V užšom význame slova sa tento výraz používa pre pamiatky, ktoré obsahujú erb zomrelého a nápis. Hodvábne a papierové mortuáriá (tiež označované ako pohrebné alebo smrtné štíty), pôvodne zhromažďované v kostoloch a rodových archívoch, sa v priebehu 20. storočia dostali prevažne do štátnych archívov a muzeálnych zbierok, kde sú rozptýlené v rôznych fondoch.
Zbierka mortuárií Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici patrí medzi najväčšie zbierky hodvábnych a papierových pohrebných erbov v strednej Európe. Nachádza sa v nej 203 kusov pohrebných erbov, ktoré patria celkom 176 osobám zo 132 šľachtických rodov.
Pohrebné erby žien sú zastúpené o niečo menej než tretinou (56 kusov), ale tento počet zahŕňa 23 aliančných erbov čo znamená, že vedľa rodového erbu ženy je vyobrazený aj erb jej manžela. Počet rodov, ktorých erb je namaľovaný na mortuáriách tak prekračuje číslo 140.
Jadro zbierky tvorí 165 kusov pohrebných štítov, ktoré zozbierali členovia šľachtického rodu Radvanských a pôvodne ich uchovávali vo svojom kaštieli v Radvani. Ďalšie exempláre získalo múzeum z evanjelických kostolov v Banskej Bystrici a Hronseku. Najstarším kusom zbierky je hodvábne mortuárium z roku 1708 vyhotovené pre Valentína Töröka a najmladším papierové mortuárium Antona Radvanského z roku 1933. Pohrebné štíty v krátkosti dokumentujú životné osudy a erby príslušníkov šľachtických rodov prevažne zo stredného Slovenska. Najpočetnejšie je zastúpený rod Radvanských. Vo väčšom počte aj rody Benických, Podmanických, Bohušovcov, Gerambovcov, Kišfaludiovcov, Kubínskych (Kubíny), Okoličianskych (Okolicsányi), Révaiovcov, Spielenbergovcov, Svätojánskych (Szentiványi), Ujháziovcov a Wenckheimovcov.
Výstava v Slovenskom národnom múzeu predstaví prvý raz v tak veľkom rozsahu laickej aj odbornej verejnosti klenot z depozitára Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici. Zbierka je veľmi cenná aj z hľadiska vedeckého poznania, ako podklad pre genealogické a heraldické bádanie a ďalšie spracovanie témy funerálnej kultúry od 18. do 20. storočia. Reštaurovaním a konzervovaním mortuárií v reštaurátorskej dielni Štefana Kocku sa zabezpečila možnosť ich prezentácie a zachovania pre ďalšie generácie. Reštaurovanie unikátnej kolekcie mortuárií finančne podporila najmä Nadácia VÚB, ktorá je partnerom výstavy.
Autori výstavy: PhDr. Martina Hrdinová, PhD.; PhDr. Filip Glocko a PhDr. Roman Hradecký.
Dagmar Brisudová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.