Aby si ešte užila sladkého detstva, kým sa vyberie na dlhú púť medzi ľudí, dodá teatrológ, kritik a dramaturg Ľubo Šárik. Kniha je pokrstená, autorke nezostáva nič iné, iba prijať gratulácie priateľov a malou autogramiádou sa poďakovať za priazeň a podporu.
Príjemný večer ľudí, ktorí majú blízko k umeniu, vrcholí premietaním filmov z dielní mladých vysokoškolákov – budúcich režisérov, kameramanov, filmárov a divadelníkov.
Končí sa príjemne strávený čas, ktorý sa dnes nehnal míľovými krokmi, ktorý postál, zamyslel sa a možno sa aj trošku usmial.
(hm)
Vieme, kto je Marta Hlušíková?
Marta Hlušíková je slovenská spisovateľka známa svojou tvorbou najmä deťom i mládeži. Pochádza z Trenčína. Mesto pod starodávnym hradom Matúša Čáka bolo jej domovom až do roku 1971. Tu navštevovala základnú školu a Strednú všeobecnovzdelávaciu školu, dnešné Gymnázium Ľ. Štúra. Od roku 1971 do roku 1976 bola poslucháčkou Filozofickej fakulty UK v Bratislave, odbor slovenský jazyk – latinčina. Rada si na toto obdobie spomína: „Som šťastná, že som chodila po chodbách, ktoré inšpirovali človeka už len svojou atmosférou.“ V rokoch 1976-1977 zakotvila v meste pod Zoborom. Tu sa aj vydala a spolu s manželom sa usadili v Banskej Štiavnici. V malebnom kraji pod Sitnom strávili päť rokov, ona ako triedna profesorka Strednej školy pre pracujúcich pri Lesnom odbornom učilišti. Keď sa im narodil syn a potom dcéra, presťahovala sa s rodinou v roku 1982 do manželovho rodiska, do Rimavskej Soboty. Tu sa najprv stala stredoškolskou profesorkou na Strednej ekonomickej škole, dnešnej Obchodnej akadémii. O svojom pôsobení sa takto zmienila: „Moje kočky boli zlaté žaby. Čo sme sa nahrali bábkových divadielok! Vždy si na to spomeniem, keď stretávam svoje herečky ako mamy mojich dnešných žiakov. Neskôr sa naše divadielko celkom slušne rozbehlo. Založila som na pôde školy aj časopis, do ktorého prispievali dokonca aj vyučujúci. Boli to pekné časy. Okrem slovenského jazyka som učila tiež dejepis a občiansku náuku, no na svoj druhý predmet, latinčinu, som nemala priestor. A hľa! Ako deus ex machina prichádza ponuka riaditeľa tunajšieho gymnázia Mgr. Jána Čemana učiť latinčinu. V školskom roku 1990-1991 to teda skúšam ako externistka: niekoľkokrát týždenne dochádzam do gymnázia na hodiny latinčiny. Treba sa však rozhodnúť. A tak sa rozhodujem: od školského roka 1991-1992 nastupujem na tunajšie gymnázium ako stredoškolská profesorka slovenského jazyka a latinčiny. Moje pedagogické domino začína do seba zapadať: maturuje u mňa žiak, otcovi ktorého som bola kedysi v Štiavnici, na svojom prvom učiteľskom pôsobisku, triedna. A postupne maturujú ďalšie deti “mojich detí”. A tak si tu učím ďalej, skladám si svoje dieliky domina a som spokojná.“
O jej tvorbe sme už písali a zmienky o tom nájdete na našej stránke v rubrike pod jej menom, ale podrobnejšie aj na jej webovej stránke www.hlusikova.sk. Pri tejto príležitosti si pripomeňme, že pre Martu Hlušíkovú bol tento rok naozaj úrodným: okrem poviedky Milujem lodné sirény v rámci zborníka pre deti, ktorý každoročne vydáva Perfekt (tento rok sa zborník volá Skejťácke tenisky), jej okrem Karamelového smiechu vyšla aj kniha pre deti, ktorú preložila z češtiny (Jiří Holub: Kolik váží Matylda), pripravuje sa druhá jeho knižka pre deti v jej preklade (Jak se zbavit Mstivý Soni), ktora sa bude volať Ako zničiť Drzú Soňu. No a potom šľahačka na torte, na ktorú sa všetci môžeme tešiť bude knižka pre deti Môj dedko Rýchly šíp.
Nižšie si prečítajte jednu zo 16 poviedok Marty Hlušíkovej z knihy Karamelový smiech, ktorú v Rimavskej Sobote práve slávnostne pokrstili:
Stratený gombík
Keď sa na lúke objavil neznámy chlapec, muž sa práve chystal rozopnúť žene posledný gombík na blúzke. Pes ležiaci pri ich nohách vyskočil, prevrhol vedro s černicami a tak sa rozštekal, že mužova ruka sa mykla a posledný gombík na ženinej blúzke odletel dlhým oblúkom medzi tŕne černičia. Chlapec v okamihu odhadol situáciu, no nezaskočila ho. Podišiel bližšie a sadol si na balvan vedľa rozsypaných černíc.
– Môžem? – usmial sa a prižmuroval oči pred prudkým slnkom. Muž mu chcel povedať, aby si ich rozsypané černice nevšímal, ale pretože žena na neho hodila prosebný pohľad a pes prestal štekať a ľahol si vedľa chlapca, nepovedal nič.
Chlapec začal zbierať rozsypané černice a sem-tam si niekoľko veľkých prihodil do svojho vedra.
– Zaujímavé. Aj ty máš žlté vedro, – povedala žena.
– Mhm. Aj psa mám podobného, – hladkal psa po hlave chlapec.
– Dáš si? – rozbalila žena chlebíky, jeden dala mužovi a pozrela sa na chlapca. Ten pokrčil plecia a prikývol. Svoj chlieb žena prelomila a väčšiu časť podala chlapcovi. Trochu jej bolo ľúto, že jej zostal iba malý kúsok, lebo medzi krajce dala hermelín s paprikou. V teple sa syr nádherne roztekal, až sa jej sliny zbierali. Zatvorila oči a zahryzla do zvyšku chleba.
– Fuj! Smradľavý syr! – povedal ticho chlapec a vyhodil hermelín do trávy. Odhrýzal si z chleba a papriky, no viditeľne mu nechutilo. Keby tu nebol ten chlapec, žena by zobrala hermelín z trávy, no takto sa naň vrhol pes. Chlapec ešte pár ráz zahryzol do chleba a otrčil žene kôrku:
– Už nechcem.
Automaticky ju hodila psovi a zdvihla sa.
– Ideme, dobre? – obrátila sa na muža.
– Ja zoberiem vedro, ty zbieraj do hrnčeka, – povedal muž a odkráčal ku kríku na kraji lúky.
– Môžete aj do môjho, ak chcete, – pozrel sa chlapec do svojho poloprázdneho vedra. Žena sa nasilu zasmiala, aby chlapec vedel, že pochopila jeho žart, a pustila sa do oberania. Pretože chlapec vrtko ako lasica zbieral tie najväčšie černice rovno spred jej nosa, prešla k druhému kríku.
– Si z dediny?
– Nie, z mesta. Teraz som u babky. Neďaleko. Štyri kilometre týmto chodníkom.
– Zbieraš babke na koláč?
– Nie. Predám ich.
– A kde?
– Spýtam sa po susedoch. Aj minule som tak predal celé vedro. Za dvesto.
– Sporíš si na niečo?
– Nie. Večer pôjdem na automaty.
– V dedine majú automaty?
– Nie. Pôjdem od babky domov.
– Máš súrodencov?
Vtom sa žena zháčila. Bolo hlúpe neustále sa chlapca vypytovať.
– Mhm. Mladšieho brata a sestru. Ale tí sú doma. Keby som ich zobral so sebou, musel by som sa s nimi rozdeliť o peniaze, čo budem mať za černice. Sú dosť leniví. Neoplatí sa mi.
Zrazu sa chlapec zastavil v oberaní a oči sa mu zabodli do ženy:
– Stratil som euro, čo mi dala babka na autobus domov. Vy ste z mesta. Mohli by ste ma vziať.
– No… ja neviem… Dokedy budeš zbierať? My ešte chceme naplniť vedro.
– Musím sa zastaviť u babky. Ale autom by to bolo po tejto ceste iba chvíľu.
– Po tejto poľnej asi nepôjdeme. Poškodili by sme si výfuk. Už raz sme ho takto odtrhli. Má babka telefón?
– Má. Máte mobil?
– Mhm. Zavolaj jej. Je to na pevnú linku?
– Na pevnú, ale neviem číslo. Musíte ma odviezť.
– Poľnou cestou nie, hovorila som. Ty si sa sem ako dostal?
– Peši, ale teraz je teplo a mám vedro.
Žene začínal byť chlapec nepríjemný. Ako keby presne vedel, čo chce. Mal zvláštne oči. Podobal sa na čašníka, ktorý sa z ničoho nič objavil kedysi dávno na ich sídlisku. Cez deň obsluhoval hostí v reštaurácii a po večeroch robil pre verejnosť príležitostné vystúpenia ako kúzelník. Jeho najobľúbenejším číslom bolo pitie akejsi hnusnej minerálky komusi z ucha. Okrem verejných vystúpení stíhal ešte chytať dievčatká za prsia. Mala asi desať rokov, brnkala si v miestnosti vedľa reštaurácie na klavíri Včera neděle byla a on sa pri obsluhovaní stihol zastaviť za jej chrbtom a jemne ju pohladkať po krku. Včera neděle byla, včera byl hezký čas, včera neděle byla, o týden bude záááás… spievala, dívala sa pred seba a v politúre klavíra videla jeho poďobanú tvár a čierne šibkajúce oči. Rýchlo nimi odhadol situáciu, zohol sa a bozkal ju na krk. Plecom si pošúchala šteklivé miesto a ďalej hrala. Včera neděle byla, včera byl hezký čas… Zrazu jej začal oboma rukami chodiť po tričku, ona sa pomýlila a zároveň do miestnosti ktosi nazrel. Bol to sused od nich, z prízemia. Ešte zbadala v odraze klavíra jeho prihlúplu tvár a potom sa už veľmi nepamätá, čo sa dialo. Matka sa jej doma dlho vypytovala na veci, o ktorých ani len netušila, že existujú. Potom s ňou šla na akýsi výsluch, už ani nevie, kde to presne bolo. Chceli vedieť, ako ju ten čašník chytal. Bolo jej to nepríjemné. Najviac jej však bolo ľúto, že si už nebude môcť vybrnkávať Filipovskej pesničku o nedeli. Klavír totiž odniesli a miestnosť pre verejnosť zatvorili. Čašník navždy zmizol z ich sídliska, doteraz si naň ani raz nespomenula. Až dnes. Pri tých chlapcových očiach. Boli nepokojné, akoby stále hľadali okolo seba novú cestičku, po ktorej je výhodnejšie sa pustiť.
– No ako? Máš hrnček plný? Ja som doplnil vedro, ešte máme kanvičku. O polhodinku môžeme ísť, – prišiel oznámiť muž. Žena nepovedala nič. Rozmýšľala nad chlapcovými očami a nad tým, ako povie mužovi, aby ho predsa len zobrali do mesta. Keď bolo všetko plné, muž otvoril kufor auta a upevnil medzi debničku a starú handru vedro s kanvičkou.
– Hotovo! – povedal.
– Tak ma teda vezmete? – pristúpil k nemu chlapec.
– Ide do mesta? – obrátil sa muž na ženu.
– No ide, ale najprv by sme ho mohli zobrať k jeho babke, aby sa oňho nebála…
– A kde býva babka?
– Poľnou cestou je to kúsok, – zablysli sa chlapcovi oči, no muž len mávol rukou.
– Daj sem vedro, – povedal, zdvihol kapotu a do kufra zapasoval aj chlapcove černice.
– Sadajte! Pôjdeme po asfaltke. Nadídeme si síce sedem kilometrov, ale keď si nám zbieral tie rozsypané černice… Potom daj vedieť, ktorý dom je babkin.
Chlapec sa usadil vzadu, oči mu šibkali sem a tam, bol spokojný.
– Teraz doľava, – povedal. – Za tým stĺpom doprava a potom k tej kope kameňov.
Keď auto zastalo, chlapec vyskočil a vbehol do domu. O chvíľu vyšiel s akýmsi vysokým mužom. Bol zachmúrený, na líci mal ešte odtlačený vankúš. Asi ho chlapec zobudil z popoludňajšieho spánku. Prišiel k autu a zohol sa až k mužovi za volantom:
– Roman do mesta nepôjde. Dajte černice.
Muža prekvapil nevrlý tón neznámeho, no vystúpil z auta a otvoril kufor.
– Chlap sa načiahol za plným vedrom a vybral ho.
– Prepáčte, to je naše vedro, – povedal muž a ukazoval vedľa. – Toto je chlapcovo.
– Čože? – zamračil sa chlap a ostro sa pozrel na chlapca. – Je to jeho?
– Nie, je moje, – povedal chlapec a prižmúril oči.
– Hanbite sa, – odpľul si neznámy, ruku si položil chlapcovi na plece a obaja vykročili k bráne domu.
– Ale to je naše vedro! Hej! Stojte! – kričal muž, ale chlap len mávol rukou a dvere domu sa za oboma zatvorili.
– No to…mne sa asi sníva! – zabuchol muž kufor auta a zlostne nasadol. Bol taký rozčúlený, že nemohol trafiť kľúčom do zapaľovania.
– Čo sa deje? Chlapec zostal, čo?
– Zostal a zobral nám naše černice!
– Čože?
– Starý vytiahol naše vedro a chalan tvrdil, že je jeho. Ako na potvoru boli obe vedrá rovnaké až na to, že fagan tam má černíc len do polovice.
– Vieš čo, kašli na to. Vráťme sa na tú lúku. Našla som v kríku ten stratený gombík. Akože mi ho ideš rozopnúť, dobre? – zasmiala sa žena akosi oslobodene a ukazovala dlaň s gombíkom.


































V rámci kultúrnej akcie MINIART sa 10. septembra 2013 v Dome kultúry v Rimavskej Sobote zišli priaznivci literatúry, hudby, spevu a filmu. Prišli privítať najnovšiu knihu Marty Hlušíkovej Karamelový smiech. (Vydavateľstvo Matice slovenskej).
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-