Od prvej kolonizácie srbskej Vojvodiny slovenskými prisťahovalcami z Hontu, Novohradu, Gemera, Liptova, Oravy a iných častí dnešného Slovenska, ktorí tam založili slovenské obce v Báčke (Petrovec, Kulpín, Hložany, Kysáč, Selenča, Bajša...), v Srieme (Stará Pazova, Boľovce, Dobanovce...) a v Banáte (Kovačica, Aradáč, Padina...), prešlo už viac ako 250 rokov. Prví Slováci od roku 1745 a aj ich potomkovia si naďalej uchovávali svoj jazyk, zvyky a kultúru a do dnešných čias udržiavajú krásnu slovenčinu a neustále rozvíjajú svoju slovenskú kultúru, ktorá tu žije aktívnym životom už takmer tri storočia. Historickým, kultúrnym a vzdelávacím centrom vojvodinských Slovákov v Srbsku je Od počiatku svojho príchodu na Dolnú zem (súhrnné označenie územia v Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku a Maďarsku) Slováci uržiavali čulé styky so starou vlasťou, a nejeden náš rodák zavítal medzi nich, pobudol medzi nimi a mnohí sa tam usadili aj natrvalo. Nejeden vzdelanec zo Slovenska prišiel aj medzi vojvodinských Slovákov, aby upevnil a obohatil všetky ich dovtedajšie výdobytky vo verejnom živote, v cirkvi, vo vzdelávaní, v politike, literatúre, hospodárstve tak, aby vo Vojvodine vzniklo živé a trvalé ohnisko slovenského národného života.
Jedným z nich bol aj revúcky rodák, osvetový pracovník, učiteľ a evanjelický farár Štefan Václav Homola. Narodil sa 21. januára 1820 v Revúcej. Jeho otec Štefan Homola, hodinár a jeho matka Judita, rodená Kalinová sa usilovali, aby Štefan i o dva roky mladší brat Rudolf (pedagóg, publicista, historik) nadobudli vyššie vzdelanie a v tomto smere ich všemožne podporovali. Štefan Homola základnú školu vychodil v Revúcej, potom od roku 1832 študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, v rokoch 1835-37 syntax a rétoriku v Gemeri. Jeho prvým učiteľským pôsobiskom bol Lubeník a Rákoš. Vo vzdelávaní však pokračoval a po štúdiu na lýceu v Levoči bol v roku 1843 vysvätený za ev. kňaza. Začínal ako kaplán i Iliašovciach a zároveň bol zástupcom prof. Michala Hlaváčka na levočskom lýceu, v roku 1844 sa stal kaplánom v Nyíregyháze. Od roku 1845 pôsobil medzi dolnozemskými Slovákmi v Petrovci a v Bajši, kde počas svojho kňazského pôsobenia prispel k duchovnému aj kultúrnemu životu tunajších Slovákov nielen rozvojom náboženského života, ale zaslúžil sa aj o všestranné zvyšovanie vzdelanosti, organizoval mnohé vzdelávacie večierky a podujatia (kde napríklad okrem iného učil mládež, ale i tých starších, spievať). V septembri 1847 sa vrátil na Slovensko a až do svojej smrti 13. februára 1881 bol farárom v Rybníku v okrese Rimavská Sobota. Na všetkých svojich pôsobiskách rozvíjal národnobuditeľskú prácu a štúrovský program ako organizátor základných a nedeľných škôl, penzijného, podporného, hospodárskeho spolku a i. Patril k zakladateľom a patrónom revúckeho gymnázia, podporoval slovakizáciu školstva, usiloval sa o založenie ústavu pre vzdelávanie dievčat. Publikoval v časopisoch Slovenské národné noviny, Cirkevné listy, Sokol a inde, kde sa kriticky vyslovoval o školských pomeroch a formuloval aj všeobecné pedagogické zásady.
I keď Štefan Homola dlho nepobudol na Dolnej zemi, predsa zanechal v tomto kraji trvalé stopy. Ako mladý kaplán a ako príslušník silného štúrovského hnutia a predák jeho levočského centra prišiel do Petrovca v roku 1845. Hneď po príchode na odporúčanie vzdelaného petrovského cechmajstra Martina Slavku a so súhlasom vtedajšieho farára Jána Stehlu založil tu 9. augusta 1845 Nedeľnú školu ako vzdelávaciu ustanovizeň, v ktorej dospelí nadobúdali vedomosti z poľnohospodárstva, matematiky, biológie, včelárstva a z iných oblastí hospodárenia. Škola pracovala v nedeľu, odtiaľ je aj jej pomenovanie. Po jej úspešnom začiatku a veľkom rozmachu hneď v auguste toho istého roku založil aj knižnicu, ako prvú verejnú organizáciu tohto druhu medzi Slovákmi na Dolnej zemi. Prvým knihovníkom knižnice bol Jozef Gabríni, zatiaľ čo predsedom Nedeľnej školy bol sám zakladateľ Štefan Homola a zapisovateľom učiteľ Beniamin Reisz.
Knižný fond knižnice na samom začiatku pozostával asi zo 130 kníh. Boli to knihy kúpené zo zozbieraných prostriedkov a knižné dary vtedajšej inteligencie, najmä učiteľov a kňazov, ale aj učencov a spisovateľov z domáceho prostredia a zo Slovenska. Medzi inými knihy darovali Ján Kollár, Karol Štúr, Michal Godra, Ján Kadavý, farár Ján Stehlo (pôvodom z Gemera), učiteľ Beniamin Reisz, sám zakladateľ Štefan Homola a mnohí iní. Do knižnice prichádzali aj súdobé periodiká – Štúrove Slovenské národné noviny (Slovenskje národňje novini), časopis Orol tatranský (Orol tatránski) a iné, ktoré členovia spolku na svojich nedeľňajších schôdzach nahlas čítali a besedovali o nich. V období jestvovania Nedeľnej školy a knižnice členovia spolku často prispievali do spomínaných periodík a informovali verejnosť na Slovensku o živote petrovských a vôbec vojvodinských Slovákov.
Nedeľná škola a knižnica v Báčskom Petrovci vznikla podľa vzoru podobných vtedajších ustanovizní na Slovensku, ktoré štúrovci zakladali s cieľom edukovať staršie generácie, a tým pozdvihnúť slovenský ľud na vyšší stupeň vzdelania. Jej zakladateľ Štefan Homola, ktorý sa svojou činnosťou veľmi pričinil o pozdvihnutie vzdelania a národného povedomia ľudu, pôsobil v Petrovci iba krátky čas, ale v tomto období veľmi vplýval na ďalší rozvoj kultúrneho života osady. Pri príležitosti svojho odchodu z obce koncom septembra 1847 daroval knižnici ďalšie knihy a listinou pod názvom „Obeť“ jej venoval aj svoj dvojmesačný zárobok – 50 zlatých. Žiaľ, po Homolovom odchode a najmä počas revolučných rokov 1848/49 Nedeľná škola, a tým aj Knižnica pôsobiaca pri nej, začala klesať vo svojej činnosti. Napriek rôznym problémom však žila naďalej a s viacerými obmenami funguje dodnes, nepretržite už 166 rokov. Knižničný fond sa v priebehu rokov rozširoval vďaka knižným darom jednotlivcov a organizácií, vďaka viacerým spolkom a združeniam v obci, ktoré po prerušení svojej činnosti darovali knižnici svoje knižné fondy (tak sa do ústrednej knižnice dostali fondy knižníc Hospodárskej školy, Slovenského roľníckeho združenia, Priemyselného čítacieho kruhu a mnohých iných združení), ako aj darom a výmenám kníh zo Slovenska.
Meno svojho zakladateľa Štefana Homolu dostala knižnica v januári v roku 1993, keď vlastnila fond počítajúci viac ako 38 tisíc kníh, a pokračovala v svojej činnosti pod názvom Obecná knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci. V roku 1995 sa Zákonom o knižniciach z roku 1995 splnili podmienky, aby sa knižnica oddelila od Domu kultúry. Ako samostatná inštitúcia bola založená a registrovaná koncom roka 1995 pod názvom Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci a úradne začala fungovať pod týmto pomenovaním od 1. januára 1996.
V súčasnosti Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci je najväčšou knižnicou v Srbsku s väčšinovým fondom v slovenskom jazyku a pravdepodobne aj najväčšou knižnicou mimo územia Slovenska s knižničným fondom prevažne v slovenčine. Vlastní vyše 50 tisíc kníh (odborná literatúra, beletria, knihy pre deti a mládež), ako aj z mnohé rozličné noviny a časopisy a iné dokumenty. V knižničnom fonde sa nachádzajú aj cenné knihy staršieho dáta a vzácne historické diela zo 17. a 18. storočia. Tieto knihy sú zaradené do fondu starej a zriedkavej literatúry a chránené sú v tzv. vzácnej knižnici. Knižnica má aj bohatú ponuku detských kníh, videokaziet a DVD s hranými a kreslenými filmami v slovenčine pre najmladších, ktorí si ich s radosťou pozerajú v detskom kútiku. V rámci modernizácie zariadili aj informačný kútik - elektronickú čitáreň. Pracuje sa aj na usporiadaní tzv. regionálnej zbierky, ktorá obsahuje niekoľko tisíc kníh a mnoho zväzkov periodík v slovenčine. Zbierka má veľkú informačnú hodnotu, podáva výpoveď o živote a mnohorakej činnosti Slovákov vo Vojvodine. Obsahuje všetky vydania vydavateľstva Kultúra, pôsobiaceho v Báčskom Petrovci, slovacikálne vydania srbských renomovaných vydavateľstiev a knižné i časopisecké vydania ďalších slovenských organizácií, spolkov a združení. Okrem spomínanej práce Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci organizuje aj príležitostné výstavy venované rozličným udalostiam z kultúrno-historického života, jubileám básnikov, spisovateľov a iných významných osobností, usporadúva literárne večierky, výstavy kníh a iných materiálov, pričom je ku každému podujatiu pripravený aj katalóg. Organizuje aj výtvarné podujatie Exlibris, na ktorom žiaci základných škôl súťažia o najkrajšie vypracovanú knižnú značku. Najvydarenejšie návrhy sa zasielajú na medzinárodnú výtvarnú súťaž Ex libris v Hlohovci. Knižnica udržiava styky aj s inými knižnicami na Slovensku, najmä so Slovenskou národnou knižnicou v Martine. Od roku 1997 vydáva štyrikrát do roka časopis Knižničný informátor, neskoršie pomenovaný Liber, v ktorom informuje verejnosť o svojej činnosti.
Činnosť a dielo revúckeho rodáka a Gemerčana Štefana Homolu ostáva trvalou súčasťou kultúrnych dejín a kultúrneho dedičstva Slovákov v Srbsku. Svedčí o tom rad hmotných aj nehmotných prejavov, ktoré sú prítomné pri každom stretnutí s kultúrou tejto komunity.
Marta Mikitová
október 2011
{gallery}kultura/kniznica/homola{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.