KLENOVEC. Obec v roku 1940 – počas 2. svetovej vojny mala 4539 obyvateľov, v súčasnosti má 3287 obyvateľov. Význam názvu obce nie je známy. No ak by sme ho mali posudzovať podľa zásluh počas 2. svetovej vojny, tak by mu pristalo pomenovanie „KLENOT SNP SLOVENSKÉHO RUDOHORIA“. Prečo? Bolo srdcom príprav SNP ešte pred jeho vypuknutím. Po potlačaní SNP Klenovčania a obyvatelia okolitých lazov vo svojich príbytkoch a kolešniach (drevené stavby na uskladnenie sena a slamy) ukryli počas troch mesiacov viac ako 3 000 utečencov! Nikto sa nepýtal, kto je a či má peniaze. Vo svojich pamätiach pani Mária Zúriková spomína: „Zásoby vystačili do Dňa 27.8.2011 Základná organizácia SZPB, Obecné zastupiteľstvo obce Klenovec, okr. Rimavská Sobota si pripomenuli 67. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Spomienkový akt začal netradične ráno o 8.00 hodine pri pamätníku obetí prvej a druhej svetovej vojny a následne pri pamätníku SNP na tamojšom námestí. Svieži a čistý vzduch doprial pľúcam všetkých účastníkov, ktorých sa zišlo napriek skorej hodine pomerne pekný počet. Čistému a sviežemu vzduchu akoby korešpondovala čistota a poriadok na klenovskom námestí.
Po položení vencov a odznení Slovenskej hymny, sa väčšina účastníkov odobrala autobusom do
Po vystúpení z autobusu mali byť účastníci osláv vyvezení na vrch Skorušiná, kde mal byť ďalší akt osláv - odhalenie pamätnej tabule na dome Júlie Brndiarovej, kde sídlil počas SNP štáb partizánskeho zväzku Chruščov „Čierneho generála“, ktorého skutočné meno bolo Alexej Michajlovič SADILENKO.Kto bol Alexej Michajlovič SADILENKO, alias „Čierny generál“? Podľa nežného pohlavia to bol stelesnený „bohatier“. Urastený mladý muž, čiernych vlasov, „huncútských“ fúzov, spravodlivý, odvážny, vzdelaný rozvážny a statočný muž.
Svetlo nášho sveta ho oslnilo 21.5.1912 v Krasnodare (vtedajší ZSSR). Pôvodným povolaním bol stavebný technik - topograf. Od roku 1939 vojak Červenej armády. Prešiel rôznymi vojenskými funkciami. Skúsenosti z partizánskeho spôsobu boja nadobudol v partizánskom oddiele A. Fiodorova, ktorý vyvíjal bojovú činnosť v oblasti Černigova. Na jar 1944 absolvoval špeciálny kurz pre „špeciálne účely“ v ukrajinskom Rovne.
Dňa 17.9.1944 bol ako veliteľ 39 člennej skupiny vysadený na pomoc SNP v oblasti Opátka. Od novembra 1944 po potlačení povstania bol menovaný veliteľom partizánskeho zväzku „Chruščov“. Za svoju odvahu, statočnosť vynaliezavosť, umenie organizátora – ilegálneho odbojára, získal prezývku „Čierny generál“. Fašisti po ňom „pásli“, avšak nepodarilo sa im ho chytiť ani prostredníctvom nasadeného agenta – partizána pôvodom z Moravy Anteka. (Po vojne bol odhalený a popravený v Rimavskej Sobote. Bližšie viď v knihe Antekova zrada od B. Chňoupka.)
Fašisti a ich prisluhovači „besneli“. Dňa 13.12.1944 pod zámienkou kontroly osobných dokladov sa musel prísť legitimovať každý občan Klenovca. V tento deň gestapákom označoval partizánov práve agent Antek. Po ťažkých útrapách bol Klenovec oslobodený vojskami 2. Ukrajinského frontu pod velením maršála ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského, v ktorého radoch bojovali aj rumunskí vojaci.
Po oslobodení bol A. M. Sadilenko prijatý za čestného občana Klenovca, Brezna, Tisovca, Hnúšte, Utekáča, Čierneho Balogu, Polomky, Lomu nad Rimavicou, Závadky a Košických Hámrov.
A. M. Sadileko po skončení vojny pôsobil v rôznych funkciách v Kyjeve, Černigove a na Kurilských ostrovoch. Vydal niekoľko knižiek s problematikou Veľkej vlastenejckej vojny a SNP. Je držiteľom celého radu vysokých vyznamenaní ZSSR a Československa.
S myšlienkami na tohto legendárneho veliteľa postupoval rad odbojárov strminou pod vrch Skorušina. Po dorazení do cieľa každý pookrial a neľutoval námahu. Naskytol sa nevšedne krásny pohľad na „paseku“ a priam rozprávkovú chalúpku.
V tejto krásnej drevenici mal štáb legendárny „Čierny generál“, alias A. M. Sadilenko.Na priečelí dreveničky na úrovni okna visel tkaný obrus a pod ním pamätná tabuľa informujúca, že tu mal takmer počas 3 mesiacov štáb A. M. Sadilenko.
Tabuľu slávnostne odhalil za prítomnosti predsedníčky ZO SZPB v Klenovci pani Júlii Segečovej a predslove starostky Klenovca pani Zlatky Kaštanovej predseda Oblastného výboru SZPB v Rimavskej Sobote Ing. Pavol Brndiar. Pôvodnú pamätnú tabuľu zlikvidovali do „nežnej revolúcii“ novodobí „demokrati“.
Význam celej akcie umocnila prítomnosť jednej z neviest pani Júlie Brndiarovej, dnes 89 ročnej Márie Brndiarovej, rodenej Jakabšicovej so svojimi dcérkami. Sadilenko a ostatní partizáni volali pani Júliu Brndiarovú srdečne – čisto „mama“.
Okrem slávnostného príhovoru starostky obce p. Zlatky Kaštanovej a predsedkyňe ZO SZPB vyzdvihol význam a zásluhy A. M. Sadilenka priamy účastník SNP Mgr. J. Melitoris a pekné verše odrecitovala pani Mgr. Marta Hlavínová.
Veríme, že tentoraz pamätná doska vydrží dlhšie ako pôvodná a miesto domu Júlie Brndiarovej, „mamy“ partizánov, sa stane miestom „pútnikov“ hrdých na tradíciu Slovenského národného povstania z celého Gemera.
JUDr. J. Pupala
Predseda HDK ObV SZPB
v Rimavskej Sobote
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.