zachované znalosti a prejavy ľudskej tvorivosti, ako aj zbierky, ktoré uchovávajú a spravujú múzeá, knižnice a archívy. Konkrétnym cieľom Európskeho roka kultúrneho dedičstva je podnietiť viac ľudí, aby objavovali a spoznávali kultúrne dedičstvo svojej krajiny, Európy, ako aj posilniť pocit príslušnosti k spoločnej európskej rodine. Hlavnými cieľmi tohto Európskeho roka je podporovať kultúrne dedičstvo v rámci kultúrnej rozmanitosti a medzikultúrneho dialógu, zvýšiť jeho prínos pre spoločnosť a ekonomiku a propagovať ho aj navonok. To, že EÚ si chce tento rok uctiť svoje kultúrne dedičstvo, je odozvou na ničenie kultúrnych pamiatok na Blízkom východe.
Aj Gemer je bohatý na množstvo unikátnych prírodných krás a kultúrnych pamiatok. Projekt „Nádhera pod zemou i nad zemou“ je venovaný prezentácii prírodných krás a pamiatok nášho regiónu. Cieľovou skupinou projektu je stredoškolská mládež a hlavnou úlohou bude oboznámiť študentov zaujímavou formou o výnimočných hodnotách, ktoré sú v neďalekom okolí, inšpirovať ich k 
možnostiam dobrovoľníckych aktivít pri ich ochrane, ako aj k štúdiu odborov, ktoré môžu rozvinúť potenciál týchto pokladov. „Prednáška na tému „Pamiatky UNESCO na Gemeri“, zameraná na prezentáciu kostolov je plánovaná dňa 22. mája 2018 a prednáška na tému „Ľadová krása v podzemí“, zameraná na prezentáciu jaskýň je plánovaná 23. mája 2018,“ prezradila Anna Kešeláková, pracovníčka Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave a pokračovala: „Prednáška na tému „Biblické príbehy v kostoloch“ je naplánovaná na 19. júna 2018 a „Krásna a jedinečná nádhera“ bude prebiehať 20. júna 2018 v priestoroch knižnice.“
Projekt „Nádhera pod zemou i nad zemou“, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia www.fpu.sk a je hlavným partnerom projektu, sa bude realizovať v termíne od mája 2018 do novembra 2018 v priestoroch Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave, ul. Lipová č. 3 v dopoludňajších hodinách. Venovaný bude prezentáciám a odborným prednáškam prírodných krás a pamiatok regiónu Gemer. Cieľovou skupinou projektu je stredoškolská mládež. Kultúrne dedičstvo zbližuje ľudí, podporuje rast a vytvára pracovné miesta v mestách a regiónoch a je kľúčové pre vzťahy Európy so zvyškom sveta. Pre Európu predstavuje obrovský potenciál, ktorý sa však musí lepšie využívať – a tento rok nám v tom môže pomôcť.
Tatiana Bachňáková
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. -MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a publicisticky činný, skladal pohrebné verše, písal pedagogické príspevky, propagoval školské knižnice, upozorňoval na staré tlače a archeologické pamiatky. Autor početných hospodárskych článkov. -MM-
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-