Ján Gierec. Pochádzal z Hostišoviec. Narodil sa v roku 1908. Patril medzi slovenských vlasteneckých učiteľov, ktorí nesúhlasii s politikou tzv. Slovenského štátu. Prenasledovali ho za nespoľahlivosť, šikanovali a neustále prekladali z miesta na miesto. Ján Gierec mal vždy chlapské správanie. Pozval ma do lesa medzi Šimonkou a Makovicou za tým účelom, aby som ukázal najvhodnejšie miesto, kde by sa mohli v čase nebezpečia aj dlhšie skrývať pred žandármi prenasledovaní ľudia, pracujúci proti režimu".
Jeho nesúhlas s politikou klérofašistického režimu sa najlepšie prejavil roku 1941, keď fašistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz. Vtedy sa dostal pod policajný dozor. O tom svedčí dokument, ktorý vydal Okresný súd vo Vranove nad Topľou 25. júna 1941 pod číslom 691/1941. V tomto prípise , ktorý zaslal spomínaný úrad Gierecovi sa písalo: "Následkom mimoriadnych opatrení z dôvodov štátobezpečnostných dávam Vás pod policajný dozor a ste povinný hlásiť sa denne raz na žandárskej stanici v Soli. Miesto Vášho pobytu opustiť miesto nesmiete a vo veľmi súrnych a vážnych prípadaoch môžete tak učiniť len po predbežnom súhlase žandárskej stanice. Súčasne Vám zakazujem návštevy všetkých verejných miestností. Podpísaný Lejko, v.r. okresný náčelník."
Na Jána Giereca sa sťažoval
aj vtedajší vranovský škôldozorca, ktorý o ňom písal ako o učiteľovi, ktorý vplýva na obyvateľstvo v protiľudáckom duchu. Zmienil sa o ňom, že jeho postoj k slovenskému štátu vôbec nie je kladný. Vraj s obľubou vyhľadáva spoločnosť ľudí, ktorí nie su naklonení vtedajšiemu režimu. Generálny sekretár Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v Bratislave dôverne žiadal roku 1943 Riaditeľstvo obecnej ľudovej školy v Soli, aby zistilo "národnú a štátnu spoľahlivosť" Jána Giereca. Keď ho riaditeľ školy dôverne vyzval, aby vstúpil do HSĽS, odpovedal, že on "je dobrý Slovák, ale má iné presvedčenie, vlastné" . 
Protiľudácky a protifašistický postoj učiteľa Jána Giereca nebol ľahostajný ani Ústrednej štátnej bezpečnosti (ÚŠB). Táto žiadala dôverným prípisom, aby Jána Giereca z obce vypovedali, prípadne ho premiestnili na iné miesto. Ministerstvo školstva v Bratislave nemeškalo, preložilo Giereca od 1. septembra 1943 na ľudovú školu v Brdárke (bývalý okres Dobšiná). Tam sa stal horlivým propagátorom a organizátorom podzemného hnutia spolu so Štefanom Záhoranským z Dobšinej, kurierom Jánom Petergáčom z Nižnej Slanej, učiteľkou Želmírou Rychetskou zo Slavošoviec, Karolokm Mandátom z Nižnej Slanej a Jánom Rozložníkom z Dobšinej.
Keď členovia ilegálnych organizácií Dobšinského okresu nadviazali medzi sebou spojenie, ich práca nadobudla celookresné meradlo. Keď sa spojenie s Popradom prerušilo, za pomoci Jána Giereca sa nadviazalo s Rudolfom Blažovským, vedúcim ilegálneho hnutia zvolenskej oblasti.
Táto činnosť Jána Giereca sa nedala celkom utajiť. V dôsledku uvedeného ho znovu preložili do ešte väčšieho "zapadákova", do Madačky - Skalia, vtedy v okrese Lovinobaňa. Tu pôsobil len krátko. Pre jeho protifašistické zmýšľanie ho z učiteľstva suspendovali. Až do vypuknutia Slovenského národného povstania sa zdržiaval u svojho brata Júliusa Giereca v rodných Hostišovciach.
Keď vypuklo Slovenské národné povstanie
29. augusta 1944 dobrovoľne vstúpil do Československej armády a bol členom vojenskej jednotky v Muráni. Ráno okolo 8. hodiny prišiel k Pavlovi Frákovi, aby spolu s niekoľkými povstaleckými vojakmi a partizánmi založil Revolučný národný výbor v Sirku. Ján Gierec vyzval novoutvorený R MNV, aby sa staral o úspešný priebeh SNP a organizovanie partizánskych skupín a povstaleckej armády podľa mobilizačnej vyhlášky. Zdôraznil venovať pozornosť zásobovaniu obyvateľstva a starostlivosti o verejný poriadok. V Sirku sa hneď prihlásilo do partizánskych skupín asi 60 mladých ľudí a do povstaleckej armády asi 200 mužov.
Podobne i do Ratkovej prišiel spolu s Jánom Bystránom a v mene okresného vojenského veliteľstva v Revúcej poveril npor. v zálohe Júliusa Bolfíka funkciou vojenského veliteľa Ratkovskej a Rákošskej doliny. V polovici septembra 1944 hlavné veliteľstvo I. československej armády sa Slovensku zriadilo v Revúcej prápor "Chryzantéma", do ktorého včlenili všetky ozbrojené jednotky Muránskej, Ratkovskej a Rákošskej doliny. Prápor Chryzantéma mal na zabezpečenie československo-maďarských hraníc vyčlenenú rotu v Lubeníku.
Začiatkom októbra
preložili Jána Giereca do Dobšinej vo funkcii spravodajského dôstojníka práporu. Túto funkciu vykonávala do 23. októbra 1944, keď jeho jednotka v nerovnom boji podľahla presile útočiacich nemeckých vojsk. O deň neskôr sa prihlásil do partizánskeho oddielu majora Kozlovského, v ktorom vedno s ostatnými spolubojovníkmi hrdinsky bojoval v okolí Ochtinej, Slavošoviec a Čiernej Lehoty.
Pri útoku fašistických vojsk bol poručík v zálohe Ján Gierec usmrtený dávkou z nemeckého guľometu na úseku Kohút - Lazárka (v matričnom obvode Lubeník) dňa 5. decembra 1944 v popoludňajších hodinách. Tam bol aj pochovaný.
Po oslobodení rodného kraja Sovietskou armádou jeho telesné pozostatky 21. marca 1945 previezli do Hostišoviec.
Na jeho pomníku sú vyryté tieto slová:
"Bojoval som za pravdu, právo, za česť rodu,
padol som guľkou vraha, aby ste mali slobodu!"
PaedDr. Milan Sajenko
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.