že som si ich začal aj sám vymýšľať. Môže za to moja fantázia a sny. V rokoch 1990/1991 sme v časopise Kamarát pripravovali periodický fotoseriál zo života školákov Bez nás to nejde. V rokoch 1991 – 1992 som pôsobil ako reportér mládežníckeho týždenníka Kamarát. S výtvarníkom Petrom Stankovičom (ale aj s inými) sme robili komiksy. Najznámejším bolo Mestečko pod lopúchom, ktorý vyšiel aj v Česku,“ prezradil o sebe Kollár. Autor kníh, aký sa v slovenskej literatúre neobjavuje každý deň. Ako reportér bol v roku 1997 ocenený Cenou za reportáže, ktorú mu udelil Slovenský literárny fond. „Ako redaktor som začínal už takmer pred tridsiatimi rokmi v redakcii časopisu Kamarát, určenom pre násťročných. Na starosti som mal kultúrnu rubriku a reportáž. Bolo krátko po nežnej revolúcii, otvárali sa nové možnosti. S kolegyňou nám v jedno odpoludnie napadlo, že by sme mohli priniesť tínedžerom niečo nové, a to spomínaný fotoseriál, v ktorom by sa možno aj trochu našli. Slovo dalo slovo, dostali sme súhlas od novo vymenovaného šéfredaktora a začali sme vymýšľať jednotlivé časti,“ dodal žurnalista, spisovateľ a prozaik pre deti i dospelých. Viac už prezradí v piatok 4.10.2019.
Tibor Hujdič alias „pán Mrkvička“ študoval sociálnu prácu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ako sociálny pracovník pracoval s deťmi. Založil Detské kníhkupectvo Mrkvička, zamerané na predaj kvalitných kníh pre deti a mládež. Vedie semináre pre knihovníkov o práci s detským čitateľom, semináre pre učiteľov o čitateľskej gramotnosti. V jednom rozhovore pred dvomi rokmi na otázku, či čítajú dnes deti knihy odpovedal „Celoživotných čitateľov strácame. Záujem o čítanie u detí nad 12 rokov prudko upadá. Keď prídete do väčšiny tried na základných školách, nie je ani jedna zaujímavá kniha či časopis, ale je tam 24 mobilov, ktoré ponúkajú digitálny svet plný okamžitej zábavy, ktorá sa dá ľahko konzumovať, tak je jasné, čo deti budú cez prestávky robiť.“
,,Prečo je čítanie dôležité" je názov stretnutia detí a pána Hujdiča, a my veríme, že opäť bude mať kladnú odozvu. Absolvovala som stretnutie s pánom Hujdičom osobne, a vtedy som si povedala: chcem, aby priniesol svoje "posolstvo"– prečo čítať – opäť k nám pre žiakov nášho mesta, okresu,“ povedala pracovníčka knižnice Miriama Tóthová z Úseku literatúry pre deti a mládež.
V rámci projektu Tajomstvá v literatúre III sa v piatok 4.10. 2019 uskutoční beseda so spisovateľom Jozefom Kollárom pod názvom „Príbehy dneška“ a 9.10.2019 príde slovenský propagátor detského čítania Tibor Hujdič ,,Prečo je čítanie dôležité". Podujatia budú realizované v rámci projektu Tajomstvá v literatúre III, ktoré z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia www.fpu.sk a je hlavným partnerom projektu.
Tatiana Bachňáková
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-