Fedor Kriška – 90. výročie narodenia
1. jún – Fedor Kriška (1.6.1935 Tisovec – 1.1.2011 Bratislava) – výtvarný teoretik, galerista a publicista. V Tisovci získal základné vzdelanie a navštevoval aj gymnázium, v rokoch 1954 až 1958 študoval Dejiny umenia a estetiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Vzhľadom na jeho odbornú činnosť pôsobil v rokoch 1963 – 2000 v Galérii mesta Bratislavy ako odborný pracovník, námestník pre hlavnú činnosť a v rokoch 1993 až 1996 bol poverený jej vedením. Kurátorsky pripravil desiatky výstav a katalógov slovenského umenia 20. storočia doma i v zahraničí. Ako jeden z prvých sa začal systematicky venovať autorom zo Skupiny Mikuláša Galandu. Zabezpečil aj realizáciu viacerých významných zahraničných výstav na pôde GMB. Počas svojho pôsobenia publikoval v Novom slove, Pravde, Práci, Kultúrnom živote, Národnej obrode, Romboide či vo Výtvarnom živote množstvo umenovedných statí s výrazným literárnym akcentom. Charakteristickým bol jeho vybrúsený štýl písania s vlastným špecifickým interpretovaním umeleckej tvorby, rovnako precizované bývali aj jeho známe príhovory pri otváraní početných, kurátorsky dôkladne pripravených výstav. Jeho erudované texty vyústili do viacerých monografií o slovenských umelcoch, ako boli Miroslav Cipár, Agnesa Sigetová, Dušan Kállay, Katarína Vavrová a Kamila Štanclová. V roku 2005 sa za dovtedajšiu umenovednú činnosť v odbore dejín moderného umenia stal laureátom Ceny Mariana Várossa, v roku 2009 získal Cenu Andreja Kmeťa.
Jozef Kvetoslav Holub – 205. výročie narodenia
1. jún – Jozef Kvetoslav Holub (1.6.1820 Prietrž, okr. Senica – 12.7.1899 Revúca) – pedagóg, homeopat, osvetový pracovník. Študoval v Komárne, na Ev. lýceu v Bratislave, homeopatickú medicínu v Prahe (štúdiá ale neukončil). Pôsobil na viacerých miestach na Orave ako vychovávateľ. Od roku 1865 žil v Revúcej a nastúpil na Prvé slovenské gymnázium za profesora prírodných vied. Okrem toho vyučoval aj matematiku, slovenčinu, maďarčinu a nemčinu. Zvolil si metódy výučby, ktoré boli založené na praktických ukážkach a experimentoch. Patril medzi tých profesorov gymnázia, ktorí sami finančne prispievali na jeho chod. Vyučoval a bol triednym profesorom aj na dievčenskom ústave v Revúcej, patril k členom Ormisovho nakladateľského spolku, ktorého úlohou bolo vydávať knihy v slovenskom jazyku. Po zatvorení gymnázia sa živil doučovaním a liečiteľskou praxou v Revúcej, venoval sa aj homeopatii. Je autorom ľudovýchovných článkov so zdravotníckou tematikou a početných rukopisov, väčšinou učebníc matematiky a iných prírodovedných predmetov, botanických a ľudovýchovných spisov, prekladov a podrobných výpiskov z iných diel, terminologických slovníkov a i., ktoré sú v Univerzitnej knižnici v Bratislave a v archíve SNK v Martine (18 botanických, 10 zoologických, 47 geometrických, 1 meteorologický, jediné pôvodné dielo Živočíchospyt), pričom prispel k tvorbe novej slovenskej odbornej terminológie. Jeho práce boli medzi prvými matematickými dielami napísanými s vedeckou motiváciou a zameraním v slovenčine. Venoval sa predovšetkým homeopatii a botanike, najmä zbieraniu materiálu na kľúč určovania rastlín a hmyzu.
Martin Kvetko – 30. výročie úmrtia
3. jún – Martin Kvetko (9. 9.1912 Muránska Dlhá Lúka – 3.6.1995 Bratislava, pochovaný v rodinnom hrobe v Muránskej Dlhej Lúke) – politik, pedagóg, rozhlasový redaktor, publicista, vydavateľ, veterinár. Strednú školu vyštudoval v Levoči, potom študoval zverolekárstvo na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Po promócii v roku 1936 ostal na škole ako asistent. V rokoch 1938 – 1944 bol popredným funkcionárom Slovenskej národnej rady, pôsobil v Štátnom žrebčínci v Topolčiankach. V roku 1944 bol spoluzakladateľom a neskôr čestným predsedom Demokratickej strany. Do r. 1948 povereník pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, neskôr výživy, zároveň poslanec v česko-slovenskom parlamente. Po r. 1948 žil v emigrácii v Anglicku, Nemecku a USA. Bol členom exilovej Rady slobodného Československa, v r. 1954 – 1960 spoluriaditeľ a redaktor Československého oddelenia Rádia Slobodná Európa v Mníchove. Obdobie rokov 1960 – 1989 prežil v USA, pracoval v redakcii Slobodná Európa v New Yorku. Spoluzakladateľ odbojového orgánu Stála konferenciu slovenských demokratických exulantov, ktorá vznikla v kanadskom Toronte 8. decembra 1963. Od roku 1964 bol vydavateľom, autorom i redaktorom časopisu Naše snahy, kde reagoval článkami na situáciu v Československu. V r. 1989 sa vrátil na Slovensko, v r. 1990 bol zvolený za čestného predsedu Demokratickej strany. V parlamentných voľbách 1990 doviedol DS do slovenského parlamentu. Napísal a vydal publikáciu Dohody o štátoprávnom usporiadaní pomeru Čechov a Slovákov v oslobodenej vlasti. (Bratislava 1991). Prezident ČSFR mu v roku 1991 udelil za jeho celoživotnú politickú činnosť Rad Tomáša G. Masaryka II. stupňa.
Daniel Bachát-Dumný – 185. výročie narodenia
18. jún – Daniel Bachát, pseudonym Miloslav Dumný – (18.6.1840 Ratková – 13.4.1906 Budapešť) – ev. farár, biskup banského dištriktu, učiteľ, spisovateľ, prekladateľ, publicista a organizátor divadelného ochotníctva. Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi, Rožňave a Prešove, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. 10 rokov pôsobil ako farár v Pribyline. V roku 1873 stal sa farárom slovenského evanjelického cirkevného zboru v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov. Bol aj literárne činný. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Vydal 3 zväzky zbierky noviel Nevädze (Skalica, 1870), náboženskú lyriku Zbožné zvuky (Budapešť 1885). Básne a prózu publikoval v časopisoch, napísal tri slovenské veselohry, besednice Obrázky z veľkomesta a i. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, v roku 1874 spoluzakladal časopis Dunaj. Bol podpredsedom literárnej Lutherovej spoločnosti a od roku 1905 pôsobil ako predseda Uhorskej protestantskej literárnej spoločnosti. Pomáhal organizovať Červený kríž. Bol ocenený Radom Františka Jozefa. V rodnej Ratkovej má v areáli ev. kostola postavený pamätník.
Jonáš Bubenka – 320. výročie úmrtia
18. jún – Jonáš Bubenka (okolo 1650 Ochtiná – 18.6.1705 Levoča) – učiteľ, výtvarník, drevorytec, hudobný skladateľ. Pôsobil ako učiteľ a kantor evanjelickej cirkvi v Prešove, neskôr prešiel do Levoče, kde bol profesorom tamojšieho evanjelického gymnázia. Ilustrátor levočského vydania Komenského diela Orbis pictus (1685). Ilustrácie v knihách ani v tých časoch neboli ničím výnimočným, ale tieto sú pre nás vzácne. Sú to prvé ilustrácie učebníc od grafika slovenského pôvodu. Medzi 152 Bubenkovými drevorezmi sa nachádzajú aj vyobrazenia tlačiarne, knihárskej dielne a kníhkupectva, vyučovania, anatómie, vývoja zo života človeka, z Biblie, obrazy z prírody, pestovania plodín, chovu zvierat, vinárstva, ale aj pohľad do holičstva a i. Podľa niektorých on preložil pôvodné latinské texty tejto knihy do češtiny. Výber ilustrátora nebol náhodný. Jonáš Bubenka pôsobil v Levoči ako profesor na evanjelickom lýceu a v neposlednom rade bol korektorom Brewerovej tlačiarne. Vydal aj učebnicu matematiky Arithmeticae vulgaris nucleus (Levoča 1689). Komponoval duchovné piesne a zhudobňoval príležitostné básne. V rodnej obci sa nachádza jeho Pamätný dom, ktorý je venovaný aj L. Bartholomeidesovi a D. Lichardovi.
Samuel Cyril Bancík – 100. výročie úmrtia
22. jún – Samuel Cyril Bancík (15.2.1857 Betliar – 22.6.1925 Kokava nad Rimavicou) – ev. farár, náboženský spisovateľ a básnik, regionálny kultúrny a osvetový pracovník. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej a v Bratislave, kde v roku 1879 ukončil aj teologické štúdium. Počas štúdia v Revúcej sa zapájal do divadelných aktivít a zúčastňoval sa na spoločenskom živote. Po skončení štúdia teológie bol farárom vo Zvolene a v Turíčkach, od roku 1890 v Kokave nad Rimavicou, kde sa stal dekanom, v rokoch 1908 – 1918 vykonával funkciu konseniora malohontského seniorátu. Publikoval krátke dejiny kokavského cirkevného zboru. Bol regionálnym kultúrnym a osvetovým pracovníkom, autorom náboženských článkov a básní, ktoré boli uverejňované v časopisoch Stráž na Sione, Evanjelický posol spod Tatier, Evanjelický kazateľ a v Tranovského evanjelickom kalendári. Jeho zásluhou bola v obci obnovená ochotnícka divadelná činnosť, v rokoch 1919 až 1924 nacvičil 13 divadelných hier.
Július Tichy – 105. výročie úmrtia
23. jún – Július Tichy (28.8.1879 Rimavská Sobota – 23.6.1920 Krompachy, pochovaný je v Rožňave) – maliar a grafik. Študoval na evanjelickom gymnáziu v Rožňave, na škole modelového maliarstva v Budapešti (L. Gyulai, B. Székely) a navštevoval maliarske kurzy v Baia Mare (S. Hollósy). V rokoch 1902 a 1903 podnikol študijné cesty do Benátok (kopíroval obrazy Veroneseho a Tintoretta), kde sa opäť vrátil v roku 1912, neskôr 1913 – 1914 podnikol študijné pobyty v Dalmácii. Od r. 1905 žil v Rožňave, od r. 1909 bol profesorom kreslenia na tamojšom ev. gymnáziu. Okrem maliarskej a kresliarskej tvorby a úžitkovej grafiky napísal aj vedecko-fantastický román. Venoval sa predovšetkým kresbe a grafike, kde aplikoval secesnú líniu. Prvýkrát sa preslávil ako grafický umelec v roku 1907. Ilustroval diela autorov, ktorí písali symbolickú a hlbokopsychologickú prózu. Samostatne vystavoval 1916 v Budapešti, súbornú výstavu však mal až v roku 1979 v Budapešti (spoločne s bratom Kolomanom). Jeho diela sa nachádzajú aj v zbierkach Baníckeho múzea v Rožňave.
Matej Šulek – 210. výročie úmrtia
27. jún – Matej Šulek (28.7.1748 Veličná – 27.6.1815 Tisovec) – historiograf, básnik, evanjelický kňaz, osvetový pracovník. Do školy chodil v Istebnom a v Ožďanoch, v Kežmarku študoval rétoriku, po teologických štúdiách v Prešove a Bratislave pôsobil v Komlóši, Hybiach, Paludzi a od r. 1791 v Tisovci. Zaslúžil sa o tisovskú evanjelickú cirkev, kostol a faru, usporiadal a obohatil cirkevnú knižnicu a archív. Cirkevné dokumenty sústredil a vydal pod názvom Documenta ad protocolum eccl. Tisoltz ab anno 1704 – 1750. Podal opis mesta Tisovec (Topografia oppidi Tisssoltz) a vyhotovil súpis tisovských rodín. Zbieral a odpisoval listiny týkajúce sa cirkevných dejín, spisovateľov, rechtorov, farárov a zanechal aj bohatú korešpondenciu a 2500 zväzkovú knižnicu. Bol aktívnym členom Učenej spoločnosti malohontskej, ktorá sa orientovala na vedeckú a vzdelávaciu prácu, propagovala nové myšlienkové prúdy a dbala o stále vzdelávanie evanjelických kňazov. Zbieral a archivoval všetky doklady a listiny týkajúce sa cirkevných dejín Malohontu. Písal latinské historické diela, príležitostné verše, kázne a duchovné piesne, ktorými prispel do Funebrála O. Plachého a do Institorisovho kancionála. Jeho náboženské piesne prevzal Karol Kuzmány do Zpěvníka a Evanjelického koncionála. V časopise Solennia uverejnil preklad nemeckého spisu J. Feješa Žaloby hospodárské na ptáctvo, žížaly (1814).
Samuel Pellionis – 155. výročie narodenia
27. jún – Samuel Pellionis (27.6.1870 Dobšiná – 12.7.1953 Dobšiná) – ľudový básnik, povolaním obuvník. Po ukončení základného vzdelania a meštianskej školy s vyučovacím jazykom nemčina sa vyučil za obuvníka. Prežil takmer celý svoj život v rodnej Dobšinej. Opustil ju iba načas, keď odchádzal ako obuvnícky tovariš na povinnú vandrovku – zotrval nejaký čas v Budapešti a Viedni, v oboch mestách pracoval vo voľnom čase v divadle ako komparzista. Po ukončení vojenskej služby sa vrátil do Dobšinej a otvoril si ako obuvnícky majster vlastnú dielňu. Radšej však sedel za písacím stolom ako za obuvníckym „hokerlíkom“. Svojím rozsahom predstavuje jeho básnické dielo najmenej tisíc básní, dialógov a jednoaktoviek. Väčšinu z nich napísal v niekdajšom dobšinskom nárečí, tzv. „bulinerčine“, a sú významnou a nenahraditeľnou dokumentáciou dnes už odumierajúceho nárečia. Jeho diela sú výnimočné najmä tým, že v nárečí rozoberal nielen svoje rodné mesto a kraj, ale aj lokálne a svetové politické dianie, sociálne rozdiely alebo morálne otázky, kritizoval kapitalizmus a vykorisťovanie, odsúdil vojnu ako pohromu ľudstva a sníval o bratstve medzi národmi. V básňach a divadelných hrách dokázal vyjadriť ťažkosti, radosti a postoje celej nemeckej v Dobšinej žijúcej komunity. Jeho dielo je aj príspevkom k histórii, etnografii a veľmi plastickým obrazom sociálnych pomerov v Dobšinej v prvej polovici 20. storočia. Je teda aj dokumentáciou jazykovo-historickou a sociolingvistickou. O jeho básne mali záujem predovšetkým dobšinskí rodáci doma i v zahraničí, jeho divadelné hry sa hrali často i v známom hostinci „U Fejéra“ v Dobšinej. Mnohé práce sa zachovali zväčša iba v rukopise, niektoré básne a jedna divadelná scéna vyšli v novinách Dobsina és vidéke, ktoré vychádzali do roku 1918. V roku 1993 vyšlo niekoľko desiatok básní (54) pod názvom Topscher Gakrokel (Dobšinské čmáranie) na 126 stranách (Košice, Dolinár 1993). Z množstva jeho básní za povšimnutie stoja napríklad: Môj otčenáš, Diškurz s diablovou babičkou, Dialóg medzi Bohom a diablom, Ruský otčenáš, K farárskej vojne, Exekúcia, Štebotanie lastovičiek, K oslave žatvy, Dobšinská reč, Cirkus, Vyberač rudy, Poľovnícka pieseň, Staroba, Moje posledné čmáranie a iné. Básnikovi sa venoval slovenský germanista PhDr. Juraj Valiska, CSc. ktorý ho spomína vo vedeckých článkoch a v publikáciách o nemeckých nárečiach na Spiši a v Dobšinej.
Marta Mikitová

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-