Film Vás donutí vnímat primitivní, místy velice ubohý způsob dnešního vesnického, málo se měnícího života, založeného ani ne tak na tíze skutečných problémů regionu, obce, rodiny, či jednotlivce, ale pouze na vzpomínkách po zašlých časech.
Velice zajímavým faktem celého scénáře je, že režisér nám neposkytuje pohled na danou problematiku pouze produktivní části obyvatelstva, která zažila „blahobyt komunismu“ a teď prožívá „chudobu kapitalismu“, ale nalezneme zde průřez čtyřmi generacemi názorů, s děsivým závěry, který nás neohromují svojí podstatou, nýbrž tím, že jsou totožné.
Divák, který pozorně sleduje děj, je donucen autorem filmu přemýšlet o základních otázkách života a pouze s údivem naslouchá jednotlivým komentářům a většinou není s to pochopit, jak je možné dosáhnout maximální názorové jednotnosti u člověka náctiletého, čtyřicátníka, šedesátníka a osmdesátiletého důchodce.
Všichni jsou zklamaní, všichni žijí s pocitem, že dobře již bylo, nic pozitivního je v jejich rodném kraji nečeká. Je špatné, když jsou dnes lidi donuceni okolnostmi si myslet, že za komunismu jim byl lépe, je ale přímo tragikomické, jak děti dokážou přejímat názory svých rodičů a prarodičů a navzdory svému rozumu, vitalitě a svému mládí si nechávají „znechutit“ svoje právo na život negativismem, který je zdrojem celého problému „chudých regionů“.
V okamžiku, když se Prof. Fabian, který jako jediný z celého dokumentu, reálně hodnotí situaci dnes a před tím očima „z venku“ a částečně řeší i stránku ekonomickou, dává naději na změnu, která je v rukách mladé generace, nastává klíčový a zároveň nejděsivější okamžik celého filmu. Krátký sestřih na mladého, nadějného mládence, na pomyšleného vykonavatele změny, na revolucionáře novodobého regionálního života, který nemá zájem cokoliv dělat a bez okolků prohlásí: „jsem líný a nechce se mi“.
Zda-li autor chtěl poukázat na počátek zkázy mladé generace, která sama není schopna myslet, činit a posouvat se vpřed, zůstává v dokumentu nezodpovězenou otázkou. S určitostí ale můžeme říci, že jeho prezentace dnešní mládeže v tomto dokumentu, na ní částečně vrhá stín novodobé negramotnosti a jednoduchosti.
Je obdivuhodné, že se režisér nijak neuchýlil k natáčení těch nejnižších vrstev, alkoholiků, či vyvrhelů společnosti, které v tomto prostředí není nijak obtížné nalézt. Na běžný „vesnický“ problém s alkoholem poukazuje pouze okrajově, snaží se natočit pozitivní okamžiky životů, oslavy v obci, radosti a běžné starosti dne v průměrné domácnosti. V díle není cítit ani náznak nadsázky, či humorný pohled na problematiku, o to je ale silnější a srdcervoucí dojem z tohoto díla.
Autor bezprostředně dokázal v díle zdůraznit a poukázat na oddanost obyvatel tomuto „chudému kraji“ i když všichni jsou v něm nespokojeni a nevidí „světlou budoucnost“, jsou s ním srostlí, milují ho a zůstávají mu věrni. Je to obrazem stovky let otesávaných slovanských rysů, či pohodlnosti dnešních obyvatel a ukázka jejich strachu z neznáma?
Osobně se přikláním k první variantě, neboť v ní je ukryta, i když běžným okem neviditelná, kapka naděje nejen pro tento region, ale také pro zachování demokracie v našich životech, v našich státech. Nemůže být přece pravda, že dnešní lidé by byli opět ochotni a schopni nechat korumpovat svoji duši výměnou za pravidelný příděl čočky.
Chudoba totiž není otázkou peněz, nýbrž stavem mysli. Člověk, stejně jako rodina, obec, region, či stát může být mnohokrát na mizině, nikdy by ale neměl být chudý.
Už od nepaměti platí, kde je vůle, tam je cesta… Musíme věřit, že vůle zůstala v nás všech, i když možná teď spí hlubokým spánkem… Autor tohoto dokumentu patří mezi ty, kteří se nebojí veřejně přiznat: „Máme problém, vážení, a je potřeba ho začít řešit.“
-mars-
Banícky chlebíček (trailer) from Filmtopia on Vimeo.
{jcomments on}

































Iba nedávno mal premiéru filmový dokument mladého slovenského režiséra Romana Fábiana Banícky chlebíček, ktorého rodinné korene sa viažu na horný Gemer, voľakedy bohatý na náleziská nerastných surovín, najmä železnej rudy. Jej ťažba v miestnych baniach určila charakter regiónu a dala prácu i chlieb mnohým Gemerčanom. Krátku recenziu na uvedený film som dostal z Českej republiky od gemerskej rodáčky, ktorý uverejňujem v pôvodnom českom jazyku:
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-