Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote sa od 1. januára 1996, ako jedno z troch múzeí na Slovensku, špecializuje na dokumentáciu hmotnej a duchovnej kultúry Rómov v regióne Banskobystrického samosprávneho kraja. V rámci špecializácie múzeum rozširuje svoj zbierkový fond o predmety dokumentujúce rómske etnikum, realizuje semináre, výskumné úlohy a výstavy. Jednou z realizovaných výstav je Romano dživipen – Rómsky život, IX. ročník, organizovanej múzeom už od roku 1996. Výstava je zároveň aj súťažnou prehliadkou detských výtvarných prác.Tento rok sa do súťaže zapojilo 12 škôl z okresov Rimavská Sobota, Revúca a Poltár, ktoré poslali spolu 116 výkresov. Tie boli rozdelené do dvoch kategórií- I. kategória (1.- 4. ročník) a II. kategória (5.- 9. ročník). Zaslané práce hodnotila odborná porota v zložení: Mgr. Ibolya Mihóková a Mgr. Daniela Páneková, ktoré vyučujú výtvarnú výchovu v ZUŠ, PhDr. Oľga Bodorová - riaditeľka Gemersko - malohontského múzea, Mgr. Angelika Matúšková – historička umenia Gemersko – malohontského múzea a Mgr. Martina Mareková – absolventka Katedry etnológie a etnomuzikológie v Nitre, v súčasnosti pracuje v Gemersko – malohontskom múzeu. V každej kategórii bolo udelené prvé, druhé, tretie miesto a tri čestné uznania. V tomto roku porota udelila i cenu za kreatívne spracovanie a poňatie súťažnej témy.
Umiestnenie jednotlivých žiakov je nasledovné:
Kategória I. (1.- 4. ročník):
- 1. miesto: Alex Kozlík, 4. ročník, ZŠ Hodejov
- 2. miesto: Janka Kvandová, 2. ročník, ZŚ s MŠ Kokava nad Rimavicou
- 3. miesto: Július Kalocsai, 10 rokov, ZŠ Hodejov
- Čestné uznanie: Artur Seres, 4. ročník, ZŠ s VJM Číž
- Čestné uznanie: Pavel Illéš, 10 rokov, ZŠ Hodejov
- Čestné uznanie: Vivien Teleková, 2. ročník, ZŠ Hodejov
Kategória II. (5.- 9. ročník):
- 1. miesto: Martina Kuráková,5. ročník, ZŠ s MŠ Kokava nad Rimavicou
- 2. miesto: Dávid Oláh, 14 rokov, ZŠ Hodejov
- 3. miesto: Nikola Berenteová, 6. ročník, ZŠ s MŠ Jelšava
- Čestné uznanie: Michal Šereš, 5. ročník, Ev. ZŠ Zl. Oravcovej, Rimavská Sobota
- Čestné uznanie: Eugen Baláž, 7. roč. ZŠ RC Čerenčany
- Čestné uznanie: Katarína Kováčová, 14 rokov, ZŠ RC Čerenčany
- Čestné uznanie: Štefan Bohó, 14 rokov, ZŠ Hodejov
- Cena za kreativitu: Nikoleta Györgyová, Marcela Horváthová, Laura Bariová – ŠZŠ s VJM, Hviezdoslavova, Rimavská Sobota
Všetky zaslané detské práce budú vystavené na výstave „Romano dživipen - Rómsky život“- IX. ročník, ktorá bude otvorená 15. 6. 2011 o 15: 00 hod. v priestoroch Gemersko - malohontského múzea. V tomto roku je výstava sprístupnená pod záštitou predsedu BBSK Ing. Vladimíra Maňku až do 30. septembra 2011.
Ľudmila Pulišová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.