Kovačica, obec ležiaca v juhovýchodnej časti Vojvodiny v Srbsku, je metropolou insitného umenia. Toto umenie sa vyznačuje prirodzenosťou, jednoduchosťou, nevinnosťou, spontánnosťou. Tvorba insitných maliarov má svoju osobitú výtvarnú logiku, ikonografiu a farebnosť, ktorá je vždy veľmi živá a pestrá.
Pavel Hajko (1952) a Pavel Cicka (1961) sa narodili v Kovačici, kde dodnes žijú a tvoria. Sú členmi Galérie insitného umenia v Kovačici. Svoju, oku a srdcu nezabudnuteľnú tvorbu, prezentujú spoločne ako „Kovačická trojka“, aj napriek strate tretieho člena. Pavel Hajko sa vyučil za tesára a Pavel Cicka za poľnohospodárskeho strojníka, ale viac im učarovalo maľovanie na plátno, ktorému sa dodnes venujú. Hoci nikdy neštudovali výtvarné umenie, ich diela pozná celý svet, od Srbska po Ameriku. Na prvý pohľad by sa Vám zdali insitné maľby rovnaké, veselé a plné farieb, ale nie. Každá maľba v sebe nesie rukopis svojho tvorcu.
V tvorbe Pavla Cicku dominuje krajinomaľba s hlbokým horizontom, v popredí ktorého sa vynímajú ľudia, pracujúci alebo oddychujúci v tieni pod stromom a v pozadí vidieť kovačický kostol so svojou vežou. Medzi obľúbené patria výjavy z pobrežia rieky, rybolov, znázorňovanie jesenných poľných prác a dedinských muzikantov. Okrem ľudí maľuje aj kone, ktoré síce znázorňuje ako pomocníkov ľudí, ale už nie zapriahnuté, ale slobodne a voľne pracujúce, ich silu využívanú na pomoc ľuďom zdôrazňuje dokonalou stavbou tela, výraznými kosťami a svalmi. Pre jeho olejomaľby je charakteristický čistý a hýrivý kolorit.
Pre tvorbu Pavla Hajka je charakteristická dramatickosť a napätie. V jeho olejomaľbách prevláda červená farba v odtieňoch jasnočervenej a žiarivočervenej. Ústredným motívom jeho malieb je kohút, zobrazovaný v dvoch podobách. Ako mužský symbol, stelesnenie pohlavnej žiadostivosti a hašterivosti, stojaci v popredí idylickej dediny s kostolnou vežou, kde z rovinatej krajiny vyčnievajú obrysy nahého ženského tela, ktoré predstavuje plodnosť zeme a lásku k mužskému princípu - kohútovi. Druhá podoba je kohút spievajúci na plote, ku ktorému sa z kríka prikráda smrť v podobe krásnej líšky, na ktorej jedine otvorená čeľusť a ostré zuby pripomínajú, že striehne na kohúta s cieľom zabitia. Pavel Hajko patrí k umelcom, ktorí prekročili vo svojej tvorbe hranice napodobňovania idealizovanej skutočnosti a vďaka svojej fantázii vybudoval svoj umelecký svet.
Tlačovú správu pripravila: Mgr. Martina Mareková, GMM
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.