Možno povedať, že tento rodák z rázovitého Klenovca neďaleko Tisovca a Rimavskej Soboty, zbavený nánosov generačných doktrín, stojí so svojím celoživotným dielom rozkročmo nad klenbou vplyvov, čo zmietali slovenskú maľbu v uplynulom období. Od počiatku maľoval obrazy, ktoré sa podobajú samé na seba tak, že sú nenapodobiteľné. Jeho maliarske začiatky boli doprevádzané intenzívnym hľadaním a prehodnocovaním domácich a zahraničných vzorov. Ako už dávnejšie postrehol umelcov priateľ, spisovateľ a esejista, tiež klenovský rodák Vladimír Mináč, "... Jakabčic bol poučený svetom, ale nemohol a nechcel sa vytrhnúť z hĺbok domácej hliny: pasuje sa s dôverne známou matériou a pritom vie, že táto matéria ostáva jeho osudom." Nemožno pritom obísť fakt, že ho lákala senzibilita modernej maľby - Paul Cézanne, André Derain, kubisti, Lasar Segal, Carlo Carra, Giorgio de Chirico, ale aj slovenský nadrealizmus a svetové surrealistické hnutie. Zvlášť na neho zapôsobil profesor Ján Mudroch u ktorého Jakabčic študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (l949 - l955). Po skončení Gymnázia v Rimavskej Sobote v jeho ateliéri absolvoval tzv. čestný rok. Neskôr na neho vplývali skúsenosti expresionizmu, fauvizmu a tiež niektorých príslušníkov Parížskej školy. Treba však zdôrazniť, že Michal Jakabčic sa nikdy neodvolával na veličiny typu Marca Chagalla, či Henriho Rousseaua, lebo na to nebol odkázaný. Mal svoje vlastné detstvo, ktoré nosil v duši a "zarámoval" ho do svojich obrazov ako do večnosti. Niekedy sa dokonca zdá, že maľoval vnútornú stálosť nemožného, na pohľad nepravdepodobného bytia. Nehybný, zvláštny svet, ktorý na pohľad ustrnul. Tam, niekde mimo nás... Aj preto sa v jeho prípade pripomína metafyzická maľba - Pittura Metafysica, už spomínaní Giorgio de Chirico, Carlo Carra, ale aj Giorgio Morandi. K nim popri francúzskom surrealizme treba pripočítať hnutie Novej figurácie a Horsta Antesa. Bokom neostáva ani Viedenská škola magického realizmu, súčasná neorealistická maľba, hyperrealizmus atď.. Michal Jakabčic, tak ako oni nikdy neopustil "dokonalú" maľbu vlastných predstáv a fantázie, vlastný nepoškvrnený biely sen, ktorým vstúpil do dejín moderného slovenského maliarstva. Jeho obrazy sú v pravom zmysle imaginatívne. Majú svoj autentický pôvod, model a Jakabčic predvádza na plátne jeho duchovné formy zhmotnené vo farbe a v tvare. To všetko pomocou náročných technologických postupov a vysokého profesionálneho majstrovstva. Obrazne povedané Michal Jakabčic je bytostný maliar, ktorý maľuje to, čo cíti a vidí básnik. Také sú jeho figúry žien vznášajúce sa v priestore, ktoré sa stávajú účastníkmi dramatickej hry na akomsi metafyzickom javisku. Také sú jeho predmety vytrhnuté zo svojho prirodzeného kontextu a konfrontované s inými, zdanlivo protirečivými, hoci sa medzi nimi odohráva zvláštny, magický dialóg. A také sú napokon aj jeho bytosti "s vážnymi a múdrymi očami prorokov." Sú to obrazy plné spirituality, kde sa spája, snúbi svet dospelosti so zázračným svetom detstva, kde sa príbeh nám neznámej a predsa blízkej Kataríny Láskovej prelína s atmosférou modrého kohútieho rána a to s krehkou príťažlivosťou mesiaca, kde mrazivý svit tajomného strieborného kotúča je plný na počudovanie malých, krehkých, zamatovo mäkkých obláčikov. Sú to obrazy plné snového pokoja. Maliar nás nimi oslovuje, vyzýva k dialógu, a zároveň vzbudzuje pocity úžasu s akými zvykneme stáť pred ikonami, či gotickými tabuľovými maľbami. A za všetkým, za celým týmto jeho snažením sa skrýva jeho raz prefíkaná a usmievavá, inokedy vážna a prekvapená tvár - tvár maliara, ktorého jedinou túžbou bolo znova započuť v ľudskom odľudštení a nepokoji jasnozrivý hlas úprimnosti, čistoty, harmónie a poriadku...
Aj preto sa obrazy Michala Jakabčica stretli s veľkou odozvou na prestížnych výstavách výtvarného umenia v Sao Paolo, Cannes sur Mere, Sofii, Helsinkách, Paríži, Tokyu, Washingtone, Bratislave, Prahe, Nitre, Žiline, Trenčíne, Košiciach…Dostal Národnú cenu a Cenu poroty na Festivaloch medzinárodnej maľby v Cannes su Mére vo Francúzsku v rokoch V Jakabčicovom prípade je hlavnou osnovou jeho imaginácie realizácia fantazijných predstáv, vyvierajúcich z najhlbších vrstiev umelcovej psychiky. Jeho maliarstvo tak patrí k tomu typu tvorby, kde predstava sa napája na realitu a údaje z nej plynúce spája do nových obrazových celkov. Dominantnú úlohu v nich zvyčajne zohráva jedna farba, z ktorých najmä v posledných rokoch prevláda biela (ide o tzv. biele obrazy podčiarkujúce duchovný priestor, kde sa odohrávajú zobrazené výjavy na pomedzí reality a mystiky). Napokon Michal Jakabčic tiež vedel, že "fin de siécle" 20. storočia bol rovnako zamračenou dobou samotárskych stroskotancov života, ako to bolo pred sto rokmi. Že všetci v podstate túžime po zblížení a po troche nehy a lásky. A že neznesiteľná, dusná, malicherná atmosféra doby vždy viedla v histórii k apatii, k nostalgii, k útekom z každodennosti, k stavom ktoré hrozili a hrozia pocitom hriechu a neresti. A ktoré niekedy nútia človeka v jeho zúfalstve, aby sa obracal o pomoc k temným silám ópia nezmyslov a nevedomostí. To je tiež dôvod, prečo stále znova znásoboval vo svojej tvorbe imaginatívny prejav. Robil to preto, aby rozvíril vody stojacej stagnácie myslenia a vedomia usadené v kale korupcie a dezilúzie, ktorá sprevádza tento svet a jeho ľudstvo na našej každodennej púti do neznáma. V tejto súvislosti možno pripomenúť aj slová, ktoré vyriekol už Eugéne Delacroix : " Skutočný maliar je iba ten za ktorého hovorí predovšetkým imaginácia, aby odkryla svet, ktorý človek nosí v sebe... Michal Jakabčic svoj sen nosil a odkrýval na plátnach obrazov takmer päť desaťročí. Bez ohľadu na to, či si to niekto všímal viac, alebo menej. Dokonca i bez ohľadu na vnucovanie cudzích názorov: raz zo strany jedných, potom zo strany druhých. Vplyvných a mocných. Vždy maľoval tak ako vedel a chcel maľovať iba on.
Snaží sa na to poukázať aj výstava umelcových obrazov usporiadaná v Gemersko–malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, ktorej vernisáž sa uskutoční 5. mája t.r. a výstava potrvá v priestoroch tohto múzea celý mesiac. Verím, že stane významnou kultúrnou udalosťou regiónu v tomto roku. Okrem iného aj preto, že obrazy spomínaného umelca prinášajú maliarsky odkaz významného rodáka z tohto regiónu, a pripomínajú tak vynikajúcu umeleckú osobnosť, ktorá sa navždy zapísala do dejín slovenského umenia a slovenskej kultúry vôbec. Ľubomír P o d u š e l
Vystavené diela sú zapožičané z týchto inštitúcií: Oravská galéria v Dolnom Kubíne, Galéria M. A. Bazovského, Trenčín, Kysucká galéria, Čadca, Považská galéria umenia, Žilina, Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici, Galéria mesta Bratislavy a zo súkromného vlastníctva: Ladislav Moško a Matúš Jakabčic.
{jcomments on}
































Vo výstavných priestoroch Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sa dňa 5. mája 2011 o 15.00 hod. uskutoční vernisáž výstavy: Michal Jakabčic - Biely sen. Výstava sa koná pod záštitou predsedu BBSK Ing. Vladimíra Maňku v rámci podujatí Dni mesta Rimavská Sobota a Noc múzeí a galérií 2011. Kurátorom výstavy je PhDr. Ľubomr Podušel, CSc. Hudobným hosťom je Matúš Jakabčic. Výstava potrvá do 12. júna 2011.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-