroby kožucha bola aj výzdoba. Výzdobou sa v spoločnosti rozoznávala národnosť, vierovyznanie a mnohé iné. Najčastejšie to bola výšivka, alebo zdobenie koženými vystrihnutými tvarmi. V oblasti Gemera sa používali najmä rastlinné a kvetinové motívy, ako stonky, lístočky, klinčeky, ruže. Farby: zelená, modrá, biela, červená. Pri vyšívaní sa používal plochý, stonkový a retiazkový steh. Vývoj výzdoby sa menil u žien s rozširovaním sukní a skracovaním kožuštekov. Nevesta musela mať kožuch oblečený až do čepčenia. Ojedinelý kožuch svojho druhu nachádzame na Gemeri. Má prišitý opasok z červenej irchy, uväzoval sa iba po zapnutí predných dielov kožucha. S kožušinou súviseli aj rôzne obradné úkony, ako napr. ukladanie dieťaťa na kožuštek, aby malo kučeravé vlasy. Úpadok remesla nastal koncom 19. storočia a pred prvou svetovou vojnou, kedy stále viac domácich remeselníkov utláčali tí cudzí.
Výroba kožušín pozostáva z máčania a čistenia surových koží, z procesu ich zmäkčovania a konzervovania chemickou cestou, mechanického zmäkčovania, čistenia a vyťahovania hotových kožušín, prípadne z ich ďalšej 
úpravy, najmä farbenia. Kožušníci spracúvali kože poväčšine z vlastného chovu. Nástroje potrebné pre vyrábanie kožušín boli: rám na upevnenie kožky pri vyrábaní, oberučný nôž na oškrabávanie kožiek, nôž na oškrabávanie a mäkčenie a vyťahovanie kožiek, kaďa na máčanie kožiek, lavica s kosou a klinom na mäkčenie a vyťahovanie kožiek, rázsocha so vsadeným nožom a strmeňom na mäkčenie a vyťahovanie kožiek, klin na mäkčenie a vyťahovanie kožiek. Pri všetkých úkonoch získavala koža na mäsovej strane zamatovú mäkkosť a hladkosť, stala sa nielen mäkkou a pružnou, ale zvyčajne aj dostatočne bielou. V Gemeri sa kožky bielili pšeničnou alebo kukuričnou múkou, resp. kriedou. Pán R. K. kožu spracúva zo svojho vlastného chovu a samozrejme vyrába kožuchy s láskou. Toto zachované remeslo si vyžaduje veľkú trpezlivosť a cit. Veľmi sa teším na ďalšie stretnutie s týmto výnimočným ľudovým výrobcom z Muránskej Zdychavy.
Prednáška na tému kožušníctva bude plánovaná v jesenných mesiacoch. Budeme sa tešiť ak k nám do Prvého slovenského gymnázia zavítate.
Mgr. Petra Oravcová
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.