(Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave – reportáž) – V spolupráci s Domom Matice slovenskej v Rožňave zrealizovala Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave vo svojich priestoroch v stredu 12.11.2014 v dopoludňajších hodinách dve besedy so spisovateľkou Martou Hlušíkovou pre žiakov základných škôl mesta. rozvíjať jeho detskú osobnosť, ktorej by nemala chýbať dobrá slovná zásoba.
„Stretnutie s deťmi, ktoré rozumejú tomu, čo im chcem vo svojich knižkách povedať, je vždy vzácne. Nabije ma energiou, cítim jeho spätnú väzbu. A toto stretnutie takým bolo. Obohatilo obe strany - aj deti, aj mňa,“ prezradila po stretnutí s deťmi v Rožňave pani Marta Hlušíková a pokračovala „Deti sú vzácne - vidia pravdu so zatvorenými očami. A preto by som nechcela o tento krásny svet prísť. Nevravím, že nepíšem aj pre dospelých, píšem, a veľmi rada. No pri písaní pre deti sa znovu stávam dieťaťom. Narastie mi akýsi iný jazyk, ináč hovorím, som šťastná. Je to môj svet a nedám si ho vziať.“
Takéto akcie, kde majú deti možnosť komunikovať so spisovateľkou (alebo spisovateľom), známou nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, sú určite potrebné a vždy vítané. Je nám cťou, že sme mohli spoznať známu slovenskú spisovateľku pani Martu Hlušíkovú a bude nám potešením, ak takéto stretnutie budeme môcť sprostredkovať aj ďalším rožňavským deťom. Veď knihy ako Písmenkovo, Kde pavúky tkajú cukrovú vatu, Môj dedko Rýchly šíp, Bublinkové rozprávky, Neznášam, keď ma hladkajú po hlave, Strelené rozprávky alebo Čo baby nedokážu poznali takmer všetky deti. A pani spisovateľka doniesla a predstavila aj svoju najnovšiu knihu, ktorá mala len pár dní s názvom Vežovníček.
My dospelí by sme nemali zabúdať na to, že prvý kontakt s rozprávkovým svetom je veľmi dôležitý. A v dnešnej dobe, keď je dostupná rôzna technika, o to viac. Nie prehrávač s CD nosičom, nie video... Ale len rozprávka v podaní najbližších, s ktorými dieťa vyrastá, môže mať ten pravý emocionálny náboj.
Záverom už len pár citovaných slov Milana Rúfusa o rozprávke: „Jej moc je v tom, že ako abeceda platí pre malých i veľkých. Je onou orechovou škrupinkou, v ktorej je uložený život. Pripomína múdrosť a nevyspytateľnosť semena."
Tatiana Bachňáková
FOTOGRAFIE Z PODUJATIA:
[cincopa AwLAsFcqnyt6]
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. -MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a publicisticky činný, skladal pohrebné verše, písal pedagogické príspevky, propagoval školské knižnice, upozorňoval na staré tlače a archeologické pamiatky. Autor početných hospodárskych článkov. -MM-
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-