Ako ten čas plynie a roky utekajú, ani sa nenazdáš, a už je to tridsať rokov, ako nás opustil náš čestný občan, prof. Ján Čajak ml. Bol posledným nepriamym potomkom zberateľa prostonárodných slovenských povestí, Pavla Dobšinského. Postojme v rozjímaní nad jeho prínosom pre slovenskú kultúru a pre samotné Slavošovce. Ján Čajak ml. sa narodil 18. júla 1897 v Selenči (Srbsko). Zomrel 3. júla 1982 v Bratislave vo veku 85 rokov. Bol významným spisovateľom.
Po oslobodení žil na Slovensku, stal s kultúrnym a tlačovým atašé v Budapešti a vedúcim odboru Povereníctva informácií. Pracoval aj ako redaktor časopisu Odborár. Vo svojej literárnej tvorbe nadviazal na tradície svojej rodiny: starého otca, patriaceho k štúrovským básnikom, aj otca Jána Čajaka st., ktorý významne obohatil slovenskú realistickú prózu na prelome 19. a 20. storočia. Ján Čajak ml. svoje prvé literárne inšpirácie čerpal z dolnozemského Petrovca a dobrú znalosť tohto prostredia uplatnil v charakterových črtách, historických obrazoch (Zuzka Turanová, Zypa Cupák), aj vo svojom románe. Vrcholom jeho umeleckej tvorby sa stal historický román “V zajatí na Holíčskom hrade“. Svojou literárnou a kultúrnou prácou sa usiloval o porozumenie medzi národmi, jeho dielo je stále živé, príťažlivé a inšpirujúce pre súčasnú aj budúce generácie.Čajakovská tradícia v Slavošovciach je úzko spätá s menom slávneho rodáka Pavla Dobšinského, dala základ vzniku pamätnej izby, ktorá sa transformovala na dnešné malé regionálne múzeum s bohatou návštevnosťou. Naše kontakty so spisovateľom J. Čajakom ml., posledným vtedy žijúcim nepriamym potomkom nášho rodáka, mimo iné nositeľom titulu „Zaslúžilý umelec“, sa začali v r. 1970 pri oslavách 142. výročia narodenia Pavla Dobšinského. Jánovi Čajakovi vtedy udelila obec čestné občianstvo. Kontakty s ním, ako i s jeho pani manželkou pani Editou Čajakovou, napomohli pri zriaďovaní a doplňovaní expozície v rodnom dome P. Dobšinského.
Ich dary z pozostalosti P. Dobšinského, ako sú obrazy s portrétom, ktoré sa zachovali v bývalej Juhoslávii, rodinné fotografie, aj jeho vzácna fajočka zo slonoviny, sú dodnes exponátmi múzea. Dôkazom milých a priateľských kontaktov sú slová v liste venované riaditeľovi školy Dr. Milanovi Sajenkovi, pri preberaní čestného pomenovania školy na Základnú deväťročnú školu Pavla Dobšinského zo 16. júla 1975.Píše sa tu: “Slovutný a drahý náš priateľ !“ Za vzácny dar, obsahujúci nielen v duchu nášho ľudu umelecky stvárnené strany Pamätnice, ale aj neskonalú úctu, lásku a vernosť k takému predstaviteľovi slovenského génia, akým je a bude vždy Váš rodák, syn Slavošoviec - Pavol Dobšinský. Verte mi, že ťažko nachádzam také slová vďaky, ktoré by vyjadrili aj tie slzy radosti, ktoré vynútilo chvenie ducha, keď som čítal Vaše pozdravy k mojim narodeninám. Čas ale nestojí, roky letia... čím starší je človek, tým väčšmi zisťuje,
že mnoho čo si naplánoval, neuskutoční, ale doba bola neblahá, ba aj činiteľ bol slabý. Tak je to aj so mnou. Často spomínam na Slavošovce, krásny Gemer - kedysi aj kolísku našich veľduchov. Potom prichádzate Vy - náš priateľ, Vaši učitelia, predstavitelia obce, papierne a žiactvo - budúcnosť národa. Každá chvíľa s Vami takto strávená je pre mňa sviatkom a krásnou spomienkou, ktorá neuniká a dáva mi možnosť, aby som znovu a znovu vyslovil Vám vďaku za všetko čo v prospech odkazu Dobšinského konáte.Vám a všetkým Slavošovčanom oddaný Ján Čajak ml.“
Tu začali a na celé štvrťstoročie pokračovali kontakty s J. Čajakom ml. Neustali ani jeho smrťou. Jeho nezodpovedané myšlienky a dielo dokončila po jeho smrti manželka pani Edita Čajaková. Spisovateľ mal rád mladú generáciu, videl v nej našu budúcnosť. Bol skvelým príkladom, ako naplniť život prácou pre národ. Budeme na neho vďačne spomínať. O titul čestného občana Slavošoviec sa zaslúžil svojou celoživotnou prácou a postojmi.
PaedDr. Milan Sajenko
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.