Peter Glocko študoval v Partizánskom a v Bratislave, kde absolvoval Strednú priemyselnú školu chemickú. Po maturite sa zamestnal v bratislavskom Slovnafte a neskôr pracoval v Partizánskom ako gumárenský laborant. Debutoval v roku 1962 dielom Príslovia a porekadlá slovenské, ktoré bolo uverejnené v denníku Smena. Následne svoje práce od roku 1964 publikoval v časopisoch Mladá tvorba, Romboid, Slovenské pohľady, ale aj v časopisoch pre mládež, napríklad Kamarát. V roku 1966 sa stal redaktorom vo vydavateľstve Mladé letá. Od roku 1969 do roku 1975 bol redaktorom vo vydavateľstve Osveta v Martine. Neskôr pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Smena, ale aj v Slovenskom spisovateľovi v Bratislave.
Glocko sa vo svojej práci zameral na modernú autorskú rozprávku a historické a psychologické romány pre mládež. Pri písaní vychádzal z ľudových povestí a historické fakty viazal s príbehom. Niektoré dobrodružné romány obohatil prvkami sci-fi. Napísal viac ako dvadsať kníh pre deti a mládež. Autorsky pripravil prózy Šťastný pán Cyprián, Hĺbka ostrosti, Srdcový kráľ a Kliatba čierneho anjela alebo Diablov testament, pre deti zasa Prešporské čary pána Christiana, Rozprávky z čarovnej záhrady, Tomáš a lúpežní rytieri alebo Tajomstvo kameňa mudrcov, Kráľ psov, Kráľ hadov – strážca pokladov.
Do literatúry faktu a vedy prispel publikáciou Rozprávkar a rozprávnica – Päť obrazov zo života Pavla E. Dobšinského. Z českého jazyka preložil dielo Jaroslava Foglara Záhada hlavolamu. Glocko tiež pripravil scenáre pre rozprávky, ako sú napríklad Veľký Mogul, Plavčík a Vratko, Popolvár najväčší na svete, Vodník Rybka a figliar Šupka, Ružová Anička, Chudobných rodičov syn, O Jankovi zlatom kľučiarovi, a je autorom filmu o slovenskom zberateľovi rozprávok Pavlovi Dobšinskom Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas.
Za svoju literárnu činnosť získal viacero ocenení, napríklad Cenu vydavateľstva Mladé letá za román Ruža pre Jula Verna. Zároveň získal Európsku cenu za literatúru pre deti Pier Paolo Vergeno (Padova 1989), a to za knihu Ja sa prázdnin nebojím. V roku 1990 ho zapísali na Honour list Medzinárodnej rady pre knihy pre mládež (IBBY). Stal sa aj držiteľom ceny Slovenskej sekcie IBBY za celoživotnú tvorbu pre deti a mládež Trojruža. V roku 1996 dostal Poctu Pavla Dobšinského.
Posledná rozlúčka s Petrom Glockom sa bude konať v pondelok 1. júla 2019 na Vrakunskom cintoríne v Bratislave.
Česť jeho pamiatke!
(Zdroj: TASR)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.