Fedor Kriška – 90. výročie narodenia
1. jún – Fedor Kriška (1.6.1935 Tisovec – 1.1.2011 Bratislava) – výtvarný teoretik, galerista a publicista. V Tisovci získal základné vzdelanie a navštevoval aj gymnázium, v rokoch 1954 až 1958 študoval Dejiny umenia a estetiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Vzhľadom na jeho odbornú činnosť pôsobil v rokoch 1963 – 2000 v Galérii mesta Bratislavy ako odborný pracovník, námestník pre hlavnú činnosť a v rokoch 1993 až 1996 bol poverený jej vedením. Kurátorsky pripravil desiatky výstav a katalógov slovenského umenia 20. storočia doma i v zahraničí. Ako jeden z prvých sa začal systematicky venovať autorom zo Skupiny Mikuláša Galandu. Zabezpečil aj realizáciu viacerých významných zahraničných výstav na pôde GMB. Počas svojho pôsobenia publikoval v Novom slove, Pravde, Práci, Kultúrnom živote, Národnej obrode, Romboide či vo Výtvarnom živote množstvo umenovedných statí s výrazným literárnym akcentom. Charakteristickým bol jeho vybrúsený štýl písania s vlastným špecifickým interpretovaním umeleckej tvorby, rovnako precizované bývali aj jeho známe príhovory pri otváraní početných, kurátorsky dôkladne pripravených výstav. Jeho erudované texty vyústili do viacerých monografií o slovenských umelcoch, ako boli Miroslav Cipár, Agnesa Sigetová, Dušan Kállay, Katarína Vavrová a Kamila Štanclová. V roku 2005 sa za dovtedajšiu umenovednú činnosť v odbore dejín moderného umenia stal laureátom Ceny Mariana Várossa, v roku 2009 získal Cenu Andreja Kmeťa.
Jozef Kvetoslav Holub – 205. výročie narodenia
1. jún – Jozef Kvetoslav Holub (1.6.1820 Prietrž, okr. Senica – 12.7.1899 Revúca) – pedagóg, homeopat, osvetový pracovník. Študoval v Komárne, na Ev. lýceu v Bratislave, homeopatickú medicínu v Prahe (štúdiá ale neukončil). Pôsobil na viacerých miestach na Orave ako vychovávateľ. Od roku 1865 žil v Revúcej a nastúpil na Prvé slovenské gymnázium za profesora prírodných vied. Okrem toho vyučoval aj matematiku, slovenčinu, maďarčinu a nemčinu. Zvolil si metódy výučby, ktoré boli založené na praktických ukážkach a experimentoch. Patril medzi tých profesorov gymnázia, ktorí sami finančne prispievali na jeho chod. Vyučoval a bol triednym profesorom aj na dievčenskom ústave v Revúcej, patril k členom Ormisovho nakladateľského spolku, ktorého úlohou bolo vydávať knihy v slovenskom jazyku. Po zatvorení gymnázia sa živil doučovaním a liečiteľskou praxou v Revúcej, venoval sa aj homeopatii. Je autorom ľudovýchovných článkov so zdravotníckou tematikou a početných rukopisov, väčšinou učebníc matematiky a iných prírodovedných predmetov, botanických a ľudovýchovných spisov, prekladov a podrobných výpiskov z iných diel, terminologických slovníkov a i., ktoré sú v Univerzitnej knižnici v Bratislave a v archíve SNK v Martine (18 botanických, 10 zoologických, 47 geometrických, 1 meteorologický, jediné pôvodné dielo Živočíchospyt), pričom prispel k tvorbe novej slovenskej odbornej terminológie. Jeho práce boli medzi prvými matematickými dielami napísanými s vedeckou motiváciou a zameraním v slovenčine. Venoval sa predovšetkým homeopatii a botanike, najmä zbieraniu materiálu na kľúč určovania rastlín a hmyzu.
Martin Kvetko – 30. výročie úmrtia
3. jún – Martin Kvetko (9. 9.1912 Muránska Dlhá Lúka – 3.6.1995 Bratislava, pochovaný v rodinnom hrobe v Muránskej Dlhej Lúke) – politik, pedagóg, rozhlasový redaktor, publicista, vydavateľ, veterinár. Strednú školu vyštudoval v Levoči, potom študoval zverolekárstvo na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Po promócii v roku 1936 ostal na škole ako asistent. V rokoch 1938 – 1944 bol popredným funkcionárom Slovenskej národnej rady, pôsobil v Štátnom žrebčínci v Topolčiankach. V roku 1944 bol spoluzakladateľom a neskôr čestným predsedom Demokratickej strany. Do r. 1948 povereník pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, neskôr výživy, zároveň poslanec v česko-slovenskom parlamente. Po r. 1948 žil v emigrácii v Anglicku, Nemecku a USA. Bol členom exilovej Rady slobodného Československa, v r. 1954 – 1960 spoluriaditeľ a redaktor Československého oddelenia Rádia Slobodná Európa v Mníchove. Obdobie rokov 1960 – 1989 prežil v USA, pracoval v redakcii Slobodná Európa v New Yorku. Spoluzakladateľ odbojového orgánu Stála konferenciu slovenských demokratických exulantov, ktorá vznikla v kanadskom Toronte 8. decembra 1963. Od roku 1964 bol vydavateľom, autorom i redaktorom časopisu Naše snahy, kde reagoval článkami na situáciu v Československu. V r. 1989 sa vrátil na Slovensko, v r. 1990 bol zvolený za čestného predsedu Demokratickej strany. V parlamentných voľbách 1990 doviedol DS do slovenského parlamentu. Napísal a vydal publikáciu Dohody o štátoprávnom usporiadaní pomeru Čechov a Slovákov v oslobodenej vlasti. (Bratislava 1991). Prezident ČSFR mu v roku 1991 udelil za jeho celoživotnú politickú činnosť Rad Tomáša G. Masaryka II. stupňa.
Daniel Bachát-Dumný – 185. výročie narodenia
18. jún – Daniel Bachát, pseudonym Miloslav Dumný – (18.6.1840 Ratková – 13.4.1906 Budapešť) – ev. farár, biskup banského dištriktu, učiteľ, spisovateľ, prekladateľ, publicista a organizátor divadelného ochotníctva. Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi, Rožňave a Prešove, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. 10 rokov pôsobil ako farár v Pribyline. V roku 1873 stal sa farárom slovenského evanjelického cirkevného zboru v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov. Bol aj literárne činný. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Vydal 3 zväzky zbierky noviel Nevädze (Skalica, 1870), náboženskú lyriku Zbožné zvuky (Budapešť 1885). Básne a prózu publikoval v časopisoch, napísal tri slovenské veselohry, besednice Obrázky z veľkomesta a i. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, v roku 1874 spoluzakladal časopis Dunaj. Bol podpredsedom literárnej Lutherovej spoločnosti a od roku 1905 pôsobil ako predseda Uhorskej protestantskej literárnej spoločnosti. Pomáhal organizovať Červený kríž. Bol ocenený Radom Františka Jozefa. V rodnej Ratkovej má v areáli ev. kostola postavený pamätník.
Jonáš Bubenka – 320. výročie úmrtia
18. jún – Jonáš Bubenka (okolo 1650 Ochtiná – 18.6.1705 Levoča) – učiteľ, výtvarník, drevorytec, hudobný skladateľ. Pôsobil ako učiteľ a kantor evanjelickej cirkvi v Prešove, neskôr prešiel do Levoče, kde bol profesorom tamojšieho evanjelického gymnázia. Ilustrátor levočského vydania Komenského diela Orbis pictus (1685). Ilustrácie v knihách ani v tých časoch neboli ničím výnimočným, ale tieto sú pre nás vzácne. Sú to prvé ilustrácie učebníc od grafika slovenského pôvodu. Medzi 152 Bubenkovými drevorezmi sa nachádzajú aj vyobrazenia tlačiarne, knihárskej dielne a kníhkupectva, vyučovania, anatómie, vývoja zo života človeka, z Biblie, obrazy z prírody, pestovania plodín, chovu zvierat, vinárstva, ale aj pohľad do holičstva a i. Podľa niektorých on preložil pôvodné latinské texty tejto knihy do češtiny. Výber ilustrátora nebol náhodný. Jonáš Bubenka pôsobil v Levoči ako profesor na evanjelickom lýceu a v neposlednom rade bol korektorom Brewerovej tlačiarne. Vydal aj učebnicu matematiky Arithmeticae vulgaris nucleus (Levoča 1689). Komponoval duchovné piesne a zhudobňoval príležitostné básne. V rodnej obci sa nachádza jeho Pamätný dom, ktorý je venovaný aj L. Bartholomeidesovi a D. Lichardovi.
Samuel Cyril Bancík – 100. výročie úmrtia
22. jún – Samuel Cyril Bancík (15.2.1857 Betliar – 22.6.1925 Kokava nad Rimavicou) – ev. farár, náboženský spisovateľ a básnik, regionálny kultúrny a osvetový pracovník. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej a v Bratislave, kde v roku 1879 ukončil aj teologické štúdium. Počas štúdia v Revúcej sa zapájal do divadelných aktivít a zúčastňoval sa na spoločenskom živote. Po skončení štúdia teológie bol farárom vo Zvolene a v Turíčkach, od roku 1890 v Kokave nad Rimavicou, kde sa stal dekanom, v rokoch 1908 – 1918 vykonával funkciu konseniora malohontského seniorátu. Publikoval krátke dejiny kokavského cirkevného zboru. Bol regionálnym kultúrnym a osvetovým pracovníkom, autorom náboženských článkov a básní, ktoré boli uverejňované v časopisoch Stráž na Sione, Evanjelický posol spod Tatier, Evanjelický kazateľ a v Tranovského evanjelickom kalendári. Jeho zásluhou bola v obci obnovená ochotnícka divadelná činnosť, v rokoch 1919 až 1924 nacvičil 13 divadelných hier.
Július Tichy – 105. výročie úmrtia
23. jún – Július Tichy (28.8.1879 Rimavská Sobota – 23.6.1920 Krompachy, pochovaný je v Rožňave) – maliar a grafik. Študoval na evanjelickom gymnáziu v Rožňave, na škole modelového maliarstva v Budapešti (L. Gyulai, B. Székely) a navštevoval maliarske kurzy v Baia Mare (S. Hollósy). V rokoch 1902 a 1903 podnikol študijné cesty do Benátok (kopíroval obrazy Veroneseho a Tintoretta), kde sa opäť vrátil v roku 1912, neskôr 1913 – 1914 podnikol študijné pobyty v Dalmácii. Od r. 1905 žil v Rožňave, od r. 1909 bol profesorom kreslenia na tamojšom ev. gymnáziu. Okrem maliarskej a kresliarskej tvorby a úžitkovej grafiky napísal aj vedecko-fantastický román. Venoval sa predovšetkým kresbe a grafike, kde aplikoval secesnú líniu. Prvýkrát sa preslávil ako grafický umelec v roku 1907. Ilustroval diela autorov, ktorí písali symbolickú a hlbokopsychologickú prózu. Samostatne vystavoval 1916 v Budapešti, súbornú výstavu však mal až v roku 1979 v Budapešti (spoločne s bratom Kolomanom). Jeho diela sa nachádzajú aj v zbierkach Baníckeho múzea v Rožňave.
Matej Šulek – 210. výročie úmrtia
27. jún – Matej Šulek (28.7.1748 Veličná – 27.6.1815 Tisovec) – historiograf, básnik, evanjelický kňaz, osvetový pracovník. Do školy chodil v Istebnom a v Ožďanoch, v Kežmarku študoval rétoriku, po teologických štúdiách v Prešove a Bratislave pôsobil v Komlóši, Hybiach, Paludzi a od r. 1791 v Tisovci. Zaslúžil sa o tisovskú evanjelickú cirkev, kostol a faru, usporiadal a obohatil cirkevnú knižnicu a archív. Cirkevné dokumenty sústredil a vydal pod názvom Documenta ad protocolum eccl. Tisoltz ab anno 1704 – 1750. Podal opis mesta Tisovec (Topografia oppidi Tisssoltz) a vyhotovil súpis tisovských rodín. Zbieral a odpisoval listiny týkajúce sa cirkevných dejín, spisovateľov, rechtorov, farárov a zanechal aj bohatú korešpondenciu a 2500 zväzkovú knižnicu. Bol aktívnym členom Učenej spoločnosti malohontskej, ktorá sa orientovala na vedeckú a vzdelávaciu prácu, propagovala nové myšlienkové prúdy a dbala o stále vzdelávanie evanjelických kňazov. Zbieral a archivoval všetky doklady a listiny týkajúce sa cirkevných dejín Malohontu. Písal latinské historické diela, príležitostné verše, kázne a duchovné piesne, ktorými prispel do Funebrála O. Plachého a do Institorisovho kancionála. Jeho náboženské piesne prevzal Karol Kuzmány do Zpěvníka a Evanjelického koncionála. V časopise Solennia uverejnil preklad nemeckého spisu J. Feješa Žaloby hospodárské na ptáctvo, žížaly (1814).
Samuel Pellionis – 155. výročie narodenia
27. jún – Samuel Pellionis (27.6.1870 Dobšiná – 12.7.1953 Dobšiná) – ľudový básnik, povolaním obuvník. Po ukončení základného vzdelania a meštianskej školy s vyučovacím jazykom nemčina sa vyučil za obuvníka. Prežil takmer celý svoj život v rodnej Dobšinej. Opustil ju iba načas, keď odchádzal ako obuvnícky tovariš na povinnú vandrovku – zotrval nejaký čas v Budapešti a Viedni, v oboch mestách pracoval vo voľnom čase v divadle ako komparzista. Po ukončení vojenskej služby sa vrátil do Dobšinej a otvoril si ako obuvnícky majster vlastnú dielňu. Radšej však sedel za písacím stolom ako za obuvníckym „hokerlíkom“. Svojím rozsahom predstavuje jeho básnické dielo najmenej tisíc básní, dialógov a jednoaktoviek. Väčšinu z nich napísal v niekdajšom dobšinskom nárečí, tzv. „bulinerčine“, a sú významnou a nenahraditeľnou dokumentáciou dnes už odumierajúceho nárečia. Jeho diela sú výnimočné najmä tým, že v nárečí rozoberal nielen svoje rodné mesto a kraj, ale aj lokálne a svetové politické dianie, sociálne rozdiely alebo morálne otázky, kritizoval kapitalizmus a vykorisťovanie, odsúdil vojnu ako pohromu ľudstva a sníval o bratstve medzi národmi. V básňach a divadelných hrách dokázal vyjadriť ťažkosti, radosti a postoje celej nemeckej v Dobšinej žijúcej komunity. Jeho dielo je aj príspevkom k histórii, etnografii a veľmi plastickým obrazom sociálnych pomerov v Dobšinej v prvej polovici 20. storočia. Je teda aj dokumentáciou jazykovo-historickou a sociolingvistickou. O jeho básne mali záujem predovšetkým dobšinskí rodáci doma i v zahraničí, jeho divadelné hry sa hrali často i v známom hostinci „U Fejéra“ v Dobšinej. Mnohé práce sa zachovali zväčša iba v rukopise, niektoré básne a jedna divadelná scéna vyšli v novinách Dobsina és vidéke, ktoré vychádzali do roku 1918. V roku 1993 vyšlo niekoľko desiatok básní (54) pod názvom Topscher Gakrokel (Dobšinské čmáranie) na 126 stranách (Košice, Dolinár 1993). Z množstva jeho básní za povšimnutie stoja napríklad: Môj otčenáš, Diškurz s diablovou babičkou, Dialóg medzi Bohom a diablom, Ruský otčenáš, K farárskej vojne, Exekúcia, Štebotanie lastovičiek, K oslave žatvy, Dobšinská reč, Cirkus, Vyberač rudy, Poľovnícka pieseň, Staroba, Moje posledné čmáranie a iné. Básnikovi sa venoval slovenský germanista PhDr. Juraj Valiska, CSc. ktorý ho spomína vo vedeckých článkoch a v publikáciách o nemeckých nárečiach na Spiši a v Dobšinej.
Marta Mikitová
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-