Po štúdiu pôsobil ako lekár – neurológ v Košiciach, na neurologickej klinike Fakultnej nemocnice, v Železničnej nemocnici a inde. Vo svojej lekárskej praxi a odborných prednáškach a publikáciách sa zameral hlavne na cievne mozgové príhody, sekundárne epilepsie, vertebrogénne poruchy s neurologickou symptomatológiou, neurologické postihnutia vo vzťahu k chronickému etylizmu. Ešte i dnes, dávno na dôchodku, poskytuje cenné lekárske rady a odborné konzultácie trpiacim na rôzne ochorenia neurologického, či iného pôvodu.
Popri odbornej práci sa venoval básnickej tvorbe, vydal zbierky reflexívnej poézie, zachytávajúce aj spomienky na mladosť a rodný kraj: Okamihy a reflexie (1996), Chvíle a chvíľky (1997), V krivkách pocitov, v priamkach nálad (1998), Verše z medzičasu (1999), Z averzov a reverzov (2001), Na nič nezabúdam (2005). V rukopise zatiaľ ostávajú najnovšie básne z doteraz nevydanej zbierky Z prítomna a nenávratna. V jeho básňach prevláda reflexia, zamýšľanie sa nad životom, intenzívne pocity uplývajúceho času.Literárny kritik Jozef Bžoch k zbierke Na nič nezabúdam napísal: „V Ďurindových básňach sa odráža autentická ľudská skúsenosť, absolútne prevažujúca nad výlučne literárnymi alebo číro estetickými ambíciami. Strháva sila myšlienky. Je za nimi a v nich hlboký zážitok človeka, ktorý sa (ako lekár) takmer po celý život díval zblízka na smrť, v ktorého vnútorných dejinách sa preto ten život pociťuje oveľa intenzívnejšie ako u iných, ktorý sa z pretlaku spomienok musí zbavovať vlastných emócií, vyrovnať sa s vlastným poznaním.“
Blažej Krasnovský v doslove k zbierke V krivkách pocitov, v priamkach nálad charakterizoval jeho tvorbu takto: „Poézia Miroslava Ďurindu vychádza z autentického citového prežívania. Mnohé z básní predstavujú návraty do minulosti. Sám povedal: „Dávam prednosť návratom do pamäti, keď prichádza zabúdanie.“ Práve básnické návraty sú autorovou výzvou i pre toho súčasníka, ktorý hľadá samého seba, idúc cestami-necestami za pravdou... Počas svojho aktívneho vykonávania lekárskeho povolania bol neustále konfrontovaný s ľudskou bolesťou a utrpením, so smrťou. Tieto skúsenosti a zážitky zanechali v ňom stopy s neutíchajúcou odozvou: „Bolesť neuprosím, / smrť nekľačí. / Vzdych je vždy voľačí. / Ach, oko skúsenosti!“
Ďurindove básne hovoria o jeho zaujatosti témami, ktorými poodchyľuje pomyselné dvierka do vlastného duševného a duchovného priestoru (a nielen svojho), kde rezonuje predovšetkým problematika správania, konania a postojov jedinca v čase vypätých osobných i spoločenských zmien a premien. Vlastnú pocitovú záťaž odhaľuje z hodnotiacich uhlov – raz s meditatívnym, inokedy reflexívnym ponorom – podrobujúc kritike viny, hriechy, zlyhania... Ďurindove súčasné i minulé pociťovanie skrýva v sebe intuitívne nadhľadový horizont prísneho i láskavého, horizont nadobudnutý zo zmyslového, no predovšetkým skúsenostného prežívania vlastného života a sveta. Dávno predtým, než vyšla prvá básnická zbierka Miroslava Ďurindu, jeho krajan, básnik Ľudovít Lašán o jeho poézii napísal: „Tvoja tvorba má objektivizujúci charakter a vyžaduje kultivovaného čitateľa, nielen pre poznanie autora, ale aj seba samého.“ Čas dáva týmto slovám punc trvalej pravdy.“A takto vníma poéziu sám Miroslav Ďurinda: „Básnik sa aspoň slovom dokáže, alebo lepšie povedané, pokúsi vkročiť akoby do skice, dojímavého akvarelu, leptu, či akoby v olejovom plátne s výpoveďou, spoveďou, vyznaním. Vo verši chce zobraziť radosť i žiaľ, túžbu, vzlet, fantáziu i pietu vo vzťahu k tomu, čo zostalo v jeho vnútri zakódované ako to najintímnejšie puto (k detstvu, mladosti, láskam, k najbližším, alebo tu prežitému s najrôznejšími vzťahmi).“
Niektoré jeho básne boli prezentované vydavateľstvom Slovo a Verejnou knižnicou Jána Bocatia v Košiciach 28.10.1998, niektoré boli recitované na „krste“ básnickej zbierky v Revúcej, či v roku 2011 pri odhaľovaní pamätnej tabule Samuelovi Belánimu a Izabele Textorisovej v Ratkovej. Napokon, v Ratkovej sa dodnes takmer žiadna národná slávnosť nezaobíde bez jeho veršov. Bol hosťom rádia Regina Košice v júni 2001 v relácii Panoráma Východného Slovenska a v r. 2004 v relácii Generácie.
V Malom almanachu spomienok na Ratkovú publikoval dva príspevky - Osobnosti starej Ratkovej a Spomienková skica zo školských lavíc. Jeho básne vyšli aj v iných zbierkach a almanachoch, naposledy v roku 2012 v repezentačnej knihe Košická čítanka – Literárne potulky mestom Košice. Je držiteľom ministerského vyznamenania „Zaslúžilý pracovník“ a medaily „Za rozvoj mesta Košice“. V súčasnosti prispieva na stránku Maj Gemer (predtým aj na stránku Naša Ratková - nasaratkova.sk) erudovanými príspevkami a zaujímavosťami z histórie Gemera (podľa jeho slov: „Mňa okrem vlastnej profesie, vždy nadchýnala história a nebránil som myšlienke prinútiť ma opäť niečo a znova iné zas o nej napísať.“), najmä z rodnej obce Ratková a jej osobnostiach, spomienkovými článkami a postrehmi z rôznych vlastných životných skúseností, ku ktorým pridáva aj osobné básnické reflexie. Zároveň predstavuje poéziu aj iných známych a významných gemerských básnikov, ktorí, ako sa osobne vyjadril: „Raz epickým, inokedy lyrickým perom s vlastnými esteticko-kreačnými prejavmi tvorby nenechávajú rodný Gemer osirotený, reflektujú ho, mnohí s ním žijú i lúčia sa s ním vzdialení ako s neutíchajúcim geniom loci.“
Nuž, a čo popriať jubilantovi pre veci dávne, pre chvíle budúce, pre rad ďalších rán a poludní s trávou a s kvetmi, s letnými plodmi, s obilným zrnom? Nech sa k zmrznutým hrudám večne vracia neviditeľný zákon jari, nech nekonečne dlho trvá divadlo, na ktoré sa díva, nech poézia je trvalým sprievodcom jeho života, nech história je stálym žriedlom jeho záujmu! A k tomu dobré zdravie a veľa radosti a spokojnosti v dňoch všedných i sviatočných!
Živio!
Marta Mikitová
{jcomments on}

































Lekár, básnik, publicista MUDr. Miroslav Ďurinda, rodák z Ratkovej (24.7.1932) sa v týchto dňoch dožíva významného životného jubilea. I keď už dlhé roky žije v Košiciach, Gemerčanom neprestal byť a v spomienkach a postrehoch sa často vracia do rodných končín, kde prežil svoje detstvo a mladosť, kde študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Revúcej a kde v roku 1951 aj maturoval. Ako pozdrav k oslavám 145. výročia vzniku Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, v septembri 2007 napísal: "Ak som aj zostarol, moje srdce sa pričasto v revúckych končinách potuluje."
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-