Aladár Wahlner – 165. výročie narodenia
1. február – Aladár Wahlner (Walner) (1.2.1861 Betliar – 11.8.1930 Budapešť) – banský inžinier, právnik. Strednú školu skončil v Rožňave, právnickú akadémiu v rokoch 1879 – 1883 absolvoval v Košiciach a odborné vzdelanie v banských vedách absolvoval v rokoch 1883 – 1886 na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti, kde vo funkcii zástupcu štátneho tajomníka riadil hlavné oddelenie banskej správy. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Bol považovaný za jedného z najväčších odborníkov prvých desaťročí 20. storočia, predovšetkým v oblasti banského práva. Je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov. Venoval sa aj literárnej činnosti v oblasti banského práva, sociálnej politiky a štatistiky. Jeho práce boli uverejňované najmä v odbornom časopise Banícke a hutnícke listy (Bányaszati és Kohászati Lapok). Sotva existovala dôležitejšia problematika banského práva, o ktorej by nebol spracoval písomné vyjadrenie. Podstatnú časť svojej publikačnej činnosti venoval oblasti banskej štatistiky, a to počas celých 25 rokov svojho pôsobenia. V roku 1909, vypracoval návrhy zákonov o ťažbe draselnej soli, zemného plynu a minerálnych olejov, ktoré boli v roku 1911 zavedené do praxe. Za prípravu týchto návrhov bol vyznamenaný rytierskym krížom Leopoldovho rádu. Počas dlhých rokov svojej praxe osobne navštevoval banské závody a vykonával kontrolu dodržiavania pracovných a bansko-bezpečnostných predpisov. V roku 1926 ho Banícky a hutnícky spolok (Bányászati és Kohászati Egyesület) vymenoval za čestného člena a založil tradíciu každoročného odovzdávania pamätnej medaily Aladára Wahlnera a udeľovali ju osobnostiam, ktorí dosiahli vynikajúce úspechy v oblasti baníctva a hutníctva v praxi alebo v odbornej literatúre. Originál medaily je uchovávaný v Maďarskom národnom múzeu.
https://www.majgemer.sk/banictvo/279/banictvo/11407/aladar-wahlner-vyznamna-ale-malo-znama-osobnost-betliara
Andrej Chazár – 210. výročie úmrtia
1. február – Andrej Chazár (2.7.1745 Jovice – 1.2.1816 Rožňava) – liečebný pedagóg, právnik. Do školy chodil v Brzotíne, v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave, otvoril si advokátsku kanceláriu a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval aj ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, vyzýval na zavedenie všeobecnej povinnej školskej vzdelanosti, zlepšenie verejného zdravotníctva, voľný priemysel, rozvoj cestnej siete a reguláciu riek. Publikoval v tlači, mnohé z jeho filozofických a verejných právnych prác však zostali v rukopise. Venoval sa aj pestovaniu zemiakov a rozšíril v Gemeri ich konzumáciu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho záujem sa sústreďoval na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. V roku 1901 založili podobný ústav v Jelšave, pomenovaný bol jeho menom a oficiálne sa nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). V jeho rodisku bola osadená pamätná tabuľa: prvá bola umiestnená v roku 1902 a neskôr, v roku 1995 nahradená dvojjazyčnou tabuľou, ktorá bola umiestnená v rámci viacdňových osláv organizovaných spoločne s Jovicami a obcou Vác.
Uplynulo 110 rokov od založenia školy pre hluchonemé deti v Jelšave
Dušan Dubovský – 10. výročie úmrtia
7. február – Dušan Dubovský (16.8.1943 Krupina – 7.2.2016 Revúca) – kultúrny a literárny historik, publicista. Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Prejavil sa aj ako divadelný ochotník, zberateľ s národopisným zameraním, fotograf, knižný grafik, publicista, biografista. Urobil viac ako tri desiatky autorských výstav fotografií a dokumentov z minulosti a prítomnosti Revúcej, vyšlo mu viac ako 40 druhov pohľadníc. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch: Revúca – kolíska slovenského stredného školstva (1993), Z histórie Revúcej a ochotníckeho divadla; Samuel Ormis; Ivan Branislav Zoch (všetky 1996), Osobnosti z histórie Revúcej (1997), Hasičstvo v Revúcej a okolí (1998), Biografický lexikón mesta Revúca (2000), Prvé slovenské gymnázium; Letokruhy mesta Revúca (obe 2001), Evanjelici v dejinách Revúcej (2004), Revúcke, kostoly, zvony a ich tvorcovia (2004), Pamätnica mesta Revúca (2007), Revúca, jej športovci a majstri Slovenska, Európy, sveta (2009), Svätina osvety a vzdelanosti (2012), Rozpomienky na Gustáva Fráka (2013), Album Revúcej (2014). Získal ocenenia: Zlatý Quirin mesta Revúca (1997), cenu Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru za rok 2009, Mestské zastupiteľstvo v Revúcej mu v roku 2011 za celoživotné dielo udelilo Čestné občianstvo mesta Revúca.
Dušan Dubovský - Diela v slovenčine | Slovenské literárne centrum
Elena Várossová – 100. výročie narodenia
8. február – Elena Várossová (8. 2. 1926 Rovňany – 9.11.2010 Bratislava) – filozofka, vedecko-výskumná pracovníčka. Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Zastávala v ňom funkciu vedúcej oddelenia dejín filozofie, bola členkou Vedeckej rady FÚ SAV a redakčnej rady Filozofického časopisu. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Po r. 1989 spolupracovala na obnove pluralizmu filozofického myslenia a nadviazala v svojom odbore spoluprácu aj so zahraničnými pracoviskami (Viedeň, Göttingen). Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey, a ako spoluautorka Kapitoly z dejín slovenskej filozofie, Prehľad dejín slovenskej filozofie, Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. Je nositeľkou Herderovej ceny za rok 1993 (ocenenie hamburskej nadácie za zásluhy v oblasti zachovaniu a zveľadenia európskeho kultúrneho dedičstva v intenciách mierového porozumenia národov) a Zlatej plakety Ľudovíta Štúra (1996) za zásluhy v spoločenských vedách. V roku 2005 vyšiel vo vydavateľstve VEDA výber z jej štúdií a rozhovorov s ňou pod názvom Filozofia vo svete – svet filozofie v nás.
SAV - - Opustila nás filozofka Elena Várossová...
Štefan Znám – 90. výročie narodenia
9. február – Štefan Znám (9.2.1936 Veľký Blh – 17.7.1993 Bratislava, pochovaný vo Veľkom Blhu) – matematik. V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať matematiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Rok učil na strednej škole v Piešťanoch a v roku 1960 nastúpil na Katedru matematiky Chemickej fakulty SVŠT v Bratislave. Jeho ďalším pôsobiskom bola Katedra algebry a teórie čísel Prírodovedeckej (od r. 1980 Matematicko-fyzikálnej) fakulty UK v Bratislave, kde pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal mnohé práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Napísal priekopnícku prácu o rozkladoch kompletných grafov na faktory s danými priemermi. Formou niekoľkomesačných pobytov pôsobil aj na zahraničných univerzitách v Kanade a v Austrálii. Je autorom piatich kníh, jedenástich učebníc a spoluautorom päťdesiatich dvoch pôvodných vedeckých prác, ktoré sú citované v stoosemnástich odborných matematických publikáciách, napr. Teória čísel (1976), Otec, matka, matematika a ja (1982), Pohľad do dejín matematiky (1986, preložená aj do chorváčtiny), Teória čísel (1986), Kombinatorika a teória grafov (1982, 1989). Tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval mladým talentovaným študentom a výchove nových vedeckých pracovníkov, má podiel na viacerých skriptách pre vysoké školy. Prekladal maďarské a anglické matematické učebnice do slovenčiny. Dňa 5. októbra 2019 mu Univerzita Komenského odhalila pamätnú tabuľu v jeho rodnej obci Veľký Blh za účasti mnohých bývalých študentov, kolegov a spolupracovníkov. Na Katedre matematiky Univerzity Mateja Bela je najväčšia prednášková miestnosť č. 234 pomenovaná na jeho počesť „Poslucháreň profesora Známa“. Jeho vedecko-vzdelávacia činnosť bola ocenená cenou Slovenskej akadémie vied v roku 1980.
mat.savba.sk/MATEMATICI/matematici.php?cislo=253
Profesorovi Štefanovi Známovi odhalili pamätnú tabuľu
Pavol Sontág – 115. výročie úmrtia
10. február – Pavol Sontág (Szontágh) (26.4.1821 Dobšiná – 10.2.1911 Budapešť) – politik, podnikateľ, verejný činiteľ. Bol uhorský politik, poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava, predstaviteľ ev. cirkvi, majiteľ medeného hámra v Štítniku. Otec štítnických čipkárok – sestier Sontágových. Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a železnej huty v Štítniku, ktoré po roku 1856 modernizoval a rozšíril. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Po porážke revolúcie mal zakázané vykonávať právnickú prax. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti, podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona, aktívne sa podieľal na revízii priemyselného zákona, na vypracovaní zákona o vodnom práve a na vypracovaní návrhu zákona o ťažbe. Pracoval v administrácii evanjelického cirkevného dištriktu, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri.
Ján Kotoč – 45. výročie úmrtia
10. február – Ján Kotoč (23.2.1913 Pohorelská Maša, dnes Pohorelá – 10.2.1981 Bratislava) – pedagóg. Študoval na gymnáziách v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ v Závadke nad Hronom, vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, od roku 1966 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom výboru Pedagogickej rady Ministerstva školstva, predsedom Slovenskej pedagogickej spoločnosti pri SAV, podpredsedom Čs. pedagogickej spoločnosti pri ČSAV. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadením a organizáciou školstva. Venoval sa práci s mládežou, písal práce z dejín pedagogiky, učebnice a metodiky, vrátane výučby slovenského jazyka a literatúry. V čase formovania Hviezdoslavovho Kubína pripravoval smernice súťaže, dohliadal na jej obsah, štruktúru i realizáciu. V časopisoch Jednotná škola, Pedagogika, Učiteľské noviny a iných publikoval mnohé šúdie a odborné články. Vydal niekoľko odborných monografií: Päť rokov štátnej školy (Bratislava, 1950), Slovenské školstvo po oslobodení (Bratislava, 1970), Kapitoly z teórie riadenia a organizácie školstva (Bratislava 1973) a i. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný: Československý vojnový kríž (1945), Rad SNP I. triedy (1946), Zaslúžilý školský pracovník (1953), Rád práce (1973), Medaila J. A. Komenského (1975) a Zlatá medaila UK (1978).
https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/kped/projekty/Archiv_Paedagogica/4_-_1.pdf
Vysoké Tatry 1944 - 1945 | Zabudnutí velitelia
Erna Masarovičová – 100. výročie narodenia
12. február – Erna Masarovičová (12.2.1926 Betliar – 25.6.2008 Bratislava) – sochárka. Študovala na gymnáziu v Rožňave a v Kežmarku, potom sa vrátila do Betliara, kde zostáva až do konca vojny – šije, maľuje, kreslí, číta a učí sa z rozhlasových kurzov po anglicky. Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, po nej v sochárskom ateliéri Fraňa Štefunka na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach je oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet a medailí (napr. medaila Za hrdinství, udeľovaná ako štátne vyznamenie v ČR), ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Často vystavovala doma a tiež v pätnástich krajinách sveta (38 výstav) a jej diela sú súčasťou domácich a zahraničných zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Bola ocenená za výtvarné riešenie medaily Za hrdinstvo (Praha 1990) a Pribinov kríž (Bratislava 1993). Získala Čestné uznanie za medailu Noc v lese na Medzinárodnom bienále súčasnej medaily v portugalskom Seixal, kde ocenili v roku 2000 jej inovatívny prístup k tvorbe medailí a plakiet a ich vysokú umeleckú hodnotu. Na 1. Bienále voľného výtvarného umenia v roku 2006 získala Cenu Slovenskej výtvarnej únie za prínos do slovenskej sochárskej a medailérskej tvorby. V roku 2012 vyšla monografia venovaná jej tvorbe pod názvom Erna Masarovičová, iniciovaná a spracovanú jej dcérou, výtvarníčkou Katarínou Kissoczy, s textami historičky umenia Ľuby Belohradskej. Zásluhou jej dcéry je zachovaný sochárkin pôvodný ateliér v Bratislave. Dcéra výtvarníčka pokračuje v umeleckej tradícii a každoročne tu usporadúva tvorivé sympóziá na počesť svojej mamy.
Erna monumentálna | Archinfo.sk
https://dennikn.sk/380116/originalna-socharka-kreslila-kovovou-hmotou/
Jonatán Dobroslav Čipka – 165. výročie úmrtia
14. február – Jonatán Dobroslav Čipka (14.6.1819 Tisovec – 14.2.1861 Drienčany) – spisovateľ, učiteľ, ev. farár, osvetový a ľudovýchovný pracovník. Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a univerzitné štúdiá absolvoval v Jene v rokoch 1842 – 1943. Po štúdiách pôsobil ako učiteľ u baróna Révaya v Mošovciach. V rokoch 1845 – 1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej, kde založil kupecký aj hospodársky spolok a nedeľnú školu ako základ národnej výchovy, so zameraním sa na dospievajúcu mládež. Bol členom spolku Tatrín, ktorý si dal za cieľ podporovať a zveľaďovať kultúrny život a vzdelanosť na Slovensku. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Literárne sa začal prejavovať už počas štúdií v Kežmarku, kde pracoval v študentskom literárnom spolku. Písal a publikoval básne i preklady z nemčiny vo Fejérpatakyho kalendári a v jeho rubrike Slovenský pozorník. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Ním zozbierané rozprávky vychádzali tiež vo Francisciho Slovenských povestiach, či Dobšinského Prostonárodných slovenských povestiach. Spolu s A. H. Škultétym vydal beletristický zábavník Zornička pre djetki 1 – 2 (Levoča 1846 – 1847), priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Knižne mu posmrtne vyšli poviedky Pavučina (Martin, 1922); Poklad (Martin, 1904, 1905, 1909, 1922); Skapaný diamant (Martin, 1904, 1907, 1924), Starootcovský prsteň (Martin, 1904, 1906, 1920), v ktorých sa inšpiroval predovšetkým rozprávkou, využil tiež skúsenosti kňaza a učiteľa na nevyhnutné mravoučné zakončenie svojich prác. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu.
https://www.gmos.sk/jonatan-dobroslav-cipka/
Gustáv Lang – 125. výročie úmrtia
23. február – Gustáv Lang (8.2.1845 Dobšiná – 23.2.1901 Dobšiná) – policajný úradník, jaskyniar. Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Pričinil o preskúmanie podzemných priestorov vrchu Duča v doline rieky Hnilec. Ústila do nich diera, pri ktorej sa v čase letných horúčav odjakživa ochladzovali miestni pastieri. Gustáv Lang vystrelil zo svojej loveckej pušky dole do úzkej štrbiny a zdola sa ozvala niekoľkonásobná dutá ozvena výstrelu. Do diery sa za pomoci Gustáva Langa a ďalších dvoch spoločníkov prieskumne spustil banský inžinier Eugen Ruffiny. Ocitol sa v podzemnej sieni, ktorej strop tvorili pestrofarebné skaly a dno veľká ligotavá plocha ľadu. Potom sa do „ľadovej priepasti“ za asistencie ďalších pomocníkov, zväčša baníkov, odvážili Eugen Ruffinyi, Gustáv Lang a Andrej Mega 15. júna 1870, čím objavili Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Verejnosti unikátnu jaskyňu sprístupnili už o rok a v roku 1887 bola prvou jaskyňou v Európe s elektrickým osvetlením.
Pavel Šramko – 195. výročie úmrtia
25. február – Pavel Šramko (13.2.1743 Revúca – 25.2.1831 Klenovec) – ev. kňaz, učiteľ, jazykovedec, veršovník. Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri, v roku 1762 začal študovať, aj s cieľom zdokonaliť sa v nemčine, na lýceu v Kežmarku. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Venoval sa aj jazykovede, je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch medzi evanjelickým duchovenstvom vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny, rod. Potockej. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov a motivovalo ich k napísaniu satirických básní na autora i knihu. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie, príbehy zo súčasného života, opis rodného kraja, oslava slovenských hôr, pričom najrozšírenejšie boli veršované pozdravné prejavy k meninám a sobášom či veršované pohrebné odobierky: Toužebná upění nad smrtí paní Marie Alžběty Rédey... (Bratislava, 1771); Lidí ženící příhoda... pán Michal Semian... (1776); Života i smrti požehnaná památka... Kataríne Potoczky... (Prešov, 1779); Běh života slavné paměti... Marie Theresie (1781); Požehnaná památka... pána Kubiny Gásspára (Banská Bystrica, 1790);). V rukopise ostal Pamětný sloup... Josefovi II. (1790) a Řecko-slovenský slovár na Nový zákon 1 – 3. Od roku 2025 má umiestnenú bustu v Aleji dejateľov na námestí Š. M. Daxnera v Rimavskej Sobote.
SPOMÍNAME NA VZÁCNYCH EVANJELIKOV: Pavel Šramka
Marta Mikitová
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-