Možno povedať, že tento rodák z rázovitého Klenovca neďaleko Tisovca a Rimavskej Soboty, zbavený nánosov generačných doktrín, stojí so svojím celoživotným dielom rozkročmo nad klenbou vplyvov, čo zmietali slovenskú maľbu v uplynulom období. Od počiatku maľoval obrazy, ktoré sa podobajú samé na seba tak, že sú nenapodobiteľné. Jeho maliarske začiatky boli doprevádzané intenzívnym hľadaním a prehodnocovaním domácich a zahraničných vzorov. Ako už dávnejšie postrehol umelcov priateľ, spisovateľ a esejista, tiež klenovský rodák Vladimír Mináč, "... Jakabčic bol poučený svetom, ale nemohol a nechcel sa vytrhnúť z hĺbok domácej hliny: pasuje sa s dôverne známou matériou a pritom vie, že táto matéria ostáva jeho osudom." Nemožno pritom obísť fakt, že ho lákala senzibilita modernej maľby - Paul Cézanne, André Derain, kubisti, Lasar Segal, Carlo Carra, Giorgio de Chirico, ale aj slovenský nadrealizmus a svetové surrealistické hnutie. Zvlášť na neho zapôsobil profesor Ján Mudroch u ktorého Jakabčic študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (l949 - l955). Po skončení Gymnázia v Rimavskej Sobote v jeho ateliéri absolvoval tzv. čestný rok. Neskôr na neho vplývali skúsenosti expresionizmu, fauvizmu a tiež niektorých príslušníkov Parížskej školy. Treba však zdôrazniť, že Michal Jakabčic sa nikdy neodvolával na veličiny typu Marca Chagalla, či Henriho Rousseaua, lebo na to nebol odkázaný. Mal svoje vlastné detstvo, ktoré nosil v duši a "zarámoval" ho do svojich obrazov ako do večnosti. Niekedy sa dokonca zdá, že maľoval vnútornú stálosť nemožného, na pohľad nepravdepodobného bytia. Nehybný, zvláštny svet, ktorý na pohľad ustrnul. Tam, niekde mimo nás... Aj preto sa v jeho prípade pripomína metafyzická maľba - Pittura Metafysica, už spomínaní Giorgio de Chirico, Carlo Carra, ale aj Giorgio Morandi. K nim popri francúzskom surrealizme treba pripočítať hnutie Novej figurácie a Horsta Antesa. Bokom neostáva ani Viedenská škola magického realizmu, súčasná neorealistická maľba, hyperrealizmus atď.. Michal Jakabčic, tak ako oni nikdy neopustil "dokonalú" maľbu vlastných predstáv a fantázie, vlastný nepoškvrnený biely sen, ktorým vstúpil do dejín moderného slovenského maliarstva. Jeho obrazy sú v pravom zmysle imaginatívne. Majú svoj autentický pôvod, model a Jakabčic predvádza na plátne jeho duchovné formy zhmotnené vo farbe a v tvare. To všetko pomocou náročných technologických postupov a vysokého profesionálneho majstrovstva. Obrazne povedané Michal Jakabčic je bytostný maliar, ktorý maľuje to, čo cíti a vidí básnik. Také sú jeho figúry žien vznášajúce sa v priestore, ktoré sa stávajú účastníkmi dramatickej hry na akomsi metafyzickom javisku. Také sú jeho predmety vytrhnuté zo svojho prirodzeného kontextu a konfrontované s inými, zdanlivo protirečivými, hoci sa medzi nimi odohráva zvláštny, magický dialóg. A také sú napokon aj jeho bytosti "s vážnymi a múdrymi očami prorokov." Sú to obrazy plné spirituality, kde sa spája, snúbi svet dospelosti so zázračným svetom detstva, kde sa príbeh nám neznámej a predsa blízkej Kataríny Láskovej prelína s atmosférou modrého kohútieho rána a to s krehkou príťažlivosťou mesiaca, kde mrazivý svit tajomného strieborného kotúča je plný na počudovanie malých, krehkých, zamatovo mäkkých obláčikov. Sú to obrazy plné snového pokoja. Maliar nás nimi oslovuje, vyzýva k dialógu, a zároveň vzbudzuje pocity úžasu s akými zvykneme stáť pred ikonami, či gotickými tabuľovými maľbami. A za všetkým, za celým týmto jeho snažením sa skrýva jeho raz prefíkaná a usmievavá, inokedy vážna a prekvapená tvár - tvár maliara, ktorého jedinou túžbou bolo znova započuť v ľudskom odľudštení a nepokoji jasnozrivý hlas úprimnosti, čistoty, harmónie a poriadku...
Aj preto sa obrazy Michala Jakabčica stretli s veľkou odozvou na prestížnych výstavách výtvarného umenia v Sao Paolo, Cannes sur Mere, Sofii, Helsinkách, Paríži, Tokyu, Washingtone, Bratislave, Prahe, Nitre, Žiline, Trenčíne, Košiciach…Dostal Národnú cenu a Cenu poroty na Festivaloch medzinárodnej maľby v Cannes su Mére vo Francúzsku v rokoch V Jakabčicovom prípade je hlavnou osnovou jeho imaginácie realizácia fantazijných predstáv, vyvierajúcich z najhlbších vrstiev umelcovej psychiky. Jeho maliarstvo tak patrí k tomu typu tvorby, kde predstava sa napája na realitu a údaje z nej plynúce spája do nových obrazových celkov. Dominantnú úlohu v nich zvyčajne zohráva jedna farba, z ktorých najmä v posledných rokoch prevláda biela (ide o tzv. biele obrazy podčiarkujúce duchovný priestor, kde sa odohrávajú zobrazené výjavy na pomedzí reality a mystiky). Napokon Michal Jakabčic tiež vedel, že "fin de siécle" 20. storočia bol rovnako zamračenou dobou samotárskych stroskotancov života, ako to bolo pred sto rokmi. Že všetci v podstate túžime po zblížení a po troche nehy a lásky. A že neznesiteľná, dusná, malicherná atmosféra doby vždy viedla v histórii k apatii, k nostalgii, k útekom z každodennosti, k stavom ktoré hrozili a hrozia pocitom hriechu a neresti. A ktoré niekedy nútia človeka v jeho zúfalstve, aby sa obracal o pomoc k temným silám ópia nezmyslov a nevedomostí. To je tiež dôvod, prečo stále znova znásoboval vo svojej tvorbe imaginatívny prejav. Robil to preto, aby rozvíril vody stojacej stagnácie myslenia a vedomia usadené v kale korupcie a dezilúzie, ktorá sprevádza tento svet a jeho ľudstvo na našej každodennej púti do neznáma. V tejto súvislosti možno pripomenúť aj slová, ktoré vyriekol už Eugéne Delacroix : " Skutočný maliar je iba ten za ktorého hovorí predovšetkým imaginácia, aby odkryla svet, ktorý človek nosí v sebe... Michal Jakabčic svoj sen nosil a odkrýval na plátnach obrazov takmer päť desaťročí. Bez ohľadu na to, či si to niekto všímal viac, alebo menej. Dokonca i bez ohľadu na vnucovanie cudzích názorov: raz zo strany jedných, potom zo strany druhých. Vplyvných a mocných. Vždy maľoval tak ako vedel a chcel maľovať iba on.
Snaží sa na to poukázať aj výstava umelcových obrazov usporiadaná v Gemersko–malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, ktorej vernisáž sa uskutoční 5. mája t.r. a výstava potrvá v priestoroch tohto múzea celý mesiac. Verím, že stane významnou kultúrnou udalosťou regiónu v tomto roku. Okrem iného aj preto, že obrazy spomínaného umelca prinášajú maliarsky odkaz významného rodáka z tohto regiónu, a pripomínajú tak vynikajúcu umeleckú osobnosť, ktorá sa navždy zapísala do dejín slovenského umenia a slovenskej kultúry vôbec. Ľubomír P o d u š e l
Vystavené diela sú zapožičané z týchto inštitúcií: Oravská galéria v Dolnom Kubíne, Galéria M. A. Bazovského, Trenčín, Kysucká galéria, Čadca, Považská galéria umenia, Žilina, Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici, Galéria mesta Bratislavy a zo súkromného vlastníctva: Ladislav Moško a Matúš Jakabčic.
{jcomments on}

































Vo výstavných priestoroch Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sa dňa 5. mája 2011 o 15.00 hod. uskutoční vernisáž výstavy: Michal Jakabčic - Biely sen. Výstava sa koná pod záštitou predsedu BBSK Ing. Vladimíra Maňku v rámci podujatí Dni mesta Rimavská Sobota a Noc múzeí a galérií 2011. Kurátorom výstavy je PhDr. Ľubomr Podušel, CSc. Hudobným hosťom je Matúš Jakabčic. Výstava potrvá do 12. júna 2011.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-