Pavol Jozef Šafárik – 230. výročie narodenia
13. máj – Pavol Jozef Šafárik (13.5.1795 Kobeliarovo – 26.6.1861 Praha) – historik, etnograf, spisovateľ, slavista, univerzitný profesor. Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade. Tu počas svojho pobytu sa spolupodieľal na zbieraní, príprave do tlače a vydávaní slovenských ľudových piesní. Vyšli pod názvom Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Od r. 1833 pôsobil ako profesor slovanskej filológie na KU v Prahe a bol riaditeľom Univerzitnej knižnice. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.
Miloslav Krčméry – 165. výročie narodenia
14. máj – Miloslav Krčméry (14.5.1860 Hronsek – 4.11.1902 Vyšný Kubín-Jasenová) – hudobný skladateľ, redaktor, ev. farár, náboženský spisovateľ. Otec básnika, literárneho kritika a spisovateľa Štefana Krčméryho. V rokoch 1871 – 1873 študoval na gymnáziu v Revúcej, teológiu v Bratislave a na univerzite v Jene. Ako kňaz pôsobil na rôznych miestach, naposledy v Mošovciach a v Jasenovej. Bol funkcionár ev. cirkvi a náboženský spisovateľ, rôznymi osvetovými článkami prispieval do novín a časopisov, bol spoluredaktor časopisu Stráž na Sione, tajomník Tranoscia. Bol priekopníkom poľnohospodárskej osvety. Na slová slovenských básnikov komponoval zbory a piesne pre klavír, mužský a miešaný zbor.
Pavel Beblavý – 115. výročie úmrtia
16. máj – Pavel Beblavý (16.5.1847 Vrbovce, okr. Senica – 18.5.1910 Sobotište) – spisovateľ, ev. kňaz, postromantický autor využívajúci historické námety na písanie zábavnej a didaktizujúcej prózy. Študoval na viacerých gymnáziách, o. i. v Revúcej, neskôr teológiu vo Viedni. Pôsobil ako kaplán vo Vrbovciach a od roku 1876 ako farár v Sobotišti. Na revúckom gymnáziu redigoval rukopisný časopis Svit, do ktorého aj prispieval. Svoje verše, prozaické práce i preklady zo srbčiny uverejňoval v časopise Sokol. Pokúsil sa aj o etnografické a historické štúdium rodného kraja, z ktorého vydal Vrbovčanské povesti a báje. Jeho najrozsiahlejšou prácou je historicko-dobrodružný román Jánošík. V sérii čŕt Obrazy zo života zdokumentoval svoju biografiu i pomery na revúckom a iných slovenských gymnáziách. Gemera sa dotýka jeho historická povesť Dedič Muráňa. Púť na Velehrad. Posledným jeho literárnym dielom je povesť Oslobodenie (1907) zo života Juraja Lániho.
Martin Kukučín – 165. výročie narodenia
17. máj ؘ– Martin Kukučín (17.5.1860 Jasenová – 21.5.1928 Pakrac, Chorvátsko) – spisovateľ, publicista, lekár, významný predstaviteľ slovenského literárneho realizmu. V rokoch 1871 – 1874 navštevoval gymnázium v Revúcej. Dej jeho známej poviedky Mladé letá sa odohráva práve na tomto gymnáziu. Poviedka je nielen výstižnou charakteristikou postáv, ale aj obrazom vtedajších školských a spoločenských pomerov. Študoval na lekárskej fakulte v Prahe. V roku 1893 dostal miesto obecného lekára v obci Selca na ostrove Brač (dnešné Chorvátsko). V roku 1908 odchádza do Južnej Ameriky do Čile do Punta Arenas, kde pôsobil ako uznávaný lekár. V literárnej tvorbe sa venoval písaniu poviedok a noviel (Rysavá jalovica, Keď báčik z Chochoľova umrie, Neprebudený, Veľkou lyžicou), v ktorých sa vracia do svojej mladosti a k svojim prvým zamestnaniam, no taktiež takmer fotograficky podáva obraz dedinského života a sedliackeho zmýšľania. Svojím dielom Dom v stráni založil tradíciu dedinského románu. Vydal aj cestopis Črty z ciest. Prechádzky po Patagónii a napísal aj niekoľko dramatických diel (Komasácia, Bacúchovie dvor). Na novšej budove prvého slovenského gymnázia v Revúcej je umiestnená pamätná tabuľa, venovaná Kukučínovmu pobytu na tomto gymnáziu.
Augustín Šulek – 205. výročie narodenia
19. máj – Augustín Šulek (19. 5.1820 Revúca – 21.9.1890 Ratková) – národný buditeľ, ev. kňaz, publicista. Študoval v Rožňave, Levoči, Prešove, teológiu na univerzite v Halle. Pôsobil ako učiteľ a farár v Ratkovej, Mokrej Lúke, Rimavskom Brezove, potom natrvalo v Ratkovej. V duchu štúrovských tradícií sa venoval osvetovej a národnobuditeľskej činnosti. Organizoval ochotnícke divadlo a vzdelávacie spolky, obhajoval prirodzené ľudské právo na vzdelávanie v materinskom jazyku. Finančne podporoval vyššie slovenské gymnázium v Revúcej. Bol mecénom i prispievateľom štúrovských Slovenských národných novín, podporoval na štúdiách neskoršieho básnika a biskupa Daniela Bacháta. Bol členom Matice slovenskej a jej jednateľom v Gemeri.
Daniel Michal Fakla – 15. výročie úmrtia
19. máj – Daniel Michal Fakla (27.9.1924 Ratková – 19.5.2010 Radvaň) – ev. kňaz, básnik. Gymnázium absolvoval v Tisovci, teologické štúdiá v Bratislave. Ordinovaný za kňaza bol v Klenovci v júli 1949. Kaplánske roky prežil vo Zvolene. Potom bol námestným kňazom v Nedede a zborovým farárom v Radvani a v Kremnici. Od roku 1981 pôsobil ako farár a konsenior v Dobrej Nive, kde sa zaslúžil o rozvoj cirkevného života. Počas jeho pôsobenia sa začali vykonávať detské služby Božie, biblické hodiny, nešporné služby Božie, náboženské večierky, obnovilo sa vyučovanie náboženstva v škole, obnovila sa činnosť Spoločenstva evanjelickej mládeže, bol dostavaný zborový dom a vykonaná veľká oprava kostola. V roku 1993 sa presťahoval do Radvane. Vydal básnické zbierky Na milosť čakám (1992) a Hľadanie v úzkosti (1997). Publikoval články, úvahy a najmä básne v časopisoch Evanjelický posol spod Tatier, Cestou svetla, Cirkevné listy, Tvorba T a v iných.
Elena Dubnická – 100. výročie narodenia
21. máj – Elena Dubnická (21.5.1925 Rejdová – 7.1.1988 Piešťany) – historička a teoretička výtvarného umenia. V rokoch 1948 – 1949 študovala dejiny výtvarného umenia a estetiku na FF Univerzity Karlovej v Prahe, v roku 1953 ukončila štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde od 1954 pracovala ako asistentka, od r. 1963 pracovala ako vedecká pracovníčka Umenovedného ústavu SAV v Bratislave. Venovala sa dejinám staršieho výtvarného umenia na Slovensku, hlavne z obdobia 19. storočia. Svoje poznatky publikovala prevažne v odborných historických časopisoch, napr. štúdia: Neznáme gotické tabuľové maľby z Liptovskej Anny. Vydala monografiu (obálka knihy je na úvodnom obrázku) Peter M. Bohúň – život a dielo (SVKL 1960) – o akademickom maliarovi, pedagógovi, zakladateľovi národne chápanej historickej maľby a portrétnom dokumentaristovi významných kultúrnych a politických predstaviteľov štúrovského hnutia, medzi nimi i gemerských dejateľov.
Kornel Ivan Halát – 25. výročie úmrtia
27. máj – Kornel Ivan Halát (29.12.1923 Gočovo – 27.5.2000 Montpellier, Francúzsko) – prvý misionár ev. a. v. cirkvi na Slovensku. Maturoval vo Zvolene. Vyštudoval teológiu v Bratislave a spočiatku kaplánoval v Liptovskej Porúbke. Ako mladý evanjelický kňaz sa rozhodol pomáhať ľuďom praktickým evanjeliom. Odišiel na misijnú školu do Francúzska a s misionárskou službou začal v roku 1948. Pôsobil spolu s manželkou Emíliou medzi domorodým obyvateľstvom v africkom Kamerune a Benine. Prinášal im evanjelium, zakladal školy a nemocnice, založil aj evanjelickú bohosloveckú školu pre katechétov a farárov, vydával časopis v miestnom jazyku. Na misiách v Afrike strávil viac ako 30 rokov. Na Slovensko posielal rodine, známym a ev. funkcionárom dodnes zachované listy a správy o svojej misijnej činnosti. Neskôr pôsobil vo Francúzsku v Montpellier, kde aj prednášal systematickú teológiu a vyučoval tu aj slovenčinu a češtinu, literatúru a reálie Československa. Dňa 5.10.2003 mu bola na priečelí gočovského kostola, kde bol pokrstený, odhalená pamätná tabuľa. 31.10.2005 STV 2 vysielala polhodinový dokumentárny film o jeho živote a činnosti, ktorý bol v Slovenskom evanjelizačnom stredisku vydaný aj na DVD.
Kálmán Mikszáth – 115. výročie úmrtia
28. máj – Kálmán Mikszáth (16.1.1847 Sklabiná, okr. Veľký Krítš – 28.5.1910 Budapešť) –spisovateľ a novinár. V rokoch 1857 – 1863 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, kde bol členom samovzdelávacieho Kazinczyho krúžku, potom v Banskej Štiavnici, kde v r. 1866 maturoval. Už počas stredoškolského štúdia písal poviedky a básne. Z tohto obdobia je aj novela Jarné púčky, v ktorej opísal atmosféru Banskej Štiavnice tých čias. Vo viacerých svojich dielach čerpal námety zo Slovenska: Slovenskí rodáci, Dobrí Palovci, Čierne mesto, Posledný hradný pán, Mátoha v Ľubovni a i.
Róbert Pobožný – 135. výročie narodenia
30. máj – Róbert Pobožný (30.5.1890 Tisovec – 9.6.1972 Rožňava) – cirkevný hodnostár, biskup. Študoval a pôsobil v Rožňave. Po polročnom kaplánovaní v Gelnici, pôsobil v biskupskej rezidencii ako archivár, bibliotekár, aktuár, notár, biskupský ceremoniár, tajomník, riaditeľ. Bol kanonikom rožňavskej kapituly. V r. 1949 prijal biskupské svätenie a stal sa titulárnym biskupom Neilenským. Pápež Ján XXIII. ho menoval za apoštolského administrátora rožňavskej diecézy. Bol známy aj tým, že v rokoch neslobody cirkvi tajne svätil kňazov.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.