Slovenská asociácia knižníc, Spolok slovenských knihovníkov a knižníc vyhlasujú pre rok 2020 v termíne od 2.3. - 8.3.2020 21. ročník celoslovenského podujatia Týždeň slovenských knižníc pod spoločným mottom: Knižnice pre všetkých.
Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave pripravila pre širokú verejnosť niekoľko podujatí. V pondelok o 17:00 hod. prijal pozvanie autor dvoch kníh „Ako som vozil Nórov“ Ondrej Sokol, ktorý po zrušení štúdijného odboru na VŠ odišiel pracovať ako vodič autobusu do Nórska. Autorská beseda o živote v severskej krajine v kolekcii titulov Ako som vozil Nórov a Ako som vozil Nórov 2 prítomných určite dobre pobaví.
V utorok o 16:30 hod. sa opäť budeme venovať „šoférovaniu“, tentokrát to bude najstaršia kamionistka Slovenska Jarmila Zacher Pajpachová, ktorá je autorkou dvoch kníh „Môj život kamionistky“ a „Spoveď kamionistky“. Vo svojich 55 rokoch si urobila vodičský preukaz na kamión a svoj život od detstva až po súčasnosť opísala v knihách.
V stredu od 10:00 do 14:00 hod. sú na pobočke sídliska Juh pripravené aktivity pre deti „Cestou za rozprávkami“ a o 15:00 hod. v spolupráci so SocioCentrom pozývame verejnosť na aktivity v rámci cyklu „Aktívni v každom veku“.
Počas celého týždňa budú prebiehať na úseku pre deti a mládež v hlavnej budove aktivity „Každá kniha niečo skrýva“ pre deti i rodičov, pre seniorov to bude kvíz a biblioterapia.
V rámci Týždňa slovenských knižníc bude vyhlásený IV. ročník literárnej súťaže, zameraný na prezentáciu slovenskej tvorby pod názvom Perly poznania pre všetky vekové kategórie. Pre deti a mládež bude vyhlásená literárna a výtvarná súťaž „Moja knižnica o 10 rokov“.
V priestoroch knižnice sú k dispozícii aj výstavy: J. Zacher Pajpachová - „Môj život kamionistky“, Miroslav Regitko - „Čriepky z tvorby“ a výstava z regionálnych dokumentov „Zákutia prírody Gemera“. Čitatelia i návštevníci knižnice počas Týždňa slovenských knižníc budú môcť využiť zápisné zadarmo a budú im odpustené aj pokuty.
Cieľom je pozitívne zviditeľňovať knižnice ako kultúrne a vzdelávacie inštitúcie prostredníctvom najrozmanitejšieho spektra aktivít a podujatí. Čítanie je najefektívnejší spôsob rozširovania slovnej zásoby. Literatúra obsahuje výrazy, ktoré sa v bežnej komunikácii nevyskytujú.
Tatiana Bachňáková
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. -MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a publicisticky činný, skladal pohrebné verše, písal pedagogické príspevky, propagoval školské knižnice, upozorňoval na staré tlače a archeologické pamiatky. Autor početných hospodárskych článkov. -MM-
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-