Ernestovi Hauserovi z Revúcej vyšla v Ústave pamäti národa kniha spomienok - Štiavničan Doporučený
Napísal(a) admin
Narodil sa v roku 1932 a dňa 15. júna 2011 v Bratislave prezentoval svoju prvú knihu, ktorú mu vydali Ústav pamäti národa a Pamäť národa, v edícii Memoáre. Ernest Hauser ako jej autor, o ktorom je reč, do Bratislavy prišiel až z gemerskej Revúcej, aby nielen predstavil svoju prvotinu, ale aj povedal, čo ho k jej napísaniu inšpirovalo. Obyčajný človek, ktorý sa narodil v Banskej Štiavnici a podľa svojej príslušnosti k rodnému mestu pomenoval i túto skromnú prácu – Štiavničan. Ako o sebe prezradil, hlboko sa do jeho mysle vryli dva regióny - Štiavnica a Gemer. V jednom sa narodil a skúsil ako chutí mladý život, aby ho na celý život poznačil. A v druhom si našiel svoju spolupútničku i živobytie,
a aj pestrú starobu. Kniha je vlastne jeho spomínanie na to, čo doteraz prežil tak v čase jeho štúdia na banskoštiavnickom gymnáziu, keď sa rozhodol so svojimi dvomi spolužiakmi ujsť cez hranice do Západneho Nemecka, ale pri Mariánskych Lázňach boli odhalení a čakal ich potom celý život neľahký osud. Ako vojak sa ako politicky nespoľahlivý dostal do Pomocného technického práporu v Stříbre. Po vojenčine prišiel za prácou aj do Lubeníka. V tomto malebnom regióne si založil rodinu. Po ťažkej chorobe odišiel do predčasného dôchodku. Žije v Revúcej a ako amatér sa ešte zaoberá maľovaním obrazov v klube výtvarníkov Plánka. Za dlhoročnú činnosť v tomto výtvarnom klube a za reprezentáciu mesta Revúca sa stal v roku 2010 nositeľom Ceny primátorky mesta Revúca. V závere svojej prvotiny tento takmer 80 ročný skromný pán napísal: „Na konci môjho rozprávania o živote viem, že bol rozmanitý, striedalo sa v ňom dobro so zlom, šťastie s nešťastím a tvorivosť s neúspechom... Tvoril som si svoj svetonázor z pozorovania života okolo seba. Ignoroval som prázdnotu myšlienok a fráz, ktoré panovali v okolitom svete a neprijímal som ich na svoj úžitok. Moje životné úspechy vzišli z mojej mysle a za neúspechmi stáli temné sily zlomyseľných ľudí, zdanlivých priateľov, ktorí žili okolo mňa a maskovali sa falošnou podlízavosťou voči celému okoliu.“
Kniha je písaná ľahkým rozprávačským štýlom a je zrozumiteľná tak mladému čitateľovi ako aj životom skúšaným seniorom.
Ondrej Doboš
{gallery}kultura/kniha/hauser{/gallery}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.