Takto uviedla svoju knihu: „Žila som s nimi„ (prezentovanú v januári 2020).
Autorka v knihe zachytila autentické príbehy, osudy a kultúrne dedičstvo generácií, s ktorými zdieľala svoj životný priestor. Dielo slúži ako most medzi minulosťou a súčasnosťou, uchovávajúc lokálnu históriu pre budúce generácie Gemerčanov, a to hlavne z Vlachova a Gočova.
Od detstva to nemala ľahké. Ako 5-ročnej jej zomrel otec. Musela pomáhať mame, aj starať sa o mladšiu sestru. V dospelosti zase veľmii skoro prišla o manžela. Nebolo jej dopriate mať vlastné deti, ale ako učiteľka v materskej škole im venovala všetku lásku.
„Slniečko radostne svieti
a hreje všetkých na svete.
Je zdrojom života, pokoja a radosti.
Keď je slnko veselé, človek má radosť v srdci
a aj chuť spievať si. „
(Emília Ivanová)
Táto myšlienka bola motívom k založeniu detského folklórneho súboru Slniečko v Gočove.
Aj v jeseni života bola aktívna v rôznych miestnych a okresných organizáciách. Rada čítala knihy od Kristíny Royovej. Jej motto pre službu k blížnym bolo jej vzorom po celý život.
„Tvoj život sa musí podobať slnku,
ktorý zohrieva okolo teba, žije na tisíce ľudí.
A tí všetci potrebujú lásku a pomoc.
Tomu kto chce cítiť dobro, dáva Boh príležitosť.
Nepýtaj sa prečo.
Tvoj blížny prišiel do nešťastia.
Nie! Hľaď mu pomôcť.
Ty, ktorý máš čo jesť, udeľ hladnému pokrm.
Ty, ktorý máš silu, urob niečo pre bezvládneho
a chorého.
Ty, ktorý nemáš žiadne deti, zaujmi sa sirôt.
Ty, ktorý si vieš obhájiť svoje právo,
zastaň sa vdov.
Ty, ktorý máš domov, priviň toho,
kto nemá kde hlavu skloniť. „
a Milkine slová ku tomuto odkazu:
„Neobetuj sa preto, aby si sa stal tvrdým, ale aby si posilnil svoju vieru a vôľu a aby si sa stal niekým. Ak sa zaprieš, nech je to z lásky. Preto aj v nešťastí hľadaj hodnotu života.“
Emília Ivanová sa narodila 14.6.1943 a dožila sa 83 rokov. V stredu 22.1.2026 sme sa s Milkou navždy rozlúčili na cintoríne v Gočove.
Odišla do nenávratna, ale jej odkaz pre nás znie:
„A preto až raz, keď budem musieť ísť s vami pozdĺž tichej cesty, nesmúťte! Choďte so slzami v očiach, ale v duši sa radujte. A hovorte o mne, akoby som bola pri vás. Pretože ktovie, čím budem časom? Možno sa vrátim. Dokážem však nájsť cestu? Nebudú slzy a smútok prekážať môjmu návratu? Keď počujete pieseň, ktorú si zvyknem spievať, nech vaše myšlienky na mňa nie sú smutné. Pretože vás milujem... „
Milka odpočívaj v pokoji v krásnej rodnej zemi, ktorú si mala tak rada.
Mária Velďáková, predseda MO MS Rožňava
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. -MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a publicisticky činný, skladal pohrebné verše, písal pedagogické príspevky, propagoval školské knižnice, upozorňoval na staré tlače a archeologické pamiatky. Autor početných hospodárskych článkov. -MM-
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-