Peter Glocko – 80. výročie narodenia
2. jún – Peter Glocko (2.6.1946 Muráň – 26.6.2019 Bratislava) – redaktor a autor literatúry pre deti a mládež, rozhlasový a televízny scenárista. Študoval na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave, pracoval chvíľu ako gumárenský laborant v Partizánskom. Už ako dvadsaťročný sa však začal naplno venovať literatúre. Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá, Smena a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Písal detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány pre mládež (Ruža pre Jula Verna, Tomáš a lúpežní rytieri, Kráľ psov a zázračná krajina, Ja sa prázdnin nebojím, Robinson a dedo Milionár) ale aj diela pre dospelých (Srdcový kráľ, Tri lásky Terézie Vansovej, Šťastný pán Cyprián, Hĺbka ostrosti), televízne a rozhlasové scenáre (O klobúku, ktorý nechcel čarovať, Ružová Anička, Plavčík a Vratko, animovaný seriál Vodník Rybka a figliar Šupka). Často čerpal z prostredia, v ktorom žil, čiže z Bratislavy a z Muráňa, kde mal svoju chalupu a často tam chodieval. Zaujímavosťou je, že stál aj pri obnovení fary Pavla Dobšinského v Drienčanoch a vzniku tamojšieho Múzea rozprávky P. E. Dobšinského. Jeho prozaická tvorba zahŕňa modernú autorskú rozprávku, dobrodružno-historické a psychologické romány pre mládež, romány pre dospelých, spolu vydal okolo 30 kníh. V rozprávkovej tvorbe vychádzal z ľudových povestí, ktoré pretvoril do podoby modernej rozprávky, napr. Šťastenko, Kto nosí kominárom šťastie, Rozprávky z čarovnej záhrady, Večernica z Dračej jaskyne, Nebeská sláva, Vodníkova kmotra a i. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), filmové scenáre Smutný Lord, film o P. Dobšinskom Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997), povesť Tomáš a lúpežní rytieri. Životným osudom P. E. Dobšinského je venovaná kniha Rozprávkar a rozprávnica (2006). Za svoju tvorbu bol bol ocenený: Vydavateľská cena Mladých liet za román Ruža pre Jula Verna v roku (1986), prémia v rámci XII. Európskej ceny za literatúru pre deti Pier Paolo Vergeno (Padova 1989) za knihu Ja sa prázdnin nebojím, prémia v rámci XII. Európskej ceny za literatúru pre deti a zápis na Čestnú listinu IBBY za knihu Ja sa prázdnin nebojím (1990), cena Trojruža Slovenskej sekcie IBBY za celoživotnú tvorbu pre deti a mládež (1995), Pocta Pavla Dobšinského (1996).
Peter Glocko - Diela | Slovenské literárne centrum
Gustáv Lojko – 155. výročie úmrtia
2. jún – Gustáv Lojko (Hostivít Tisovský) (4.12.1843 Tisovec – 2.6.1871 Tisovec) – pedagóg, spisovateľ, básnik, filológ. Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu. Zároveň tu na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny (1865), potom vyšla zbierka Spomienky (1865) a Zvuky gemerské (1867). V r. 1871 vyšla v Skalici zbierka pod názvom Vybrané básne a rozprávky Hostivíta G. Lojku Tisovského, ktorá obsahuje národovecky básne lyrické, epické i príležitostné, v druhej časti jeho poviedkové a spomienkové diela (spolu 260 strán). Kniha vyšla ako IX. zväzok "Slovensko-Národnej Biblioteky". Poviedkami, besednicami, fejtónmi i historickými, folklórnymi a pedagogickými článkami prispieval tiež do rôznych časopisov a novín.
file://D:\Peter\V.znamn.%20osobnosti_Rev.ca\smutok_lojko.htm
Július Gustáv Reuss – 210. výročie narodenia
7. jún – Július Gustáv Reuss (7.6.1816 Revúca – 21.4.1872 Revúca) – národopisec, inžinier, hudobný teoretik. Ľudovú školu navštevoval v Revúcej, študoval na lýceu v Levoči a Bratislave. Po štúdiách zamestnanec železiarskej spoločnostoi Muránskej únie. Vyhotovil plány na stavbu novej prízemnej budovy Slovenského evanjelického a. v. gymnázia v Revúcej, ktoré boli neskôr prepracované pre stavbu dvojpodlažnej budovy. Vypracoval aj projekt na stavbu mestského hostinca v Revúcej. S otcom Samuelom a bratmi sa zúčastňoval na zbieraní a upravovaní ľudových rozprávok. Prispel do zbierky rozprávok Pavla Dobšinskeho Prostonárodné slovenské povesti, do zbierky Augusta Horislava Škultétyho Slovenské povesti i do rukopisného zborníka ľudových rozprávok Codex revúcky A, B, C. Pracoval aj v oblasti hudobnej teórie, spolu s bratom Ľudovítom vydal Základné pravidlá súzvuku, v ktorej aplikovali matematické zákony na hudbu a harmóniu. Ďalšie jeho dielo o tanečných formách ostalo v rukopise. Osvetovú činnosť vyvíjal v rámci Vzájomnej pomocnice a Potravného spolku v Revúcej, kde zastával viacero funkcií. Priečelie evanjelickej fary v Revúcej zdobí pamätná tabuľa, ktorá je venovaná Samuelovi Reussovi a jeho synom, medzi nimi je aj Július Gustáv.
Gustáv Eisele – 165. výročie narodenia
9. jún – Gustáv Eisele (9.6.1861 Banská Štiavnica – 13.12.1911 Ózd, MR) – banský inžinier. V rokoch 1880 – 1841 študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, 21 rokov (1879 – 1900) riaditeľom banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami, ako je Hornosirkovská štôlňa založená v roku 1891, Dolnosirkovská štôlňa založená v roku 1895. V roku 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracoval projekt interiérov múzea. V rokoch 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, tu patril medzi tých banských odborníkov, ktorí sa v značnej miere pričinili o zavádzanie novej banskej techniky a technológie v železorudnom baníctve v Gemeri. Zo zdravotných dôvodov a v dôsledku čiastočnej invalidity v roku 1905 prešiel pracovať späť do Ózdu, kde bol tajomníkom banského riaditeľstva Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Je autorom publikácie Banícka a hutnícka monografia Gemerskej a Boršodskej župy (1907), v ktorej spracoval informácie o baníctve, okrem iného aj z národopisného hľadiska. Monografia na 546 stranách a v deviatich kapitolách predstavuje geografické, geologické a hydrologické pomery, históriu baníctva, mineralógiu, jednotlivé ložiská, rôzne druhy dopravy, banské meračstvo a kartografiu regiónu, banícke inžinierstvo a právo na prelome 19. a 20. storočia. Text monografie je priebežne doplnený 77 čierno-bielymi fotografiami. Prílohou knihy je osobitne vytlačený a zviazaný súbor 48 technických banských výkresov. Monografia je venovaná in memoriam grófovi Jurajovi Andrášimu z Krásnej Hôrky. 17.6.2016 sa v priestoroch Gemerského osvetového strediska v Rožňave uskutočnil seminár venovaný jeho životu a dielu, ktorý inicioval Gemerský banícky spolok Bratstvo a zorganizoval ho v spolupráci s Baníckym múzeom v Rožňave pri príležitosti 155. výročia narodenia a 105. výročia úmrtia G. Eiseleho. V Pamiatkovej zóne Sirk – Železník je Socha baníka, nachádzajúca sa pri hlavnej ceste v lokalite Na Kríži. Návrh sochy vytvoril pravdepodobne Gustáv Eisele.
Pred 160 rokmi sa narodil banský odborník Gustáv Eisele
Priblížili významnú osobnosť baníctva na Gemeri - Ing. Gustáva Eisele
https://www.majgemer.sk/images/stories/obsah/banictvo/Eisele_seminar-2016.pdf
Peter Pavol Bartoš – 125. výročie narodenia
11. jún – Peter Pavol Bartoš (11.6.1901 Stará Turá – 18.12.1975 Bratislava) – pedagóg a matematik. Po maturite absolvoval v Martine kurz pre notárov a zaoberal sa ochotníckym divadlom. Tu sa dostal do styku s Ústredím slovenských ochotníckych divadiel. Po skončení notárskeho kurzu stal sa prvým tajomníkom ÚSOD, redigoval edíciu Slovenský divadelný ochotník, pestoval čulé styky s pridruženými krúžkami. Notárom bol viac ako 10 rokov – naposledy v Bratislave-Petržalke. Potom študoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzite v Brne a ako učiteľ pôsobil v rokoch 1937 – 1938 v Rimavskej Sobote, 1938 – 1839 v Tisovci, potom v Banskej Bystrici a Zlatých Moravciach Svoje odborné znalosti a pedagogické skúsenosti uplatnil pri tvorbe učebníc matematiky pre stredné školy a aj ako autor úloh pre matematickú olympiádu. Publikoval desiatky odborných a pedagogických prác, čím sa podieľal na zvyšovaní úrovne vyučovania matematiky. V publikačnej činnosti veľmi tvorivo pokračoval aj po odchode do dôchodku. Vedecké práce z oblasti elementárnej geometrie a teórie čísel uverejňoval v Matematickom časopise, Časopise pro pěstováni matematiky a bol členom redakčnej rady časopisu Matematika v škole. Za úspešnú odbornú a pedagogickú činnosť bol vyznamenaný medailou J. A. Komenského, Jednota slovenských matematikov a fyzikov mu v roku 1975 udelila titul Zaslúžilý člen. Na priamy podnet prof. Ondreja Šedivého z Katedry matematiky UKF v Nitre bol založený Klub učiteľov matematiky RNDr. P. Bartoša v nitrianskej pobočke JSMF, ktorého základným poslaním bolo organizovanie prednášok, workshopov a seminárov pre učiteľov základných, stredných a vysokých škôl nitrianskeho regiónu. Na jeho počesť bola založená Cena Petra Pavla Bartoša, ktorá sa doteraz udeľuje za významný prínos pre zvyšovanie kvality matematického vzdelávania na základných, stredných a vysokých školách v Slovenskej republike v oblasti didaktika matematiky. Cenu udeľuje Slovenská matematická spoločnosť, sekcia JSMF za významnú učebnicu, materiály pre výchovu matematických talentov, práce popularizujúce matematiku a vyučovanie matematiky alebo za dlhodobé vynikajúce výsledky vo výučbe matematiky.
mat.savba.sk/MATEMATICI/matematici.php?cislo=9
Peter Pavol Bartoš - ε epsilon
Ján Kalinčiak – 155. výročie úmrtia
16. jún – Ján Kalinčiak (10.8.1822 Horné Záturčie – 16.6.1871 Martin) – spisovateľ, literárny kritik, pedagóg. Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, riaditeľ nemeckého evanjelického gymnázia v Tešíne, redaktor Orla. Pôsobil aj vo Vindšachte (dnes Štiavnické Bane) a v Martine. Napísal viacero revolučno-romantických básní, z ktorých niektoré dokonca zľudoveli, napr. Bojovník (Koníček môj hrdý, vraný...), ba aj krásne ľúbostné verše, napr. Márii od Jána. Neskôr písal predovšetkým romantickú historickú prózu, v ktorej v duchu štúrovských ideálov vyzdvihoval národnú minulosť a povzbudzoval slovenské národné sebavedomie, no riešil aj problémy svojej generácie (Bozkovci, Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky...) – najmä v novele Mládenec slovenský, ktorej dej sa síce tiež odohráva v dávnej minulosti, ale jednoznačne je alegóriou na štúrovskú družinu a jej názory. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva (1860; sfilmovaná v r. 1957 pod názvom Zemianska česť, režisér V. Bahna). Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. V roku 1965 vyšla kniha pod názvom Ján Kalinčiak: O literatúre a ľuďoch, ktorá obsahuje jeho básne, články a úvahy, vlastný životopis, reči študentstvu, z korešpondencie. V roku 2009 vyšla publikácia Jozefa Hvišča: Kam zrak nedosiahne, kde rekonštruuje aj tie stránky Kalinčiakovho života a tvorby, ktoré dosiaľ boli známe iba z kusých zmienok. Pri budove evanjelickej fary v Martine-Záturčí sa nachádza jeho pomník (1938, F. Štefunko), v r. 1948 bola obec Varšany premenovaná na Kalinčiakovo (od 1976 mestská časť Levíc). Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Spomíname na vzácnych evanjelikov: Ján Kalinčiak
Ján Kalinčiak ~ Osobnosti / Životopisy – Referáty | Zones.sk
Ján Vansa – 180. výročie narodenia
21. jún – Ján Vansa (21.6.1846 Rimavská Píla – 22.6.1922 Banská Bystrica) – ev. farár, ľudovýchovný pracovník, básnik, náboženský spisovateľ, publicista. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, počas štúdií v Levoči bol spoluzakladateľom rukopisného časopisu VESNA, prispieval aj do zábavníka NAPRED. Neskôr študoval teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah v poézii čerpal námety z ľudovej tvorby, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, ktorý speňažoval domáce ľudové výrobky, predával potraviny, prijímal vklady a poskytoval svojim členom pôžičky za nízky úrok a stal sa jeho predsedom. Zaoberal pomológiou, najmä pestovaním jabĺk, a včelárstvom, v časopise Orol uverejňoval pravidelné praktické rady pre včelárov. Je hlavný hrdina biografických próz T. Vansovej Danko a Janko (1924) a Ján Vansa (1938). Fotodokumentačný materiál a rukopisná pozostalosť sa na nachádza v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine.
Samuel Rufini – 210. výročie úmrtia
22. jún – Samuel Rufini (Ruffiny) (16.8.1770 Dobšiná – 22.6.1816 Veľký Slavkov) – včelársky odborník. Pôsobil ako rektor evanjelickej školy v Dobšinej, neskôr ako farár vo Veľkom Slavkove. Je autorom včelárskej príručky Der praktische Bienenvater : oder Anleitung zu einer zweckmäßigen Bienenzucht; mit besonderer Hinsicht auf kältere Gegenden. Von Samuel Ruffiny. (Praktický včelár: alebo Návod k účelnému chovu včiel; s osobitným zreteľom na chladnejšie oblasti), vydanej v r. 1832 v Lipsku, ktorá je zameraná na včelárenie v extrémnych podmienkach chladných oblastí Spiša a Gemera, v ktorej zovšeobecnil vlastné skúsenosti i poznatky slovinského včelára Antona Janšu (1734-1773), učiteľa včelárstva vo Viedni, s odkazom na novšie vylepšenia. Obsahuje obrazovú prílohu so schémami včelárskeho náčinia so sign. "Stőr v. A. Kneisel in Leipzig". Bol členom mineralogickej spoločnosti v Jene.
František Hajný – 125. výročie narodenia
25. jún – František Hajný (25.6.1901 Rataje, ČR – 29.1.1972 Revúca) – zoológ-entomológ, zberateľ, úradník. Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote, Trenčíne a inde. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Podnikal cesty aj do zahraničia (Maďarsko, Kaukaz, Bulharsko, Belgicko, Francúzsko...). Úzko spolupracoval s viacerými významnými entomológmi tej doby. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej společnosti entomologickej od roku 1926 a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV od roku 1966.
Pavol Jozef Šafárik – 165. výročie úmrtia
26. jún – Pavol Jozef Šafárik (13.5.1795 Kobeliarovo – 26.6.1861 Praha) – historik, etnograf, spisovateľ, slavista, univerzitný profesor. Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade, tu sa počas svojho pobytu spolupodieľal na zbieraní, príprave do tlače a vydávaní slovenských ľudových piesní. Vyšli pod názvom Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Od r. 1833 pôsobil ako profesor slovanskej filológie na Karlovej univerzite v Prahe a bol riaditeľom Univerzitnej knižnice. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis, Tatranská múza s lyrou slovanskou a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Gymnázium Pavla Jozefa Šafárika v Rožňave, Slovenské kultúrne centrum Pavla Jozefa Šafárika Nový Sad, Srbsko, Mesto Šafárikovo v rokoch 1948 – 1990, dnes Tornaľa, Chodník Pavla Jozefa Šafárika – turistická magistrála vedúca Volovskými a Stolickými vrchmi a Revúckou vrchovinou, dlhá približne 95 km a iné. Pamätné tabule a busty má na viacerých miestach, napr. Pomník v Rožňave, Busta v Areáli UPJŠ v Košiciach, pamätná tabuľa v Dobšinej a inde. V jeho rodnom dome v Kobeliarove bol v roku 1986 otvorený Pamätný dom Pavla Jozefa Šafárika.
Život v tieni bolesti a smútku | Slovenské pohrebníctvo
Pavol Jozef Šafárik bol zakladateľ modernej slavistiky
Matúš Dula – 180. výročie narodenia – 100. výročie úmrtia
28. jún – Matúš Dula (28.06.1846 Blatnica – 13.06.1926 Ružomberok) – advokát, popredný predprevratový politik, publicista. V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, bol pri zrode knižnice na rožňavskom gymnáziu, právo vo Viedni a Budapešti. Ako vysokoškolák založil vo Viedni akademický spolok Slovenské okolie a v Budapešti bol členom niekoľkých slovenských spolkov. Písal do Pešťbudínskych vedomostí a Slovenských novín. Začiatkom 70. rokov 19. storočia sa usiloval o vytvorenie organizácie Slovenskej omladiny. Ako inšpektor sučianskej evanjelickej cirkvi a národovec na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenských gymnázií a Matice slovenskej. Pracoval ako advokátsky koncipient u Pavla Mudroňa v Martine. S Andrejom Halašom v r. 1886 založili Kníhkupecko-nakladateľský spolok za účelom podpory a zlepšenia podmienok na vydávanie diel slovenských autorov a bol jeho správcom. Zaslúžil sa aj o vybudovanie a viedol správu Národného domu v Martine, ktorý od r. 1890 sa stal významným kultúrnym centrom národného významu, v ktorom pôsobilo aj ochotnícke divadlo. Pôsobil ako riaditeľ Sporiteľne v Martine. Mal podiel na založení Tatra banky, Turčianskeho pivovaru, Celulózy a mnohých iných podnikov. V roku 1877 sa stal podpredsedom Slovenskej národnej strany; s prestávkami ním bol až do roku 1914, keď sa stal jej predsedom. V roku 1906 v súdnych procesoch zastupoval Vavra Šrobára, Andreja Hlinku. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Bol publikačne činný, okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. V roku 2018 odhalili jeho bustu v areáli II. budovy Matice slovenskej v Martine. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Matúš Dula : osobnosti.sk : životopisy, diela, tvorba, články, linky
František Szarka – 90. výročie narodenia
31. jún – František Szarka (31.6.1936 Rožňava – 30.11.2023 Šivetice) – speleológ, keramikár. Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. Pracoval na elektrifikácii dedín ako elektrikár v Šiveticiach a napokon sa tam v roku 1955 priženil, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky, vázičky, misky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry, napr. v Domici, Gombaseckej jaskyni, Ochtinskej aragonitovej jaskyni a inde. Bol zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý človek 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. Rozhovor s ním je uverejnený v publikácii rozhovorov Kataríny Poliačikovej: Blízke veci. Príbehy ľudí Gemera na dlani (2025).
Marta Mikitová
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-