žijúce na dedinách v ich blízkosti.
Pri zhotovovaní samotnej maľby si maliar najprv z predlohy položenej na skle odkreslil kontúry hlavného výjavu, po ich uschnutí namaľoval detaily tvárí a plochu vyplnil farbami. Používali sa najmä práškové farby riedené vodou a ako spojivo vajcový žĺtok.
V prevažnej väčšine boli na obrazoch maľovaných na skle zobrazované náboženské motívy. Z toho dôvodu sa im pripisovala ochranná funkcia, a tak bývali umiestnené v kultovom kúte izby, častokrát spolu s inými svätými obrazmi a malým oltárikom.
V zbierkovom fonde Gemersko – malohontského múzea sa nachádza 6 kusov obrázkov maľovaných na skle. Pochádzajú z okolia Rimavskej Soboty zo začiatku 19. storočia, bohužiaľ, ich tvorcovia sú dnes už neznámi. Všetky obrázky sú umiestnené v jednoduchom drevenom ráme. Samotný maľovaný výjav je olemovaný kvetinovým ornamentom, čo je typické práve pre slovenský variant tohto druhu ľudového umenia. V rámci výjavov vychádzajúcich z náboženskej tematiky zachytávajú najmä postavy svätcov – Sv. Celestína, Sv. Vendelína, Sv. Veroniku, Pannu Máriu, neznámu Sväticu a Boží hrob.
Keďže takmer dvesto rokov existencie zanechalo na maľbách svoje stopy, prešli v roku 2009 komplexným procesom reštaurovania.
Mgr. Dalibor Ďuriš
{gallery}kultura/vystava/sklo{/gallery}
{jcomments on}
pondelok, 30 máj 2011 22:40
Obrázky maľované na skle takmer spred 200 rokov nájdete v júni aj v Gemersko-malohontskom múzeu Doporučený
Napísal(a) Mgr. Dalibor Ďuriš
Obrázky maľované na skle sa začali na naše územie šíriť z oblasti Talianska približne v 17. – 18. storočí, pričom zo začiatku našli uplatnenie najmä v prostredí šľachty, meštianstva a cirkvi. Keďže zobrazované námety mali prevažne náboženský charakter boli blízke i cíteniu dedinského človeka, a tak už koncom 18. storočia prenikli aj do ľudového prostredia. Tieto maľby sa medzi širšie vrstvy obyvateľstva masovejšie rozšírili v 20-tych rokoch 19. storočia prostredníctvom podomových obchodníkov, pútí a jarmokov. Šíreniu obrazov maľovaných na skle napomáhal aj dostatok tabuľového skla, ktoré vyrábali sklárske huty. Z toho dôvodu ich zhotovovali najmä jednotlivci, alebo rodiny,
Zverejnené v
Výstavy



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a