Dňa 27.8.2011 Základná organizácia SZPB, Obecné zastupiteľstvo obce Klenovec, okr. Rimavská Sobota si pripomenuli 67. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Spomienkový akt začal netradične ráno o 8.00 hodine pri pamätníku obetí prvej a druhej svetovej vojny a následne pri pamätníku SNP na tamojšom námestí. Svieži a čistý vzduch doprial pľúcam všetkých účastníkov, ktorých sa zišlo napriek skorej hodine pomerne pekný počet. Čistému a sviežemu vzduchu akoby korešpondovala čistota a poriadok na klenovskom námestí.
Po položení vencov a odznení Slovenskej hymny, sa väčšina účastníkov odobrala autobusom do
Po vystúpení z autobusu mali byť účastníci osláv vyvezení na vrch Skorušiná, kde mal byť ďalší akt osláv - odhalenie pamätnej tabule na dome Júlie Brndiarovej, kde sídlil počas SNP štáb partizánskeho zväzku Chruščov „Čierneho generála“, ktorého skutočné meno bolo Alexej Michajlovič SADILENKO.Kto bol Alexej Michajlovič SADILENKO, alias „Čierny generál“? Podľa nežného pohlavia to bol stelesnený „bohatier“. Urastený mladý muž, čiernych vlasov, „huncútských“ fúzov, spravodlivý, odvážny, vzdelaný rozvážny a statočný muž.
Svetlo nášho sveta ho oslnilo 21.5.1912 v Krasnodare (vtedajší ZSSR). Pôvodným povolaním bol stavebný technik - topograf. Od roku 1939 vojak Červenej armády. Prešiel rôznymi vojenskými funkciami. Skúsenosti z partizánskeho spôsobu boja nadobudol v partizánskom oddiele A. Fiodorova, ktorý vyvíjal bojovú činnosť v oblasti Černigova. Na jar 1944 absolvoval špeciálny kurz pre „špeciálne účely“ v ukrajinskom Rovne.
Dňa 17.9.1944 bol ako veliteľ 39 člennej skupiny vysadený na pomoc SNP v oblasti Opátka. Od novembra 1944 po potlačení povstania bol menovaný veliteľom partizánskeho zväzku „Chruščov“. Za svoju odvahu, statočnosť vynaliezavosť, umenie organizátora – ilegálneho odbojára, získal prezývku „Čierny generál“. Fašisti po ňom „pásli“, avšak nepodarilo sa im ho chytiť ani prostredníctvom nasadeného agenta – partizána pôvodom z Moravy Anteka. (Po vojne bol odhalený a popravený v Rimavskej Sobote. Bližšie viď v knihe Antekova zrada od B. Chňoupka.)
Fašisti a ich prisluhovači „besneli“. Dňa 13.12.1944 pod zámienkou kontroly osobných dokladov sa musel prísť legitimovať každý občan Klenovca. V tento deň gestapákom označoval partizánov práve agent Antek. Po ťažkých útrapách bol Klenovec oslobodený vojskami 2. Ukrajinského frontu pod velením maršála ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského, v ktorého radoch bojovali aj rumunskí vojaci.
Po oslobodení bol A. M. Sadilenko prijatý za čestného občana Klenovca, Brezna, Tisovca, Hnúšte, Utekáča, Čierneho Balogu, Polomky, Lomu nad Rimavicou, Závadky a Košických Hámrov.
A. M. Sadileko po skončení vojny pôsobil v rôznych funkciách v Kyjeve, Černigove a na Kurilských ostrovoch. Vydal niekoľko knižiek s problematikou Veľkej vlastenejckej vojny a SNP. Je držiteľom celého radu vysokých vyznamenaní ZSSR a Československa.
S myšlienkami na tohto legendárneho veliteľa postupoval rad odbojárov strminou pod vrch Skorušina. Po dorazení do cieľa každý pookrial a neľutoval námahu. Naskytol sa nevšedne krásny pohľad na „paseku“ a priam rozprávkovú chalúpku.
V tejto krásnej drevenici mal štáb legendárny „Čierny generál“, alias A. M. Sadilenko.Na priečelí dreveničky na úrovni okna visel tkaný obrus a pod ním pamätná tabuľa informujúca, že tu mal takmer počas 3 mesiacov štáb A. M. Sadilenko.
Tabuľu slávnostne odhalil za prítomnosti predsedníčky ZO SZPB v Klenovci pani Júlii Segečovej a predslove starostky Klenovca pani Zlatky Kaštanovej predseda Oblastného výboru SZPB v Rimavskej Sobote Ing. Pavol Brndiar. Pôvodnú pamätnú tabuľu zlikvidovali do „nežnej revolúcii“ novodobí „demokrati“.
Význam celej akcie umocnila prítomnosť jednej z neviest pani Júlie Brndiarovej, dnes 89 ročnej Márie Brndiarovej, rodenej Jakabšicovej so svojimi dcérkami. Sadilenko a ostatní partizáni volali pani Júliu Brndiarovú srdečne – čisto „mama“.
Okrem slávnostného príhovoru starostky obce p. Zlatky Kaštanovej a predsedkyňe ZO SZPB vyzdvihol význam a zásluhy A. M. Sadilenka priamy účastník SNP Mgr. J. Melitoris a pekné verše odrecitovala pani Mgr. Marta Hlavínová.
Veríme, že tentoraz pamätná doska vydrží dlhšie ako pôvodná a miesto domu Júlie Brndiarovej, „mamy“ partizánov, sa stane miestom „pútnikov“ hrdých na tradíciu Slovenského národného povstania z celého Gemera.
JUDr. J. Pupala
Predseda HDK ObV SZPB
v Rimavskej Sobote
{jcomments on}

































KLENOVEC. Obec v roku 1940 – počas 2. svetovej vojny mala 4539 obyvateľov, v súčasnosti má 3287 obyvateľov. Význam názvu obce nie je známy. No ak by sme ho mali posudzovať podľa zásluh počas 2. svetovej vojny, tak by mu pristalo pomenovanie „KLENOT SNP SLOVENSKÉHO RUDOHORIA“. Prečo? Bolo srdcom príprav SNP ešte pred jeho vypuknutím. Po potlačaní SNP Klenovčania a obyvatelia okolitých lazov vo svojich príbytkoch a kolešniach (drevené stavby na uskladnenie sena a slamy) ukryli počas troch mesiacov viac ako 3 000 utečencov! Nikto sa nepýtal, kto je a či má peniaze. Vo svojich pamätiach pani Mária Zúriková spomína: „Zásoby vystačili do
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-