Banícky krompáč včas vymenil za husle

Na priečelí budovy Obecného úradu v Betliari je umiestnená tabuľa venovaná rodákovi husľovému virtuózovi Jurajovi KAZAMEKOVI. Súčasníci jeho meno nepoznajú, aj keď bol kedysi známy nielen v Európe, ale aj v Amerike.

Narodil sa 28. februára 1882 v Betliari. Keďže biedny Gemer nebol schopný uživiť ich rodinu, spolu s otcom, s matkou a so súrodencami emigrovali do Ameriky. Rodina žila v Pittsburghu, neskôr v Johnstowne v Pennsylvánii. Každý dolár bol pre obživu rodiny dobrý, preto desaťročný Juraj musel pomáhať otcovi v bani. Od detských čias ho zaujímala hudba, najmä hra na husliach. Po večeroch hrával na altovú trúbku v skupine Slovenská banda. Popri nej cvičil na husliach, hoci mu prekážali otlaky na rukách od roboty v bani. Učil sa u Alberta Tietzela, krajana Pekára a Johna Millera, ktorého dcéru si neskôr vzal za manželku. Na príhovor Jána Speváka, redaktora Slováka v Amerike, ho otec zapísal na Národné konzervatórium v New Yorku. Zaujímavé je, že na prvýkrát ho neprijali. Napokon na konzervatóriu študoval deväť rokov husle u Leopolda Lichtenberga. Okrem nich sa venoval aj teórii hudby u Maxa Spichera. Popritom sa musel starať o seba. Najskôr učil mladších
i zaostávajúcich študentov konzervatória. Za skromné odmeny si kupoval poživeň, a tiež odbornú literatúru.

■ TURNÉ PO AMERIKE

O tom, ako sa mu v zámorí darilo, sa pri príležitosti návštevy Slovenska v auguste 1934 zdôveril regionálnemu týždenníku Šafárikov kraj: „Zostal som v New Yorku, kde som sa stal učiteľom hudby. Vraveli o mne, že som vedel rozoznať to dobré u mladých i starších žiakov, ba aj u tých najmenších. Malí žiaci boli uveličení, že som s nimi zaobchádzal ako s dospelými. So žiakmi som vždy nadväzoval úprimné priateľstvo. Zdôrazňoval som im, že na to, aby človek mohol byť hudobníkom, potrebuje čosi viac, ako len rozpoznať noty a dobre poťahovať sláčikom. Myslím si, že mi rozumeli.“

Popri pedagogickej činnosti hrával v slovenskej kolónii krajanom ľubozvučné piesne z domova. S takýmto repertoárom absolvoval turné po celej Amerike. V roku 1911 zložil hudbu pre cvičenie s valaškami, ktoré predviedli slovenskí Sokoli zo Spojených štátov amerických na Všesokolskom zlete v Prahe. No a o rok neskôr s tridsaťčlennou kapelou, ktorú tvorili členovia Národného slovenského spolku, prvýkrát vystúpil na prednáškovom turné slovenského lekára, národovca a politika Dr. Pavla Blahu. V rokoch 1910 až 1914 s orchestrom absolvoval koncerty nielen v USA, ale aj v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne i v Prahe.

■ ARMÁDNY KAPELNÍK

Americkí predstavitelia i naši krajania sa významne podieľali na vzniku Česko-Slovenska. Práve v americkom Clevelande sa zrodil prvý dokument o spoločnom postupe Čechov a Slovákov v boji za národné oslobodenie. Dohodu podpísali v októbri v roku 1915, teda v čase, keď v Európe zúrila prvá svetová vojna a v Rakúsko-Uhorsku sa rozhorieval boj o samostatnosť Slovákov, Čechov a iných národov. V roku 1917 Spojené štáty americké pomáhali znovu tým, že vstúpili do prvej svetovej vojny v Európe.

Juraj Kazamek dobrovoľne narukoval do americkej armády v Európe. Najskôr ako huslista a neskôr ako dirigent v stočlennom orchestri. Krst ohňom zažila kapela na francúzskom fronte pri Bar de Duc. Jej dirigenta čakalo povýšenie z vojaka na poručíka. Postupne jednotka prešla z Dijonu až do Paríža. Tam ju zastihlo prímerie, koniec vojny, radosť Francúzov i slávnosti vo všetkých mestách, ktorými prechádzali. Regiment napokon dostal rozkaz opustiť Francúzsko a presunúť sa do Nemecka strážiť Rýn. Počas pobytu v Európe sa Juraj Kazamek neustále hudobne zdokonaľoval. Pri dirigovaní, pričom svoje majstrovstvo cibril u slávneho francúzskeho dirigenta André Capleta i v hre na husliach. Zdokonalil sa v inštrumentácii i harmonizácii. Rozšíril svoj repertoár tak, že dokázal zahrať husľové koncerty od Corelliho po súčasných autorov. Výrazne k tomu prispela aj jeho vytrvalosť, keď denne cvičil osem až desať hodín. Aj keď sa americký regiment spolu so stočlenným orchestrom v októbri 1919 vrátil do Spojených štátov, Juraj Kazamek využil ponuku generála Allena vytvoriť kapelu podriadenú americkým vojenským silám v Nemecku. Osemdesiatčlenný orchester bol zložený z mladých muzikantov. Dirigent sa pritom dostal na rázcestie, keď musel voliť medzi návratom k rodine do USA a muzikou. Rozhodol sa pre hudbu a s novým orchestrom neskôr koncertoval v Paríži, Londýne a iných európskych mestách. Medzi inými v roku 1921 aj v Bratislave

■ NÁVRATY DOMOV

Kazamek sa usadil v nemeckom Koblenzi nad Rýnom a v roku 1923 vystúpil z armády. Absolvoval umelecké turné po Francúzsku, Švajčiarsku a Nemecku, počas ktorého sa zdokonaľoval v husľovej hre u svojich bývalých profesorov A. Capleta, A. Stoesella a W. Kessa. Štúdium zavŕšil u českého profesora Otakara Ševčíka v Písku. Prvé samostatné koncerty Juraja Kuzameka na Slovensku boli v roku 1926. Koncom augusta vystúpil na tradičných matičných slávnostiach v Martine, kde okrem iných zahral aj vlastnú skladbu Americká pieseň otroka. O pár dní neskôr, 5. októbra, v užšom kruhu milovníkov hudby v Martine zahral Slovenskú suitu pre husle a klavír od nemeckého skladateľa Rudolfa Petersa. Počas troch októbrových dní bol hosťom prezidenta T. G. Masaryka v Topoľčiankach, ktorému venoval skladbu Spomienky na Topoľčianky, a v decembri sa predstavil poslucháčom v Bratislave, v Novom Meste nad Váhom a v Liptovskom Mikuláši.

■ VYZNANIE TRÁVNICIAM

Juraj Kazamek napísal autobiografiu Z uhľobaníka virtuóz na husliach. Napísal ju v angličtine a plánoval vydať aj vo francúzskom a nemeckom preklade. V archíve sa zachoval list, ktorý adresoval Dr. Jozefovi Škultétymu, predsedovi Matice slovenskej vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine, a bol z nemeckého Koblenzu odoslaný 17. decembra 1927. Z rozsiahleho listu vyberáme: „Minulého leta konečne som sa dal do práce a teraz práve dokončievam dosť objemnú knihu, je to autobiografia v anglickej reči, poneváč moja slovenčina je len taká samorodá, i tak by sa musela z väčšej časti prepracovať. Preto sa obraciam k Vám o radu a pomoc skrze slovenský preklad a vydanie, či by reku slovenská Matica to prijala a vydala v budúcom jubilejnom roku 10-ročného trvania Česko-Slovenskej republiky...“ List sa končí slovami: „Budem Vám veľmi povďačný, drahý Baťko náš, jestli mi budete na pomoci vydať toto dielo i v slovenčine, ktorú tak milujem a chcem, aby moji bratia vedeli, kto som a čo som.“

Žiaľ, preklad ani vydanie knihy na Slovensku sa neuskutočnili. Ktovie, aký bol vlastne osud originálu v angličtine, keďže ani amatérsky historik Ján Schlosár, ktorý v roku 1991 pre Obecný úrad v Betliari napísal brožúrku Z baníka virtuóz, pôvodnú autobiografiu nenašiel a ani nevie, kde sa nachádza.

Vzťah huslistu Juraja Kazameka k Slovensku azda najlepšie dokumentuje jeho vyjadrenie v rozhovore pre spomínaný regionálny Šafárikov kraj, kde na otázku: Ktorá je Vaša najmilšia skladba? odpovedá: „Hrám všetkých veľkých majstrov – Beethovena, Čajkovského, Smetanu, Dvořáka i ďalších. Keď ale potrebuje moja duša pohladenie, siahnem s husľami po najkrajších slovenských piesňach – trávniciach. Tými žijem a kochám sa v dňoch samoty.“

■ KONCERT V BETLIARI

Na Slovensku Juraj Kazamek koncertoval v roku 1929 v Bratislave. V roku 1932 sa mu splnil sen, ktorý sníval ešte ako mladý chlapec v americkom Johnstowne. Už citovanému regionálnemu Šafárikovmu kraju sa takto zdôveril: „Spomínam si, že v tom čase zavítal do mesta symfonický orchester a ja som si zo skromných úspor kúpil lístok na najvyššiu galériu, aby som počul husľový koncert Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Bol som taký dojatý krásnou hrou, že som sa cítil ako v nebi. Aj som si predsavzal, že sa túto takmer polhodinovú skladbu raz naučím. Trvalo však vyše tridsať rokov, kým som husľový koncert skladateľa zahral v Berlíne v máji 1932.“

Hral bez nôt, spamäti a splnila sa tak jeho túžba z detských rokov. O dva roky neskôr znovu koncertuje na Slovensku. V máji je opäť hosťom T. G. Masaryka v Topoľčiankach a 23. mája koncertuje v rádiu Luxemburg. Skladá dumku na melódie ľudových piesní Sadla muška na konárik, Beťár som a beťár budem a Slovenskú suitu. Nasledujú koncerty po Slovensku. Konkrétne 22. júla 1934 v bratislavskom rozhlase, 28. augusta v rodnej obci Betliar, 9. septembra v Slavošovciach a 16. septembra v Rožňave.

Zvlášť sa tešil na koncert v rodnom Betliari. Okrem iného aj preto, že koncert sa uskutočnil na mieste, kde pôvodne stál rodný dom Kazamekovcov. Podnikateľ Alojz Šébl tam vystaval poschodový dom – penzión s reštauráciou. Skladateľ a husľový virtuóz sa obával, že sála – na mieste pôvodnej reštaurácie – je malá a on nemal nijaké skúsenosti s vystupovaním v takýchto obmedzených priestoroch. Husľový koncert Juraja Kazameka, usporiadaný 26. augusta 1934 miestnym odborom Matice slovenskej v Betliari, bol viac prívetom a zoznamovacím večierkom huslistu s krajanmi. V prvej časti koncertu bola na programe Sonáta e mol Nicola Paganiniho, Slovenská rapsódia Jozefa Karbulku a skladba pre husle a klavír Z domoviny Bedřicha Smetanu. Na klavíri hrala rožňavská klaviristka Šarlota Šikúrová. Po prestávke v druhej časti bola na programe Beethovenova Romanca F dur, Drdlova Rozpomienka a Kélerova Idylla – Sen púšte, ktoré na klavíri sprevádzala Lenka Márkušová. Po krátkej prestávke nasledoval Sarasate s Cigánskymi piesňami a Baziniho Roj škriatkov. Každú skladbu odmenila búrka potlesku divákov, ktorí sa dožadovali prídavku. Škoda, že huslista s touto eventualitou nerátal.

Svoj vzťah k rodnému Slovensku vyjadril umelec aj v už citovanom rozhovore pre Šafárikov kraj z 18. augusta 1934, kde na otázku redaktora Gejzu Takáča: „Čo je pravdy na tom, že sa chcete usadiť na Slovensku?“ odpovedal: „Mám už toho putovania dosť. Túžim po odpočinku. Vo svete je každý človek cudzí. Ako sa vraví, všade dobre, doma najlepšie. V rodnom kraji medzi známymi a krajanmi je človek ozaj doma, a preto sa so svojím rodiskom vždy ťažko lúčim. Keby sa našla taká možnosť, rád by som zostal vo vlasti.“

Ďalšie návštevy Juraja Kazameka na Slovensku sa už neuskutočnili. Hudobník žil ako koncertný majster a profesor hudby v nemeckom Koblenzi. Počas fašizmu bol prenasledovaný nacistami a z koncentračného tábora ho oslobodila americká armáda. Napriek svojim hudobným úspechom zostal skromným a k utrpeniu druhých vnímavým človekom. Svoj majetok rozdal chudobným. To, čo po ňom ostalo – medzi inými aj údajne stradivárky – zanechal tým, ktorí sa o neho v závere života postarali. Zomrel v roku 1956 v Koblenzi, kde je aj pochovaný.

O skone tohto husľového virtuóza sa úplnou náhodou dozvedel Ernest Kandera, huslista a upravovateľ ľudových piesní, ktorý si s ním istý čas písal. Ako uviedol v časopise Obzor Gemera, ročne si vymenili tri-štyri listy a niekoľko pohľadníc. Korešpondencia trvala do roka 1938, potom prišli vojnové roky a ich kontakt sa prerušil. V jeseni 1956 ktosi zo známych Ernesta Kanderu doniesol slovenské noviny veľkého formátu vydané v USA. Boli to azda prvé americké slovenské noviny, ktoré sa k nemu dostali. Dôkladne si ich prezrel a v časti Oznámenia o úmrtí sa dočítal, že americký Slovák, husľový virtuóz Juraj Kazamek zomrel 26. júla 1956 v Koblenzi.

Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa venovaná tomuto významnému rodákovi a pri príležitosti sto tridsiateho piateho výročia jeho narodenia obec a Slovenské národné múzeum v Betliari v apríli 2017 zorganizovali stretnutie s rodákmi, ktorého súčasťou boli aj odborné prednášky o živote a diele Juraja Kazameka a koncert v priestoroch kaštieľa.

Text a foto: Marián ŠIMKULIČ
(Zdroj: Slovenské národné noviny č. 48/2019).