Krátkym priblížením života Juraja Jánošíka, nášho legendárneho hrdinu, si pripomenuli 300 rokov od jeho úmrtia aj členovia výboru MO MS v Rožňave na svojom zasadnutí. Predseda MO MS pán Milan Kupčo zorganizoval pri tejto príležitosti niekoľko prednášok a to: s vedúcim klubu Zóna M, MŠ na ulici Ernesta Rótha, v klube Dôchodcov a s deťmi z detského domova na Ružovej ulici v Rožňave. Prítomným deťom pripomenul životopis Juraja Jánošíka. Spomenul aj filmovú a literárnutvorbu našich umelcov, nakoľko Juraj Jánošík sa stal pre týchto tvorcov nevyčerpateľnou témou. Najznámejšia je báseň Jána Bottu Smrť - Jánošíkova, najznámejším filmom – Jánošík, s hlavným predstaviteľom Paľom Bielikom, alebo nezabudnuteľným Michalom Dočolomanským v muzikáli Na skle maľované.
Juraj Jánošík, podľa historických záznamov sa narodil v januári 1688 roku manželom Martina Jánošíka a Anny Cesnekovej v Terchovej, pokrstený bol vo Varínskom kostole 21. januára 1688 kňazom Michalom Smutkom. Krstnými rodičmi boli Jakub Merjad a Barbara Krištofiková z Terchovej.
No darmo bola Jánošíkova skupina jednotná, niektorí jej tovariši podnikali na vlastnú päsť. Takýmto prípadom bolo aj prepadnutie domanižského farára Juraja Vrtíka v Suchej doline pri Fačkove, ktorý na následky postrelenia zomrel. A práve tento čin bol najväčšou príťažou pri súdení Juraja Jánošíka, ktorý vlastne pri tomto prepadnutí ani nebol.
V roku 1713 Jánošík trávil zimu u svojho priateľa Uhorčíka v Klenovci. Liptovským stoličným orgánom sa podarilo vypátrať Jánošíkov pobyt a približne začiatkom marca v roku 1713 asi 30 drábov Liptovskej sedrie pod vedením zemana Andreánskeho prišlo do Klenovca, kde zlapali Jánošíka aj s Uhorčíkom. Odviedli ich do Liptovskej stolice, uväznili ich v Palúdzke (miestna časť Lipt. Mikuláša) v kaštieli Vranovo.
Stoličný súd súdil Juraja Jánošíka vo Svätom Mikuláši 16. – 17. marca 1713. Súdu predsedal podžupan Lipt. stolice Ladislav Okolicsányi, prokurátorom bol Alexander Čemický a úradne prideleným obhajcom Baltazár Palugyay. Prokurátor Čemický vystúpil so žalobou, v ktorej žiadal trest smrti, po ňom nasledoval s obhajobou Baltazár Palugyay, ktorý poukázal na poľahčujúce okolnosti, mladý vek obvineného, a na skutočnosť, že počas zbojníčenia nikoho nezabil ani nezranil. Taktiež uviedol, že pri prepade domanižského farára nebol prítomný a žiadal pre Jánošíka úplné omilostenie. Na druhý deň Jánošíka podrobili trpnému vypočúvaniu, ktoré bolo spojené s mučením. Potom už stoličný súd vyniesol rozsudok. Poprava mladého 25 ročného Jánošíka sa konala v podvečer 17. marca 1713 na brehu Váhu na Mikulášskom popravisku zvanom „šibeničky“ medzi Vrbicou a Okoličným (miestne časti Lipt. Mikuláša) a to najhorším spôsobom, aký dostávali iba vodcovia zbojníckych družín – a to zavesením za rebro na háku. Následne o mesiac po Jánošíkovej smrti odsúdili po súdnom procese aj Tomáša Uhorčíka a rozsudok smrti bol vykonaný nad ním 21. apríla 1713.
Milan Kupčo,
predseda MO MS v Rožňave
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.