V súčasnosti sa obec Lúčka, ktorá má čosi viac než 250 obyvateľov, týmto historickým miestom aj pýši. Napriek tomu, že prvá svetová vojna takmer zničila pamiatku vybudovanú v 13. storočí a ostali na jej mieste iba holé kamenné múry, reštaurátori a ochranári pamiatok rožňavského okresu ju aspoň zakonzervovali a dali do takého stavu, že dnes môže slúžiť ako pamiatka so širokým významom. Svedčí o tom aj veľký pútač, ktorý stojí na križovatke ciest vedúcich z Rožňavy do Košíc a do Lúčky a stručne oznamuje, čo sa v tejto malej malebnej gemerskej obci nachádza. Husitský kostol. Pred nedávnom o tejto skutočnosti veľmi pekne a zaujímavo napísal v jednom svojom blogu aj Branislav Bajus a priložil i zaujímavé fotografie. To je to, čo som ako príklad cudzinca spomenul na začiatku môjho príspevku.
Nebudem mu robiť veľkú reklamu, hoci by si zaslúžil, ale využijem pri tom fotografie pani Bibiany Bystrenovej z Čiernej Lehoty, ktoré v jednu nedeľu pri svojich cestách po okrese urobila v Lúčke. Možno ani nevedela, akú cennú službu mi spravila, keďže od Lúčky som vzdialený vyše
Na internete som o Lúčke našiel i toto:
"Kostol bol postavený na prelome 13. a 14. storočia. Svojou jedinou loďou sprístupnenou z južnej strany a priamo sa uzatvárajúcou svätyňou, ku ktorej sa zo severnej strany pripája sakristia, patrí medzi typické stredoveké kostoly postavené na Gemeri. Maľby pokrývajúce steny kostola vznikali v rozmedzí 14. a 15. storočia, časť z nich vydržala až do 70. rokov 20. storočia. Kostol stojaci na strategickej vyvýšenine obsadili v 15. storočí husiti (bratrícke vojsko Jána Jiskru z Brandýsa) a prestavali ho na silnú pevnosť. Cintorín obklopujúci kostol obohnali stenou, posilnenou opornými piliermi a v juhozápadnom rohu vystavili malú baštu opatrenú strielňami. Pomenovanie “Husitský kostol” pochádza práve z tohoto obdobia. Počas prvej svetovej vojny dostal kostol zničujúci zásah. Obyvatelia obce tento kostol opustili a uprostred dediny si postavili nový. Kostol bol už uprostred 20. storočia v dosť zlom stave. Po roku 1970 bol spolu s priľahlým múrom zakonzervovaný v dobre rozoznateľnej podobe. Na konzervácií kostola sa aktívne zúčastnilo nemálo domácich obyvateľov.
Priľahlé okolie Slovenského rudohoria a vzácne ticho dotvára pre návštevníkov pôsobivý zážitok z celkovej návštevy. Romantická zrúcanina na kopci nad dedinou spolu s menším cintorínom má vysokú historickú hodnotu a skutočne sa oplatí navštíviť toto miesto.
Ako sa sem dostanete? Zo štátnej cesty Rožňava – Košice ešte pred Soroškou treba odbočiť na prvej križovatke za Krásnohorským Podhradím vľavo – smer na Drnavu. Cesta vedie okolo majestátneho Drieňovca (804 mnm), inak NPR s vápencovou flórou, cez obec Kováčová a pred obcou Lúčka Vás drevená tabuľa nasmeruje vľavo na horný koniec obce."
Starosta obce Lúčka pán Jozef Szabo mi pripomenul, že pamiatku si cenia i v Čechách, kde je známa tiež a priaznivci husitského hnutia každoročne prichádzajú 4. júla ku kostolu a v týchto historických miestach absolvujú aj bohoslužbu i so svojím farárom. Tak tomu bolo aj tohto roku. Drevené lavičky, ktoré sa nachádzajú v lodi kostola sú pripravené aj inokedy poskytnúť návštevníkom, alebo aj veriacim, miesto pre tiché rozjímanie.
Nuž, toľko som chcel pripomenúť tým, ktorí o husitskom kostole v Lúčke vedia, ale ešte v ňom neboli. Ale aj tým, ktorí o jeho existencii doteraz nič nepočuli.
Náš Gemer je bohatý na rôzne cennosti historického, kultúrneho, či prírodného charakteru. Kto ich chce poznať, má množstvo možností, aby spojil príjemné s užitočným i v tomto priestore, kde sa nachádza obec Lúčka. Neďaleko od nej je napr. Drnava, Krásnohorské Podhradie, Krásnohorská Dlhá Lúka, Uhorná, ale aj iné obce od Rožňavy na východ, ktoré takéto cennosti ukrývajú pre každého, kto k nim zavíta.
Text: Ondrej Doboš
Fotografie: Bibiana Bystrenová
FOTOGRAFIE:
{gallery}kultura/lucka{/gallery}
{jcomments on}


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-