Gemer môže byť opäť hrdý na svojho slávneho rodáka zo Slavošoviec, ktorý veľkú časť svojho života prežil na Gemeri a tam, v Drienčanoch, i zakončil svoju životnú púť. Slováci si totiž v piatok 4.11.2010 zvolili svoju Naj knihu. A stali sa ňou práve Slovenské rozprávky Pavla Dobšinského. Kniha už od svojho prvého vydania v rokoch 1880-1883 pod názvom Prostonárodné slovenské povesti vyšla mnohokrát a vychádza bohato a pestro ilustrovaná v mnohých ďalších vydaniach a výberoch dodnes. Predstavuje výnimočnú zbierku rozprávok, reprezentujúcu slovenský rozprávkový materiál a zachytávajúcu vývin rozprávky v slovenskej literatúre 19. storočia.Slovenské rozprávky sa stali dôležitým prameňom etnológie aj literatúry pre deti a mládež, vo fonde slovenskej literatúry majú nezastupiteľné miesto a dodnes patria k najvydávanejším a najčítanejším dielam slovenskej literatúry.
Moja naj kniha - kultúrno-vzdelávací projekt STV, ktorého cieľom bolo prispieť k zvýšeniu záujmu o literatúru zo strany detí, mládeže aj dospelých, vyvrcholil vyhlásením najobľúbenejšej a najčítanejšej knihy. Hlavné ťažisko projektu tvorilo päť večerov na STV 2, na ktorých bolo postupne nominovaných Naj 100, Naj 25, Naj 10 kníh a napokon bol vyhlásený víťazný titul. Každý z televíznych večerov hostil známe osobnosti, spisovateľov a umelcov, ktorí prezradili, aký majú vzťah ku knihám a čítaniu a vyznali sa, ktorá kniha (či knihy) je ich najobľúbenejšou, ktorá ovplyvnila, obohatila, či pohla ich život smerom vpred. Do hlasovania o najobľúbenejšiu knihu, ktoré začalo 25. apríla, sa mohli zapojiť všetci čitatelia prostredníctvom webu, SMS a hlasovacích lístkov, ktoré na nich čakali vo vybraných kníhkupectvách.Do celonárodného projektu bola aktívne zapojená aj široká sieť knižníc, kníhkupectiev, škôl a iných organizácií, v ktorých tvorcovia pripravili pre záujemcov aj pútavé sprievodné podujatia.
Na poslednom televíznom večere 4. novembra zo záverečnej nominovanej desiatky kníh napokon esemeskové hlasovanie určilo toto poradie:
1. Pavol Dobšinský: Slovenské rozprávky,
2. Ľubo Dobrovoda: Ja, malkáč,
3. Antoine de Saint-Exupéry: Malý princ,
4. Lucy Maud Montgomeryová: Anna zo Zeleného domu,
5. Stephenie Meyerová: Súmrak,
6. Dan Brown: Da Vinciho kód,
7. William Paul Young: Chatrč,
8. Charlotte Brontëová: Jana Eyrová,
9. Paulo Coelho: Alchymista,
10. Joseph Heller: Hlava XXII.
Ale pretože je pravda, že knihy sa nedajú porovnávať, že každý má rád iný žáner, iného autora, iný druh literatúry, že na každého človeka zapôsobila nielen jedna, ale mnoho kníh (ako z nich vybrať tú svoju naj?), že obľúbenených kníh, ktoré pomáhajú rozširovať obzory a vidieť svet z pohľadu iných je nepreberné a nespočetné množstvo, tak sa z tejto ankety zrodil aj ďalší víťaz. Okrem Dobšinského je víťazom aj myšlienka projektu Moja naj kniha, ktorej hlavným cieľom bolo vyvolať diskusiu o knihách a pripomenúť ľuďom, že chvíľa strávená s knihou je príjemným relaxom i poučením.
Marta Mikitová
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.