Po oslobodení žil na Slovensku, stal s kultúrnym a tlačovým atašé v Budapešti a vedúcim odboru Povereníctva informácií. Pracoval aj ako redaktor časopisu Odborár. Vo svojej literárnej tvorbe nadviazal na tradície svojej rodiny: starého otca, patriaceho k štúrovským básnikom, aj otca Jána Čajaka st., ktorý významne obohatil slovenskú realistickú prózu na prelome 19. a 20. storočia. Ján Čajak ml. svoje prvé literárne inšpirácie čerpal z dolnozemského Petrovca a dobrú znalosť tohto prostredia uplatnil v charakterových črtách, historických obrazoch (Zuzka Turanová, Zypa Cupák), aj vo svojom románe. Vrcholom jeho umeleckej tvorby sa stal historický román “V zajatí na Holíčskom hrade“. Svojou literárnou a kultúrnou prácou sa usiloval o porozumenie medzi národmi, jeho dielo je stále živé, príťažlivé a inšpirujúce pre súčasnú aj budúce generácie.Čajakovská tradícia v Slavošovciach je úzko spätá s menom slávneho rodáka Pavla Dobšinského, dala základ vzniku pamätnej izby, ktorá sa transformovala na dnešné malé regionálne múzeum s bohatou návštevnosťou. Naše kontakty so spisovateľom J. Čajakom ml., posledným vtedy žijúcim nepriamym potomkom nášho rodáka, mimo iné nositeľom titulu „Zaslúžilý umelec“, sa začali v r. 1970 pri oslavách 142. výročia narodenia Pavla Dobšinského. Jánovi Čajakovi vtedy udelila obec čestné občianstvo. Kontakty s ním, ako i s jeho pani manželkou pani Editou Čajakovou, napomohli pri zriaďovaní a doplňovaní expozície v rodnom dome P. Dobšinského.
Ich dary z pozostalosti P. Dobšinského, ako sú obrazy s portrétom, ktoré sa zachovali v bývalej Juhoslávii, rodinné fotografie, aj jeho vzácna fajočka zo slonoviny, sú dodnes exponátmi múzea. Dôkazom milých a priateľských kontaktov sú slová v liste venované riaditeľovi školy Dr. Milanovi Sajenkovi, pri preberaní čestného pomenovania školy na Základnú deväťročnú školu Pavla Dobšinského zo 16. júla 1975.Píše sa tu: “Slovutný a drahý náš priateľ !“ Za vzácny dar, obsahujúci nielen v duchu nášho ľudu umelecky stvárnené strany Pamätnice, ale aj neskonalú úctu, lásku a vernosť k takému predstaviteľovi slovenského génia, akým je a bude vždy Váš rodák, syn Slavošoviec - Pavol Dobšinský. Verte mi, že ťažko nachádzam také slová vďaky, ktoré by vyjadrili aj tie slzy radosti, ktoré vynútilo chvenie ducha, keď som čítal Vaše pozdravy k mojim narodeninám. Čas ale nestojí, roky letia... čím starší je človek, tým väčšmi zisťuje,
že mnoho čo si naplánoval, neuskutoční, ale doba bola neblahá, ba aj činiteľ bol slabý. Tak je to aj so mnou. Často spomínam na Slavošovce, krásny Gemer - kedysi aj kolísku našich veľduchov. Potom prichádzate Vy - náš priateľ, Vaši učitelia, predstavitelia obce, papierne a žiactvo - budúcnosť národa. Každá chvíľa s Vami takto strávená je pre mňa sviatkom a krásnou spomienkou, ktorá neuniká a dáva mi možnosť, aby som znovu a znovu vyslovil Vám vďaku za všetko čo v prospech odkazu Dobšinského konáte.Vám a všetkým Slavošovčanom oddaný Ján Čajak ml.“
Tu začali a na celé štvrťstoročie pokračovali kontakty s J. Čajakom ml. Neustali ani jeho smrťou. Jeho nezodpovedané myšlienky a dielo dokončila po jeho smrti manželka pani Edita Čajaková. Spisovateľ mal rád mladú generáciu, videl v nej našu budúcnosť. Bol skvelým príkladom, ako naplniť život prácou pre národ. Budeme na neho vďačne spomínať. O titul čestného občana Slavošoviec sa zaslúžil svojou celoživotnou prácou a postojmi.
PaedDr. Milan Sajenko
{jcomments on}



















Ako ten čas plynie a roky utekajú, ani sa nenazdáš, a už je to tridsať rokov, ako nás opustil náš čestný občan, prof. Ján Čajak ml. Bol posledným nepriamym potomkom zberateľa prostonárodných slovenských povestí, Pavla Dobšinského. Postojme v rozjímaní nad jeho prínosom pre slovenskú kultúru a pre samotné Slavošovce. Ján Čajak ml. sa narodil 18. júla 1897 v Selenči (Srbsko). Zomrel 3. júla 1982 v Bratislave vo veku 85 rokov. Bol významným spisovateľom.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.