Po štúdiu pôsobil ako lekár – neurológ v Košiciach, na neurologickej klinike Fakultnej nemocnice, v Železničnej nemocnici a inde. Vo svojej lekárskej praxi a odborných prednáškach a publikáciách sa zameral hlavne na cievne mozgové príhody, sekundárne epilepsie, vertebrogénne poruchy s neurologickou symptomatológiou, neurologické postihnutia vo vzťahu k chronickému etylizmu. Ešte i dnes, dávno na dôchodku, poskytuje cenné lekárske rady a odborné konzultácie trpiacim na rôzne ochorenia neurologického, či iného pôvodu.
Popri odbornej práci sa venoval básnickej tvorbe, vydal zbierky reflexívnej poézie, zachytávajúce aj spomienky na mladosť a rodný kraj: Okamihy a reflexie (1996), Chvíle a chvíľky (1997), V krivkách pocitov, v priamkach nálad (1998), Verše z medzičasu (1999), Z averzov a reverzov (2001), Na nič nezabúdam (2005). V rukopise zatiaľ ostávajú najnovšie básne z doteraz nevydanej zbierky Z prítomna a nenávratna. V jeho básňach prevláda reflexia, zamýšľanie sa nad životom, intenzívne pocity uplývajúceho času.Literárny kritik Jozef Bžoch k zbierke Na nič nezabúdam napísal: „V Ďurindových básňach sa odráža autentická ľudská skúsenosť, absolútne prevažujúca nad výlučne literárnymi alebo číro estetickými ambíciami. Strháva sila myšlienky. Je za nimi a v nich hlboký zážitok človeka, ktorý sa (ako lekár) takmer po celý život díval zblízka na smrť, v ktorého vnútorných dejinách sa preto ten život pociťuje oveľa intenzívnejšie ako u iných, ktorý sa z pretlaku spomienok musí zbavovať vlastných emócií, vyrovnať sa s vlastným poznaním.“
Blažej Krasnovský v doslove k zbierke V krivkách pocitov, v priamkach nálad charakterizoval jeho tvorbu takto: „Poézia Miroslava Ďurindu vychádza z autentického citového prežívania. Mnohé z básní predstavujú návraty do minulosti. Sám povedal: „Dávam prednosť návratom do pamäti, keď prichádza zabúdanie.“ Práve básnické návraty sú autorovou výzvou i pre toho súčasníka, ktorý hľadá samého seba, idúc cestami-necestami za pravdou... Počas svojho aktívneho vykonávania lekárskeho povolania bol neustále konfrontovaný s ľudskou bolesťou a utrpením, so smrťou. Tieto skúsenosti a zážitky zanechali v ňom stopy s neutíchajúcou odozvou: „Bolesť neuprosím, / smrť nekľačí. / Vzdych je vždy voľačí. / Ach, oko skúsenosti!“
Ďurindove básne hovoria o jeho zaujatosti témami, ktorými poodchyľuje pomyselné dvierka do vlastného duševného a duchovného priestoru (a nielen svojho), kde rezonuje predovšetkým problematika správania, konania a postojov jedinca v čase vypätých osobných i spoločenských zmien a premien. Vlastnú pocitovú záťaž odhaľuje z hodnotiacich uhlov – raz s meditatívnym, inokedy reflexívnym ponorom – podrobujúc kritike viny, hriechy, zlyhania... Ďurindove súčasné i minulé pociťovanie skrýva v sebe intuitívne nadhľadový horizont prísneho i láskavého, horizont nadobudnutý zo zmyslového, no predovšetkým skúsenostného prežívania vlastného života a sveta. Dávno predtým, než vyšla prvá básnická zbierka Miroslava Ďurindu, jeho krajan, básnik Ľudovít Lašán o jeho poézii napísal: „Tvoja tvorba má objektivizujúci charakter a vyžaduje kultivovaného čitateľa, nielen pre poznanie autora, ale aj seba samého.“ Čas dáva týmto slovám punc trvalej pravdy.“A takto vníma poéziu sám Miroslav Ďurinda: „Básnik sa aspoň slovom dokáže, alebo lepšie povedané, pokúsi vkročiť akoby do skice, dojímavého akvarelu, leptu, či akoby v olejovom plátne s výpoveďou, spoveďou, vyznaním. Vo verši chce zobraziť radosť i žiaľ, túžbu, vzlet, fantáziu i pietu vo vzťahu k tomu, čo zostalo v jeho vnútri zakódované ako to najintímnejšie puto (k detstvu, mladosti, láskam, k najbližším, alebo tu prežitému s najrôznejšími vzťahmi).“
Niektoré jeho básne boli prezentované vydavateľstvom Slovo a Verejnou knižnicou Jána Bocatia v Košiciach 28.10.1998, niektoré boli recitované na „krste“ básnickej zbierky v Revúcej, či v roku 2011 pri odhaľovaní pamätnej tabule Samuelovi Belánimu a Izabele Textorisovej v Ratkovej. Napokon, v Ratkovej sa dodnes takmer žiadna národná slávnosť nezaobíde bez jeho veršov. Bol hosťom rádia Regina Košice v júni 2001 v relácii Panoráma Východného Slovenska a v r. 2004 v relácii Generácie.
V Malom almanachu spomienok na Ratkovú publikoval dva príspevky - Osobnosti starej Ratkovej a Spomienková skica zo školských lavíc. Jeho básne vyšli aj v iných zbierkach a almanachoch, naposledy v roku 2012 v repezentačnej knihe Košická čítanka – Literárne potulky mestom Košice. Je držiteľom ministerského vyznamenania „Zaslúžilý pracovník“ a medaily „Za rozvoj mesta Košice“. V súčasnosti prispieva na stránku Maj Gemer (predtým aj na stránku Naša Ratková - nasaratkova.sk) erudovanými príspevkami a zaujímavosťami z histórie Gemera (podľa jeho slov: „Mňa okrem vlastnej profesie, vždy nadchýnala história a nebránil som myšlienke prinútiť ma opäť niečo a znova iné zas o nej napísať.“), najmä z rodnej obce Ratková a jej osobnostiach, spomienkovými článkami a postrehmi z rôznych vlastných životných skúseností, ku ktorým pridáva aj osobné básnické reflexie. Zároveň predstavuje poéziu aj iných známych a významných gemerských básnikov, ktorí, ako sa osobne vyjadril: „Raz epickým, inokedy lyrickým perom s vlastnými esteticko-kreačnými prejavmi tvorby nenechávajú rodný Gemer osirotený, reflektujú ho, mnohí s ním žijú i lúčia sa s ním vzdialení ako s neutíchajúcim geniom loci.“
Nuž, a čo popriať jubilantovi pre veci dávne, pre chvíle budúce, pre rad ďalších rán a poludní s trávou a s kvetmi, s letnými plodmi, s obilným zrnom? Nech sa k zmrznutým hrudám večne vracia neviditeľný zákon jari, nech nekonečne dlho trvá divadlo, na ktoré sa díva, nech poézia je trvalým sprievodcom jeho života, nech história je stálym žriedlom jeho záujmu! A k tomu dobré zdravie a veľa radosti a spokojnosti v dňoch všedných i sviatočných!
Živio!
Marta Mikitová
{jcomments on}

































Lekár, básnik, publicista MUDr. Miroslav Ďurinda, rodák z Ratkovej (24.7.1932) sa v týchto dňoch dožíva významného životného jubilea. I keď už dlhé roky žije v Košiciach, Gemerčanom neprestal byť a v spomienkach a postrehoch sa často vracia do rodných končín, kde prežil svoje detstvo a mladosť, kde študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Revúcej a kde v roku 1951 aj maturoval. Ako pozdrav k oslavám 145. výročia vzniku Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, v septembri 2007 napísal: "Ak som aj zostarol, moje srdce sa pričasto v revúckych končinách potuluje."
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-