Eugen Ruffiny – 180. výročie narodenia

1. marec – Eugen Ruffiny (Ruffínyi) (1.3.1846 Dobšiná - 13.1.1924 Dobšiná) – banský inžinier, jaskyniar. Jeho rodina pochádzala z Talianska, do Dobšinej sa prisťahovali ako banskí odborníci. Eugenov otec Pavol Ruffínyi bol banský inžinier a banský merač. Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej, tu sa vo funkcii banského merača stal banským a hutným inšpektorom. 11. septembra 1872 sa oženil a za manželku si zobral 19-ročnú Lauru Sárkányovú. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Túto funkciu zastával až do roku 1908, kedy po 35 ročnej službe nastúpil do dôchodku. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu, čo jej mohli druhé mestá  iba závidieť. Od roku 1872 do roku 1895 z vlastnej iniciatívy a bez odmeny usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V rokoch 1873 až 1894 bol tiež riaditeľom Mestskej baníckej školy v Dobšinej. Za zásluhy v baníctve a za pedagogickú činnosť bol v roku 1903 poctený titulom kráľovský banský radca. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, najväčšiu zaľadnenú jaskyňu na Slovensku. Jeho zásluhou bola sprístupnená už v roku 1871 a v roku 1887 bola elektricky osvetlená. Jaskyni venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Pochovaný bol v rodinnej hrobke v rodnej Dobšinej. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola Eugena Ruffinyho v Dobšinej. Jeho vila v Dobšinej, v ktorej dlhodobo býval, bola dokončená v roku 1871 ako jednopodlažná budova v neorenesančnom štýle. Roky chátra, preto mesto Dobšiná s cieľom zachrániť túto historickú budovu zriadilo v roku 2025 transparentný účet, aby sa táto historická vila dočkala náležitej obnovy a mohla slúžiť verejnosti.

untitled

155 rokov od objavenia Dobšinskej ľadovej jaskyne - Príroda - Rádio Slovensko - STVR

V Dobšinej sa snažia o zázrak: Zachránia rodný dom objaviteľa Dobšinskej ľadovej jaskyne?

Emanuel Andráši – 205. výročie narodenia

3. marec – Emanuel Andrássy (3.3.1821 Vlachovo – 23.4.1891 Gorizia) – politik, podnikateľ. Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Mladý gróf spolu so svojimi bratmi Júliusom (1823 – 1890) a Aladárom (1827 – 1903) prežil svoje detstvo vo Vlachove a nie v Betliari, keďže kaštieľ v tej dobe vlastnili striedavo Nádasdyovci, Grovestinovci i Pálffyovci. Až Emanuelovi sa výhodným sobášom s grófkou Gabriellou Pálffyovou (1833 – 1914) podarilo získať späť starý rodový majetok betliarskej vetvy rodu Andrássyovcov (mali spolu sedem detí). Základné vzdelanie získal v rodnom kaštieli od súkromných učiteľov, gymnázium absolvoval v Tate, a neskôr ho vysokoškolské štúdiá zaviedli do najrôznejších kútov Európy. Po skončení štúdií sa začala jeho politická kariéra, ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Potom putoval po exotických krajinách Ázie a Afriky, podobne aj od roku 1849. O svojich cestách v roku 1853 vydal obsiahly cestopis Cestovanie po východnej Indii, Cejlón, Jáva, Čína, Bengálsko, ktorý patrí medzi literárne zaujímavosti a svojou štruktúrou sa približuje k itinerárom. Význam a hodnotu diela zvyšujú aj ilustrácie, ktoré vyhotovil sám ako skúsený a nadaný kresliar a maliar. Po návrate sa začal opäť politicky angažovať, v roku 1858 sa stal dopisovateľom a o dva roky neskôr aj riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Stále viac prenikal aj do kultúrnej sféry ako zberateľ a výtvarník. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku, či na predmety viažúce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari a jemu môžeme vďačiť aj za dnešnú podobu kaštieľa Betliar. Z jeho umeleckej tvorby sa v zbierkach betliarskeho kaštieľa zachovalo aj niekoľko olejomalieb s námetmi exotických poľovačiek, či maľby kaštieľa a parku vo Vlachove. Patril medzi najuznávanejších šľachticov prvej polovice 19. storočia, preslávil sa predovšetkým ako podnikateľ v oblasti železiarstva a autor mnohých odborných štúdií zaoberajúcich sa problematikou hospodárskeho rozvoja Uhorska. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf.

Emanuel Andrássy – železný gróf | Slovenské národné múzeum

Emanuel Andrássy (1821 – 1891) - Banícke múzeum v Rožňave

Príbeh lásky z Betliara: Táto Grófka kvôli láske precestovala pol sveta - Dobré noviny

Samuel Takáč – 115. výročie narodenia 

6. marec – Samuel Takáč (6.3.1911 Tisovec – 21.9.1981 Bratislava) – verejný činiteľ, politik, elektrotechnický inžinier. Detstvo a mladosť prežil v Tisovci. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, v rokoch 1929 – 1935 na ČVUT v Prahe. Tu aktívne pôsobil v študentských spolkoch Detvan, Iskra a R-10 a prispieval ľavicovo orientovanými článkami do DAV-u, Tvorby, Pera a iných časopisov. Po ukončení štúdií pracoval v Prahe na rôznych miestach. V roku 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, za čo bol väznený v Ilave. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po ústupe do hôr bol pri Čiernom Balogu zajatý a väznený v Banskej Bystrici. Po oslobodení pôsobil pri obnove vojnou poškodeného hospodárstva vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach. V rokoch 1951 – 1963 pracoval na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. V rokoch 1955 – 1963 bol ministrom stavebníctva ČSSR. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V r. 1969 – 1971 člen Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia za volebný obvod Bratislava-Nivy. Od roku 1972 bol na dôchodku. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.

Karol Terray – 145. výročie úmrtia 

7. marec – Karol Terray (13.11.1812 Rozložná – 7.3.1881 Lučenec) – pedagóg, publicista. Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie, napr. Náčrt Schellingovej filozofie a niečo o našom vzdelávaní, Pedagogické fragmenty, O potrebe výmeny myšlienok medzi pracovníkmi v oblasti vedy, Metafyzické predslovy, Oznámenie o zjednotenom prototypickom gymnáziu v Rimavskej Sobote z akademického roka 1859 – 1860.

https://hu.wikipedia.org/wiki/Terray_K%C3%A1roly

Matej Hrebenda – 230. výročie narodenia 

10. marec – Matej Hrebenda (10.3.1796 Píla (v súčasnosti Rimavská Píla) – 16.3.1880 Hačava (v súčasnosti súčasť obce Hnúšťa) – ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, ľudový básnik, zberateľ národných piesní, prvý slovenský kolportér kníh. V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 ako hlásnik v Krokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní (uložené sú v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine, tam sú uložené aj jeho listy i testament). Zbieral ľudové piesne a rozprávky, niektoré z nich sú aj v zbierke Jána Kollára a Pavla Dobšinského. Životné osudy a zážitky z ciest po Slovensku a do Viedne opísal vo Vlastnom životopise (Osveta, Martin 1976), zdigitalizovaný je na stránke Zlatého fondu denníka Sme. Knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. Bol dvakrát ženatý, mal syna Šimona Mateja a dcéru Julianu. Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu (1949) a románu Vincenta Šikulu Matej (Tatran 1983, 242 s.) Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote, špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči (má vo svojich zbierkach o. i. zvukový záznam knihy Vincent Šikula: Matej, a v braillovom písme knihy Danka Šagiová: Matej Hrebenda Hačavský, Ľudo Zúbek: V službách Mateja Hrebendu). Jeho meno nesie aj Gymnázium Mateja Hrebendu v Hnúšti. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Na jeho počesť je od r. 1955 marec vyhlásený za mesiac knihy. V roku 1980 (sté výročie jeho smrti) ho vyhlásili za jubilanta UNESCO. 

Matej Hrebenda nevidiaci šíriteľ knižnej kultúry *10. marec 1796 †

Matej Hrebenda - Oficiálne stránky Mesto Hnúšťa

Spomíname Novohradská knižnica Lučenec

Spomíname na vzácnych evanjelikov: Matej Hrebenda

Andrej Vrábel – 35. výročie úmrtia 

10. marec – Andrej Vrábel (2.9.1910 Mokrá Lúka – 10.3.1991 Levice) – pedagóg, matematik. Po maturite v Leviciach od r. 1930 študoval matematiku a deskriptívnu geometriu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde sa aktívne zapájal do samovzdelávacieho spolku slovenských vysokoškolákov Detvan. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, učil na meštianke v Ružomberku, na gymnáziu v Šahách, Leviciach a Bardejove. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky.  V období druhej svetovej vojny učil na Priemyselnej škole strojníckej v Banskej Bystrici, kde sa počas SNP angažoval v Revolučnom národnom výbore, a aktívne sa zapojil do bojov, za čo bol vyznamenaný Medailou SNP 1. stupňa. V roku 1945 sa vrátil na gymnázium v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Bol dlhoročným členom speváckeho zboru učiteľov levického okresu Domovina. Stal sa jedným zo zakladateľov Spolku slovenských akademikov v Leviciach a Spolku slovenskej evanjelickej diakonie, ktorá sa angažovala v prospech sirôt a chudobných študentov. Bol jedným zo zakladateľov pobočky Jednoty slovenských matematikov a fyzikov SAV v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Mládeži sa vo voľnom čase venoval aj ako turistický sprievodca po slovenských horách. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Jeho meno nesie Gymnázium Andreja Vrábla v Leviciach.

https://online.fliphtml5.com/rahlt/qkqm/#p=11

Eduard Ziman – 85. výročie úmrtia

11. marec – Eduard Ziman (24.2.1875 Hrušov, okr. Rožňava – 11.3.1941 Bratislava) – lesný inžinier. Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, následne študoval na Lesníckom odbore Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Po ukončení štúdia v roku 1897 nastúpil na Coburgovskom veľkostatku v Jelšave ako lesný adjunkt. Od roku 1900 pôsobil v obvode riaditeľstva štátnych lesov v Năsăud v Sedmohradsku (dnešné Rumunsko). V roku 1905 sa stal vedúcim štátnej Lesnej správy v Poprade, so sídlom v Spišskej Sobote a po jej reorganizácii viedol lesné oddelenie Župného úradu so sídlom v Poprade. V tomto čase sa začal intenzívne zameriavať na dozor nad hospodárením v neštátnych lesoch. Po víchrici v Tatrách v roku 1915 zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov kalamity v okolitých urbárskych lesoch. Ako pracovník Župného úradu v Liptovskom Mikuláši, konkrétne Lesného oddelenia sídliaceho v Poprade, kde pôsobil v rokoch 1923 – 1928, organizoval zariaďovateľské práce mesta Spišská Belá a bývalého panstva rodu Hohenlohe v (Tatranskej) Javorine. V roku 1928 prešiel do Bratislavy, kde až do roku 1937 zastával funkciu vedúceho Lesného oddelenia Krajinského úradu. Tu organizoval lesodohliadaciu službu nad hospodárením v štátnych lesoch, v lesoch spoločenstiev a niektorých súkromných lesoch, ktoré mali na starosti lesné oddelenia okresných úradov. V roku 1933 bol členom Prípravnej komisie pre zriadenie národného parku v Tatrách. Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. Bol predsedom záujmovej skupiny lesných inžinierov, riaditeľom Zemského lesného zväzu, v rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Loveckých ochranných spolkov na Slovensku.

ČRIEPKY Z HISTÓRIE... - Lesnícke a drevárske múzeum Zvolen | Facebook

Jozef Bahéry – 95. výročie úmrtia 

12. marec – Jozef Bahéry (8.12.1844 Muráň – 12.3.1931 Pohorelá) – hudobný skladateľ, pedagóg, publicista. Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom 54 rokov učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Národný umelec Mikuláš Schneider Trnavský prevzal zo zbierky jeho cirkevných piesní do Jednotného katolíckeho spevníka šest piesní. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa aj na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Bol členom Matice slovenskej. Prispieval aj do matičných časopisov, napr. článkami Prímenia z Pohorelej, Z nárečia Pohorelej a i. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. V roku 1922 sa podrobil očnej operácii, pričom stratil jedno oko a na druhé videl obmedzene. Bol nositeľom radu „Pro ecclesia et Pontifice“, ktorý mu udelil v roku 1923 pápež Pius XI za skladateľskú činnosť na poli chrámovej hudby, a vyznamenania „Strieborný kríž rytierskeho rádu bulharského cárskeho dvora“, ktoré mu v roku 1904 udelil Ferdinand Coburg.

BAHÉRY Jozef - Oficiálna stránky obce Pohorelá

Izabela Textorisová –  160. výročie narodenia

16. marec – Izabela Textorisová (16.3.1866 Ratková – 12.09.1949 Krupina) – prvá slovenská botanička, zberateľka, poštová úradníčka, aktivistka ženského hnutia. V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej a odišla pracovať na novozriadený poštový úrad do Blatnice, kde zostala po celý život. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Za hlbšie štúdium botaniky vďačila Andrejovi Kmeťovi, pretože na jeho podnet zbierala a určovala nielen kvitnúce rastliny, ale aj machy a lišajníky. Neskôr si s vedcom a polyhistorom Jozefom Ľudovítom Holubym vymieňala herbárové exempláre, dopisovala si s viacerými botanikmi svojej doby a stala sa ich rovnocennou partnerkou. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý pomenovali jej menom – Carduus textorisianus Marg. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Jej botanic­ké pozorovania opísala v práci Floristické údaje z Turčianskej stolice, ktoré vyšli v časopise Botanikai Közlemények (1913). V publikovanej podobe sa zachovali aj jej listy Vilme Sokolovej-Seidlovej (Slovenské pohľady, 1993, č. 4, s. 117 – 124), v rukopise ostalo aj mnoho ňou opí­saných rastlín a aj jej spis O turčianskej flóre (1930). Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár  (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a využíva sa na vedecké a pedagogické účely dodnes. Okrem botaniky mala ďalšie všestranné záujmy. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii. Zbierala tiež dialektologický materiál. Ako znamenitá pozorovateľka národného života sa aktívne zapájala do kultúrneho a národného diania, kontaktovala sa s mnohými slovenskými vzdelancami, najmä spisovateľmi. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR vydalo v r. 1996 na jej počesť dve poštové známky. Je po nej pomenovaná planétka 3052 Textorisova (s katalógovým číslom 3052), objavená v roku 2004. V roku 2018 vznikol o jej živote publicistický dokumentárny film z dielne CVTI SR s názvom Rande s Belkou z cyklu Svetoznámi slovenskí vedci, ktorý RTVS odvysielala 17. augusta 2020.

http://prvezeny.sk/izabela-textorisova/#

Izabela Textorisová – prvá slovenská botanička - VEDA NA DOSAH

https://www.blatnica.sk/13746/izabela-textorisova

Štefan Groh – 90. výročie úmrtia

16. marec – Štefan Groh (2.6.1867 Veľké Berezné – 16.3.1936 Budapešť) – maliar, priemyselný výtvarník, reštaurátor, pedagóg. Maliarstvo študoval v Budapešti. Po štúdiu výtvarného umenia sa stal reštaurátorom a maliarom, potom pôsobil ako učiteľ výtvarnej výchovy v Nyíregyháze, na Katolíckom gymnáziu v Rožňave až do roku 1896. Potom až do roku 1926 pôsobil ako učiteľ na Vysokej škole úžitkového umenia v Budapešti a v rokoch 1917 až 1926 bol jej riaditeľom. Nadobudol reputáciu znalca stredovekého nástenného maliarstva. Na Slovensku preskúmaval, kopíroval alebo v rôznej miere obnovoval, reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu, v gemerských obciach Ochtiná (1893, rešt. 1906), Koceľovce (1894), Chyžné (1896), Rybník (1903), Žíp (1905), Rákoš (1906), Šivetice (1907), Štítnik (1909), Rimavská Baňa a mnohé iné mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho dokumentačné akvarelové kópie odkrytých fresiek sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby a patria dodnes medzi základné pramene umeleckohistorického výskumu. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. Popri vedeckej práci písal aj romány a venoval sa širokej škále publicistických aktivít. O jeho činnosti vydal publikáciu s rozsiahlou obrazovou prílohou Peter Budaj: István Gróh a dokumentovanie stredovekẏch nástenných malieb v Uhorsku (Vyd. OZ Georgius Bubek, 2021).

https://gotickacesta.sk/wp-content/uploads/2021/09/Goticka_cesta_zbornik_3_redukovane.pdf

Gustáv Marikovský – 220. výročie narodenia 

23. marec – Gustáv Marikovský (23.3.1806 Rožňava – 8.6.1892 Rimavská Sobota) – lekár, odborný publicista. Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. V roku 1829 cestoval takmer po celej Európe a dlhý čas študoval nemocnice v Paríži a Londýne. Od roku 1830 župný lekár v Rožňave (v roku 1831 tam založil kasíno), od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a v roku 1876 sa stal lekárom panstva kniežat z rodu Coburg  vo Veľkom Blhu a na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Ernestin Sasko-Coburg-Gotha House Rules (Vojvodcovský sasko-ernestínsky domáci Rad). Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. Jeho diela: dizertačná práca Dissertatio politico-medica de nosocomiorum utilitate (1829), Popis mŕtveho dobytka (1831), Pravidlo zákonného pohrebného vyšetrenia, pitvy a lekárskych nálezov (1844). Jemu je venovaný článok: Husár, Ladislav ...[et al.]: Gemerskí lekári - fyzikusi, zverolekári v 18. a 19. storočí. In: Po stopách zdraví a nemoci člověka a zvířat I, Brno, 2012, s. 89.

Uznávaný lekár dal zabiť ľudí, ktorí boli nakazení besnotou. Na tento verdikt si nepamätal

Vladimír Daxner – 55. výročie úmrtia 

27. marec – Vladimír Daxner (10.8.1888 Tisovec – 27.3.1971 Žilina) – dôstojník, právnik. Absolvoval prípravnú triedu na ruskom gymnázium v Kyjeve, študoval ma rumunskom gymnáziu v Brašove, na srbskom gymnáziu v Novom Sade, v rokoch 1907 – 1913 na Právnickej fakulte v Budapešti. Cez prvú svetovú vojnu pôsobil ako dôstojník v rakúsko-uhorskej armáde, bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Potom pôsobil ako pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA, pôsobil v štábe Vojenskej oblasti 4 v Bratislave. V roku 1946 odišiel definitívne do výslužby. Vrátil sa k svojmu civilnému povolaniu štátneho notára v Rimavskej Sobote, ktoré vykonával až do odchodu do dôchodku v roku 1956. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy.

https://www.vhu.sk/podplukovnik-pechoty-judr-vladimir-daxner/

Marta Mikitová

• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
•