V roku 1974 sa stal predsedom Slovenskej akadémie vied a od roku 1980 bol riaditeľom Ústavu experimentálnej fyziky SAV. V SAV pôsobil až do roku 1989, keď odišiel do dôchodku. Za jeho významný prínos k rozvoju vysokého školstva a vedeckého výskumu v odbore fyziky pevných látok a predovšetkým v štúdiu magnetizačných procesov a magnetických javov, za položenie základu pre vznik dnes aj medzinárodne uznávanej košickej vedeckej školy magnetizmu, za výchovu viacerých vynikajúcich slovenských fyzikov, za vedeckú publikačnú činnosť a rôznu organizačnú prácu mu boli udelené viaceré významne ocenenia a vyznamenania a pri pri príležitosti jeho životného jubilea 90 rokov mu bola udelená vedecká hodnosť Dr. h. c. V. Hajko nebol rodený Tisovčan, narodil sa 3.10.1920 v Krompachoch. Prisťahovali sa do Tisovca a jeho otec pracoval ako vedúci mestskej elektrárne, ktorá využívala náhon vody z Rimavy, aj na mestský mlyn. Bližšie som ho poznal v období SNP. V. Hajko bol členom vzniknutého Revolučného národného výboru v Tisovci (RVN). Spoluorganizoval vysokoškolských a stredoškolských študentov Tisovca a spolu s M. Kuchtom a P. Roškom boli v čele vydávania novín Zvesti z našej posádky, neskôr premenované na Zvesti z tisovskej posádky.
Prvé moje spomienky na V. Hajka sa však spájajú už s rokmi môjho štúdia na Slovenskom štátnom gymnáziu v Tisovci (1939-1947) a vtedy aj ako fanúšika futbalového klubu ŠK Tisovec. Trojica vtedajších vysokoškolákov Tisovčanov, ktorí študovali v Bratislave (V. Hajko, S. Gájer, A. Fogta), pricestovali na majstrovské zápasy, aby posilnili zostavu. Hajko študoval na Prírodovedeckej Fakulte UK v Bratislave, odbor matematika a fyzika. Svojou vyššou postavou ako center half vypomáhal veľmi účinne aj v obrane, ale hlavne pri rohových kopoch hlavičkoval a dával góly. Pri našich stretnutiach v Bratislave si rád na to zaspomínal.V období SNP som mal 15 rokov a po výzve RNV v Tisovci som nemal možnosť prihlásiť sa do radov povstalcov, vyfasovať pušku a dostať sa s mojimi staršími priateľmi do povstaleckej armády. Bol som však začlenený do skupiny, ktorá bola určená na vydávanie miestnych novín. Učili sme sa vtedy ručne sádzať noviny a bolo to dosť zložité, lebo do úzkeho kovového rámika bolo potrebné z jednotlivých písmen vysádzať slová a potom celé vety. Na rámiku bol negatív celej strany, ktorá sa vkladala do tlačiarenského stroja. Po kontrolnom vytlačení strany bolo potrebné urobiť korektúru a vychytať všetky chyby. No a potom nás čakala distribúcia novín, nielen medzi občanov Tisovca a Rimavskej Píly, ale aj povstaleckým posádkam v okolí Tisovca. Boli to vtedy jediné noviny, ktoré prinášali správy zachytené z vysielania Slobodného vysielača Banská Bystrica. V tomto období som mal možnosť aj lepšie poznať V. Hajka.
V roku 1974, keď sa V. Hajko stal predsedom SAV, som pracoval na Ústave stavebníctva a architektúry SAV (po vylúčení normalizátormi a pol ročnej nezamestnanosti). S obavami som sa rozhodol mu zatelefonovať a poprosiť ho o osobné stretnutie. Navrhol som stretnutie vo vinárničke, ktorá bola za budovou Predsedníctva SAV. Návrh prijal a určil aj termín. Na tomto stretnutí som mu vyrozprával svoju históriu pôsobenia v SAV od roku 1962. Netrvalo dlho a náš riaditeľ Ing. arch. R. Skrúcaný si ma pozval na rozhovor. Bol som prekvapený, keď som sa dozvedel, že mu predseda SAV V. Hajko porozprával o mne a odvtedy sa jeho vzťah ku mne úplne zmenil. To mi veľmi pomáhalo aj pri schvaľovaní mojich žiadostí o preraďovanie do vyšších nomenklatúrnych stupňov vedeckého pracovníka v SAV. Tak sa mi podarilo pracovať v ÚSTARCH SAV až do odchodu do dôchodku. V Bratislave, 5. marca 2013
{jcomments on}





















Akademik prof. RNDr. Vladimír Hajko, Dr. h. c. sa narodil 3. októbra 1920 v Krompachoch, zomrel 24. júla 2011 v Košiciach
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.