V Gemeri bol veliteľom vojska kuruckého gróf Forgács, ktorý v moci držal všetky na Rimave a Šajave ležiace zámky. Jurko Lipoviansky pospiechal k nemu s listami, ktoré mu Ocskay doručil. Forgács považovaný bol za najoddanejšieho prívrženca Rákóciho. A ako veľmi sa svet mýlil!
„Tak ste pri Leopoldove zasa dostali výprask,“ usmial sa Forgács, keď mu Lipoviansky svoje listiny odovzdal.
„Dánske, dobre cvičené vojsko rozhodlo víťazstvo na stránku labancov,“ odpovedal až po uši začervenajúci sa Lipoviansky.
„Tak je to,“ rozhorlil sa Forgács, „keď medzi kurucmi sú samí advokáti vyššími dôstojníkmi!“
Lipoviansky neodpovedal.
„A to naše vojsko,“ vtipkoval Forgács, „je bez obuvi, bez riadneho platu. Či to nie je radosť, ošarpané a bosé mužstvo viesť do boja?“
„Srdnatosť a zaujatosť za slobodu,“ osmelil sa namietnuť Lipoviansky, „nahradí to všetko.“
„Dajsamibože, zaujatosť! Nádej na lúpeže a zbojstvá držia to naše vojsko pohromade. A tí milí tökölyovskí vojaci, to sú mi za hrdinovia! Keď sa pridali k nám, rozprávali o samých hrdinstvách, a teraz len pijú, kradnú a zbíjajú. Či div, že v boji hneď ustupujú. Či ste to i vy neskúsili pri Leopoldove?“
„Žiaľbohu,“ odvetil smutno Lipoviansky; „žiaľbohu, že zemianstvo, z ktorého prevažne záleží naša jazda, nedokazuje potrebnú vytrvalosť v rozhodnom okamžení.“
„A chvastá sa, že každý zeman je rodeným vojakom na koni. I ako zeman hanbí sa pešky bojovať, hovoriac, že len psi a hovädá pešky chodia, hahaha!“ smial sa Forgács.
„Vyznať musím, že u nás pomerne mnoho jazdy a málo pechoty, ktorá je predsa len jadrom vojska.“
„A tá naša pechota roztratená je zväčša po zámkoch a pevnostiach. A bože môj, aké sú to pevnosti; najmä okolo Tisy! Či ste ich videli?“
„Bojoval som na tých stranách.“
„Nuž znáte, čo sú to za pevnosti, z dreva a z blata pevne stavané, hahaha! Dubové koly zabité do zeme, vŕbovým dvojitým plotom poprepletané, blatom so sečkou rozrobeným omazané, tieto pevnosti majú odolať delovým guľám labancov?“
Tieto posmešky Forgácsove veľmi nemilý dojem urobili na Lipovianskeho.
Akonáhle Jurko do Šariša došiel, doletel chýr, že Rákóci dal Forgácsa chytiť a na Krásnu Hôrku odviesť, lebo vraj dostali sa mu do rúk dostatočné dôkazy jeho nevernosti. Keď bol neskôr Forgács na Spišskom zámku väznený, pošťastilo sa mu zo zámockých hradieb sa spustiť, avšak vytknúc si nohu, bol lapený a v pevnej väzbe držaný. Podobný osud zastihol i iných neverných vodcov kuruckých.V Šariši našiel Lipoviansky budúcu družku života svojho Julku v smutnom postavení, ako i jej priateľku Aničku, snúbenicu Raslavického. Obe devy, počujúc smutné chýry o porážkach kurucov, trápili sa tak, že nebezpečne ochoreli. Anička ešte posiaľ pútaná bola k lôžku, kdežto Julka nebezpečnú horúčku už prestála. Obe priateľky zhovárali sa o milencoch svojich, o ktorých chýr išiel, že pri Leopoldove padli.
„Ach, Juliška moja,“ vzdychla si na lôžku ležiaca Anička, „ja to neprežijem. Znáš, drahá, čo sme stratili. Celý život náš je otrávený. Oj, nešťastná vojna, kto napraví, čos’ zničila?!“
„Netrať ducha, ľúba Anička. Boh je dobrotivý, zhynúť nám nedá, keď sme už toľko pretrpeli. Naši drahí žijú, to mi hovorí srdce moje.“
„A neklame ťa, drahá,“ zvolal vo dverách zjavivší sa Lipoviansky.
Devy skameneli od radosti.
Aničkine bledé líca polial nádych rumenca. Julka skočila Lipovianskemu v ústrety.
„Bože môj, vyslyšals’ ma!“ volala bez seba a slza radosti perlila sa v jej krásnych očiach.
Lipoviansky pristúpil bližšie i pojal trasúcu sa radosťou devu za útlu bielu rúčku.
„Boh vás poteš, drahé, žijú vaši priatelia!“
„Ale teraz už, Jurko môj,“ chytila ho deva za obe ruky, „neopustíš svoju Julku, ktorá ťa toľko ráz oplakávala, ktorej duch čo strážny anjel nad tebou sa vždy vznášal, keď v divokom boji smrť ti zo všetkých strán hrozila. Všakver’, drahý, viac mi už neodídeš. Dosť si už slúžil vlasti a ver mi, škoda ťa medzi kurucmi!“
„Duša moja,“ riekol nežne Lipoviansky, „môj život náleží národu, vlasti a tebe, vyvolená môjho srdca! No, ačkoľvek si mi drahá, takže by bez teba žiť nemohol, povinnosť oproti národu a vlasti mi je svätá, a to najmä teraz, keď národ a vlasť potrebujú svojich synov. I znám, že uznáš, duša moja, akou zradou by to bolo, keby sa ja v rozhodnom okamžení od svojej povinnosti utiahol. Áno, viem, že bys’ ani ty takého muža nikdy nemohla si vážiť, ktorý by bol zradcom, podliakom!“I pohladil jej vysoké, vyjasnené čelo.
I obrátil sa k nemocnej Aničke, i rozprával jej obšírne, kde a ako bol jej milý s priateľom ranený, ako oboch odprevadil až do Štiavnice, ako ju milý srdečne pozdravuje, ako ho nezadlho uvidí.
„Zlé mám tušenie,“ vzdychla si smutne Anička, „a moje srdce hovorí mi, že ho viac neuvidím, bárs by, o čo boha prosím, sa i vyliečil. Tušenie moje ma neklame, verte!“
A slzy ju zaliali.
Darmo chlácholil, darmo tešil Jurko. Obe devy boli akousi predtuchou zronené. A keď prišla hodina jeho odchodu, bolo to lúčenie i preňho samého, i pre slziace devy veľmi bolestné.
„Zbohom, drahé moje!“ riekol trochu trasúcim sa hlasom, podávajúc obom devám ruku. „Na skoré videnie. Boh vás poteš i opatruj!“
Obe priateľky ležali si v náručí a usedavo plakali, keď Jurko neistým krokom von dvermi vyšiel. Vysadol na koňa a bôľny vzdych vydral sa mu z mohutných pŕs, keď ho koník preč unášal.
Pôvodné vydanie: Kuruci. Historická povesť. Orol VII, 1876.
Reedícia: TOMÁŠIK, Samo: Ohne na Muráni. Bratislava: Tatran 1971. 548 s.
(Pripravila M.M.)
{jcomments on}

































V meste gemerskom, Rožňave, vydržiaval vojvoda Rákóci so svojím senátom porady o krajinských záležitostiach. I doručený mu bol francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. vlastnoručne písaný list, v ktorom Rákóciho uisťoval, že sa s ním, čo vojvodom Sedmohradska, i napozatým priateliť chce, jeho ale čo panovníka Uhorska uznať nemôže, lebo že Uhri vždy ešte cisára rakúskeho za svojho kráľa uznávajú.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-