Fedor Kriška – 90. výročie narodenia
1. jún – Fedor Kriška (1.6.1935 Tisovec – 1.1.2011 Bratislava) – výtvarný teoretik, galerista a publicista. V Tisovci získal základné vzdelanie a navštevoval aj gymnázium, v rokoch 1954 až 1958 študoval Dejiny umenia a estetiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Vzhľadom na jeho odbornú činnosť pôsobil v rokoch 1963 – 2000 v Galérii mesta Bratislavy ako odborný pracovník, námestník pre hlavnú činnosť a v rokoch 1993 až 1996 bol poverený jej vedením. Kurátorsky pripravil desiatky výstav a katalógov slovenského umenia 20. storočia doma i v zahraničí. Ako jeden z prvých sa začal systematicky venovať autorom zo Skupiny Mikuláša Galandu. Zabezpečil aj realizáciu viacerých významných zahraničných výstav na pôde GMB. Počas svojho pôsobenia publikoval v Novom slove, Pravde, Práci, Kultúrnom živote, Národnej obrode, Romboide či vo Výtvarnom živote množstvo umenovedných statí s výrazným literárnym akcentom. Charakteristickým bol jeho vybrúsený štýl písania s vlastným špecifickým interpretovaním umeleckej tvorby, rovnako precizované bývali aj jeho známe príhovory pri otváraní početných, kurátorsky dôkladne pripravených výstav. Jeho erudované texty vyústili do viacerých monografií o slovenských umelcoch, ako boli Miroslav Cipár, Agnesa Sigetová, Dušan Kállay, Katarína Vavrová a Kamila Štanclová. V roku 2005 sa za dovtedajšiu umenovednú činnosť v odbore dejín moderného umenia stal laureátom Ceny Mariana Várossa, v roku 2009 získal Cenu Andreja Kmeťa.
Jozef Kvetoslav Holub – 205. výročie narodenia
1. jún – Jozef Kvetoslav Holub (1.6.1820 Prietrž, okr. Senica – 12.7.1899 Revúca) – pedagóg, homeopat, osvetový pracovník. Študoval v Komárne, na Ev. lýceu v Bratislave, homeopatickú medicínu v Prahe (štúdiá ale neukončil). Pôsobil na viacerých miestach na Orave ako vychovávateľ. Od roku 1865 žil v Revúcej a nastúpil na Prvé slovenské gymnázium za profesora prírodných vied. Okrem toho vyučoval aj matematiku, slovenčinu, maďarčinu a nemčinu. Zvolil si metódy výučby, ktoré boli založené na praktických ukážkach a experimentoch. Patril medzi tých profesorov gymnázia, ktorí sami finančne prispievali na jeho chod. Vyučoval a bol triednym profesorom aj na dievčenskom ústave v Revúcej, patril k členom Ormisovho nakladateľského spolku, ktorého úlohou bolo vydávať knihy v slovenskom jazyku. Po zatvorení gymnázia sa živil doučovaním a liečiteľskou praxou v Revúcej, venoval sa aj homeopatii. Je autorom ľudovýchovných článkov so zdravotníckou tematikou a početných rukopisov, väčšinou učebníc matematiky a iných prírodovedných predmetov, botanických a ľudovýchovných spisov, prekladov a podrobných výpiskov z iných diel, terminologických slovníkov a i., ktoré sú v Univerzitnej knižnici v Bratislave a v archíve SNK v Martine (18 botanických, 10 zoologických, 47 geometrických, 1 meteorologický, jediné pôvodné dielo Živočíchospyt), pričom prispel k tvorbe novej slovenskej odbornej terminológie. Jeho práce boli medzi prvými matematickými dielami napísanými s vedeckou motiváciou a zameraním v slovenčine. Venoval sa predovšetkým homeopatii a botanike, najmä zbieraniu materiálu na kľúč určovania rastlín a hmyzu.
Martin Kvetko – 30. výročie úmrtia
3. jún – Martin Kvetko (9. 9.1912 Muránska Dlhá Lúka – 3.6.1995 Bratislava, pochovaný v rodinnom hrobe v Muránskej Dlhej Lúke) – politik, pedagóg, rozhlasový redaktor, publicista, vydavateľ, veterinár. Strednú školu vyštudoval v Levoči, potom študoval zverolekárstvo na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Po promócii v roku 1936 ostal na škole ako asistent. V rokoch 1938 – 1944 bol popredným funkcionárom Slovenskej národnej rady, pôsobil v Štátnom žrebčínci v Topolčiankach. V roku 1944 bol spoluzakladateľom a neskôr čestným predsedom Demokratickej strany. Do r. 1948 povereník pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, neskôr výživy, zároveň poslanec v česko-slovenskom parlamente. Po r. 1948 žil v emigrácii v Anglicku, Nemecku a USA. Bol členom exilovej Rady slobodného Československa, v r. 1954 – 1960 spoluriaditeľ a redaktor Československého oddelenia Rádia Slobodná Európa v Mníchove. Obdobie rokov 1960 – 1989 prežil v USA, pracoval v redakcii Slobodná Európa v New Yorku. Spoluzakladateľ odbojového orgánu Stála konferenciu slovenských demokratických exulantov, ktorá vznikla v kanadskom Toronte 8. decembra 1963. Od roku 1964 bol vydavateľom, autorom i redaktorom časopisu Naše snahy, kde reagoval článkami na situáciu v Československu. V r. 1989 sa vrátil na Slovensko, v r. 1990 bol zvolený za čestného predsedu Demokratickej strany. V parlamentných voľbách 1990 doviedol DS do slovenského parlamentu. Napísal a vydal publikáciu Dohody o štátoprávnom usporiadaní pomeru Čechov a Slovákov v oslobodenej vlasti. (Bratislava 1991). Prezident ČSFR mu v roku 1991 udelil za jeho celoživotnú politickú činnosť Rad Tomáša G. Masaryka II. stupňa.
Daniel Bachát-Dumný – 185. výročie narodenia
18. jún – Daniel Bachát, pseudonym Miloslav Dumný – (18.6.1840 Ratková – 13.4.1906 Budapešť) – ev. farár, biskup banského dištriktu, učiteľ, spisovateľ, prekladateľ, publicista a organizátor divadelného ochotníctva. Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi, Rožňave a Prešove, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. 10 rokov pôsobil ako farár v Pribyline. V roku 1873 stal sa farárom slovenského evanjelického cirkevného zboru v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov. Bol aj literárne činný. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Vydal 3 zväzky zbierky noviel Nevädze (Skalica, 1870), náboženskú lyriku Zbožné zvuky (Budapešť 1885). Básne a prózu publikoval v časopisoch, napísal tri slovenské veselohry, besednice Obrázky z veľkomesta a i. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, v roku 1874 spoluzakladal časopis Dunaj. Bol podpredsedom literárnej Lutherovej spoločnosti a od roku 1905 pôsobil ako predseda Uhorskej protestantskej literárnej spoločnosti. Pomáhal organizovať Červený kríž. Bol ocenený Radom Františka Jozefa. V rodnej Ratkovej má v areáli ev. kostola postavený pamätník.
Jonáš Bubenka – 320. výročie úmrtia
18. jún – Jonáš Bubenka (okolo 1650 Ochtiná – 18.6.1705 Levoča) – učiteľ, výtvarník, drevorytec, hudobný skladateľ. Pôsobil ako učiteľ a kantor evanjelickej cirkvi v Prešove, neskôr prešiel do Levoče, kde bol profesorom tamojšieho evanjelického gymnázia. Ilustrátor levočského vydania Komenského diela Orbis pictus (1685). Ilustrácie v knihách ani v tých časoch neboli ničím výnimočným, ale tieto sú pre nás vzácne. Sú to prvé ilustrácie učebníc od grafika slovenského pôvodu. Medzi 152 Bubenkovými drevorezmi sa nachádzajú aj vyobrazenia tlačiarne, knihárskej dielne a kníhkupectva, vyučovania, anatómie, vývoja zo života človeka, z Biblie, obrazy z prírody, pestovania plodín, chovu zvierat, vinárstva, ale aj pohľad do holičstva a i. Podľa niektorých on preložil pôvodné latinské texty tejto knihy do češtiny. Výber ilustrátora nebol náhodný. Jonáš Bubenka pôsobil v Levoči ako profesor na evanjelickom lýceu a v neposlednom rade bol korektorom Brewerovej tlačiarne. Vydal aj učebnicu matematiky Arithmeticae vulgaris nucleus (Levoča 1689). Komponoval duchovné piesne a zhudobňoval príležitostné básne. V rodnej obci sa nachádza jeho Pamätný dom, ktorý je venovaný aj L. Bartholomeidesovi a D. Lichardovi.
Samuel Cyril Bancík – 100. výročie úmrtia
22. jún – Samuel Cyril Bancík (15.2.1857 Betliar – 22.6.1925 Kokava nad Rimavicou) – ev. farár, náboženský spisovateľ a básnik, regionálny kultúrny a osvetový pracovník. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej a v Bratislave, kde v roku 1879 ukončil aj teologické štúdium. Počas štúdia v Revúcej sa zapájal do divadelných aktivít a zúčastňoval sa na spoločenskom živote. Po skončení štúdia teológie bol farárom vo Zvolene a v Turíčkach, od roku 1890 v Kokave nad Rimavicou, kde sa stal dekanom, v rokoch 1908 – 1918 vykonával funkciu konseniora malohontského seniorátu. Publikoval krátke dejiny kokavského cirkevného zboru. Bol regionálnym kultúrnym a osvetovým pracovníkom, autorom náboženských článkov a básní, ktoré boli uverejňované v časopisoch Stráž na Sione, Evanjelický posol spod Tatier, Evanjelický kazateľ a v Tranovského evanjelickom kalendári. Jeho zásluhou bola v obci obnovená ochotnícka divadelná činnosť, v rokoch 1919 až 1924 nacvičil 13 divadelných hier.
Július Tichy – 105. výročie úmrtia
23. jún – Július Tichy (28.8.1879 Rimavská Sobota – 23.6.1920 Krompachy, pochovaný je v Rožňave) – maliar a grafik. Študoval na evanjelickom gymnáziu v Rožňave, na škole modelového maliarstva v Budapešti (L. Gyulai, B. Székely) a navštevoval maliarske kurzy v Baia Mare (S. Hollósy). V rokoch 1902 a 1903 podnikol študijné cesty do Benátok (kopíroval obrazy Veroneseho a Tintoretta), kde sa opäť vrátil v roku 1912, neskôr 1913 – 1914 podnikol študijné pobyty v Dalmácii. Od r. 1905 žil v Rožňave, od r. 1909 bol profesorom kreslenia na tamojšom ev. gymnáziu. Okrem maliarskej a kresliarskej tvorby a úžitkovej grafiky napísal aj vedecko-fantastický román. Venoval sa predovšetkým kresbe a grafike, kde aplikoval secesnú líniu. Prvýkrát sa preslávil ako grafický umelec v roku 1907. Ilustroval diela autorov, ktorí písali symbolickú a hlbokopsychologickú prózu. Samostatne vystavoval 1916 v Budapešti, súbornú výstavu však mal až v roku 1979 v Budapešti (spoločne s bratom Kolomanom). Jeho diela sa nachádzajú aj v zbierkach Baníckeho múzea v Rožňave.
Matej Šulek – 210. výročie úmrtia
27. jún – Matej Šulek (28.7.1748 Veličná – 27.6.1815 Tisovec) – historiograf, básnik, evanjelický kňaz, osvetový pracovník. Do školy chodil v Istebnom a v Ožďanoch, v Kežmarku študoval rétoriku, po teologických štúdiách v Prešove a Bratislave pôsobil v Komlóši, Hybiach, Paludzi a od r. 1791 v Tisovci. Zaslúžil sa o tisovskú evanjelickú cirkev, kostol a faru, usporiadal a obohatil cirkevnú knižnicu a archív. Cirkevné dokumenty sústredil a vydal pod názvom Documenta ad protocolum eccl. Tisoltz ab anno 1704 – 1750. Podal opis mesta Tisovec (Topografia oppidi Tisssoltz) a vyhotovil súpis tisovských rodín. Zbieral a odpisoval listiny týkajúce sa cirkevných dejín, spisovateľov, rechtorov, farárov a zanechal aj bohatú korešpondenciu a 2500 zväzkovú knižnicu. Bol aktívnym členom Učenej spoločnosti malohontskej, ktorá sa orientovala na vedeckú a vzdelávaciu prácu, propagovala nové myšlienkové prúdy a dbala o stále vzdelávanie evanjelických kňazov. Zbieral a archivoval všetky doklady a listiny týkajúce sa cirkevných dejín Malohontu. Písal latinské historické diela, príležitostné verše, kázne a duchovné piesne, ktorými prispel do Funebrála O. Plachého a do Institorisovho kancionála. Jeho náboženské piesne prevzal Karol Kuzmány do Zpěvníka a Evanjelického koncionála. V časopise Solennia uverejnil preklad nemeckého spisu J. Feješa Žaloby hospodárské na ptáctvo, žížaly (1814).
Samuel Pellionis – 155. výročie narodenia
27. jún – Samuel Pellionis (27.6.1870 Dobšiná – 12.7.1953 Dobšiná) – ľudový básnik, povolaním obuvník. Po ukončení základného vzdelania a meštianskej školy s vyučovacím jazykom nemčina sa vyučil za obuvníka. Prežil takmer celý svoj život v rodnej Dobšinej. Opustil ju iba načas, keď odchádzal ako obuvnícky tovariš na povinnú vandrovku – zotrval nejaký čas v Budapešti a Viedni, v oboch mestách pracoval vo voľnom čase v divadle ako komparzista. Po ukončení vojenskej služby sa vrátil do Dobšinej a otvoril si ako obuvnícky majster vlastnú dielňu. Radšej však sedel za písacím stolom ako za obuvníckym „hokerlíkom“. Svojím rozsahom predstavuje jeho básnické dielo najmenej tisíc básní, dialógov a jednoaktoviek. Väčšinu z nich napísal v niekdajšom dobšinskom nárečí, tzv. „bulinerčine“, a sú významnou a nenahraditeľnou dokumentáciou dnes už odumierajúceho nárečia. Jeho diela sú výnimočné najmä tým, že v nárečí rozoberal nielen svoje rodné mesto a kraj, ale aj lokálne a svetové politické dianie, sociálne rozdiely alebo morálne otázky, kritizoval kapitalizmus a vykorisťovanie, odsúdil vojnu ako pohromu ľudstva a sníval o bratstve medzi národmi. V básňach a divadelných hrách dokázal vyjadriť ťažkosti, radosti a postoje celej nemeckej v Dobšinej žijúcej komunity. Jeho dielo je aj príspevkom k histórii, etnografii a veľmi plastickým obrazom sociálnych pomerov v Dobšinej v prvej polovici 20. storočia. Je teda aj dokumentáciou jazykovo-historickou a sociolingvistickou. O jeho básne mali záujem predovšetkým dobšinskí rodáci doma i v zahraničí, jeho divadelné hry sa hrali často i v známom hostinci „U Fejéra“ v Dobšinej. Mnohé práce sa zachovali zväčša iba v rukopise, niektoré básne a jedna divadelná scéna vyšli v novinách Dobsina és vidéke, ktoré vychádzali do roku 1918. V roku 1993 vyšlo niekoľko desiatok básní (54) pod názvom Topscher Gakrokel (Dobšinské čmáranie) na 126 stranách (Košice, Dolinár 1993). Z množstva jeho básní za povšimnutie stoja napríklad: Môj otčenáš, Diškurz s diablovou babičkou, Dialóg medzi Bohom a diablom, Ruský otčenáš, K farárskej vojne, Exekúcia, Štebotanie lastovičiek, K oslave žatvy, Dobšinská reč, Cirkus, Vyberač rudy, Poľovnícka pieseň, Staroba, Moje posledné čmáranie a iné. Básnikovi sa venoval slovenský germanista PhDr. Juraj Valiska, CSc. ktorý ho spomína vo vedeckých článkoch a v publikáciách o nemeckých nárečiach na Spiši a v Dobšinej.
Marta Mikitová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.