Lekár, básnik, publicista MUDr. Miroslav Ďurinda, rodák z Ratkovej (24.7.1932) sa v týchto dňoch dožíva významného životného jubilea. I keď už dlhé roky žije v Košiciach, Gemerčanom neprestal byť a v spomienkach a postrehoch sa často vracia do rodných končín, kde prežil svoje detstvo a mladosť, kde študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Revúcej a kde v roku 1951 aj maturoval. Ako pozdrav k oslavám 145. výročia vzniku Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, v septembri 2007 napísal: "Ak som aj zostarol, moje srdce sa pričasto v revúckych končinách potuluje."Po štúdiu pôsobil ako lekár – neurológ v Košiciach, na neurologickej klinike Fakultnej nemocnice, v Železničnej nemocnici a inde. Vo svojej lekárskej praxi a odborných prednáškach a publikáciách sa zameral hlavne na cievne mozgové príhody, sekundárne epilepsie, vertebrogénne poruchy s neurologickou symptomatológiou, neurologické postihnutia vo vzťahu k chronickému etylizmu. Ešte i dnes, dávno na dôchodku, poskytuje cenné lekárske rady a odborné konzultácie trpiacim na rôzne ochorenia neurologického, či iného pôvodu.
Popri odbornej práci sa venoval básnickej tvorbe, vydal zbierky reflexívnej poézie, zachytávajúce aj spomienky na mladosť a rodný kraj: Okamihy a reflexie (1996), Chvíle a chvíľky (1997), V krivkách pocitov, v priamkach nálad (1998), Verše z medzičasu (1999), Z averzov a reverzov (2001), Na nič nezabúdam (2005). V rukopise zatiaľ ostávajú najnovšie básne z doteraz nevydanej zbierky Z prítomna a nenávratna. V jeho básňach prevláda reflexia, zamýšľanie sa nad životom, intenzívne pocity uplývajúceho času.Literárny kritik Jozef Bžoch k zbierke Na nič nezabúdam napísal: „V Ďurindových básňach sa odráža autentická ľudská skúsenosť, absolútne prevažujúca nad výlučne literárnymi alebo číro estetickými ambíciami. Strháva sila myšlienky. Je za nimi a v nich hlboký zážitok človeka, ktorý sa (ako lekár) takmer po celý život díval zblízka na smrť, v ktorého vnútorných dejinách sa preto ten život pociťuje oveľa intenzívnejšie ako u iných, ktorý sa z pretlaku spomienok musí zbavovať vlastných emócií, vyrovnať sa s vlastným poznaním.“
Blažej Krasnovský v doslove k zbierke V krivkách pocitov, v priamkach nálad charakterizoval jeho tvorbu takto: „Poézia Miroslava Ďurindu vychádza z autentického citového prežívania. Mnohé z básní predstavujú návraty do minulosti. Sám povedal: „Dávam prednosť návratom do pamäti, keď prichádza zabúdanie.“ Práve básnické návraty sú autorovou výzvou i pre toho súčasníka, ktorý hľadá samého seba, idúc cestami-necestami za pravdou... Počas svojho aktívneho vykonávania lekárskeho povolania bol neustále konfrontovaný s ľudskou bolesťou a utrpením, so smrťou. Tieto skúsenosti a zážitky zanechali v ňom stopy s neutíchajúcou odozvou: „Bolesť neuprosím, / smrť nekľačí. / Vzdych je vždy voľačí. / Ach, oko skúsenosti!“
Ďurindove básne hovoria o jeho zaujatosti témami, ktorými poodchyľuje pomyselné dvierka do vlastného duševného a duchovného priestoru (a nielen svojho), kde rezonuje predovšetkým problematika správania, konania a postojov jedinca v čase vypätých osobných i spoločenských zmien a premien. Vlastnú pocitovú záťaž odhaľuje z hodnotiacich uhlov – raz s meditatívnym, inokedy reflexívnym ponorom – podrobujúc kritike viny, hriechy, zlyhania... Ďurindove súčasné i minulé pociťovanie skrýva v sebe intuitívne nadhľadový horizont prísneho i láskavého, horizont nadobudnutý zo zmyslového, no predovšetkým skúsenostného prežívania vlastného života a sveta. Dávno predtým, než vyšla prvá básnická zbierka Miroslava Ďurindu, jeho krajan, básnik Ľudovít Lašán o jeho poézii napísal: „Tvoja tvorba má objektivizujúci charakter a vyžaduje kultivovaného čitateľa, nielen pre poznanie autora, ale aj seba samého.“ Čas dáva týmto slovám punc trvalej pravdy.“A takto vníma poéziu sám Miroslav Ďurinda: „Básnik sa aspoň slovom dokáže, alebo lepšie povedané, pokúsi vkročiť akoby do skice, dojímavého akvarelu, leptu, či akoby v olejovom plátne s výpoveďou, spoveďou, vyznaním. Vo verši chce zobraziť radosť i žiaľ, túžbu, vzlet, fantáziu i pietu vo vzťahu k tomu, čo zostalo v jeho vnútri zakódované ako to najintímnejšie puto (k detstvu, mladosti, láskam, k najbližším, alebo tu prežitému s najrôznejšími vzťahmi).“
Niektoré jeho básne boli prezentované vydavateľstvom Slovo a Verejnou knižnicou Jána Bocatia v Košiciach 28.10.1998, niektoré boli recitované na „krste“ básnickej zbierky v Revúcej, či v roku 2011 pri odhaľovaní pamätnej tabule Samuelovi Belánimu a Izabele Textorisovej v Ratkovej. Napokon, v Ratkovej sa dodnes takmer žiadna národná slávnosť nezaobíde bez jeho veršov. Bol hosťom rádia Regina Košice v júni 2001 v relácii Panoráma Východného Slovenska a v r. 2004 v relácii Generácie.
V Malom almanachu spomienok na Ratkovú publikoval dva príspevky - Osobnosti starej Ratkovej a Spomienková skica zo školských lavíc. Jeho básne vyšli aj v iných zbierkach a almanachoch, naposledy v roku 2012 v repezentačnej knihe Košická čítanka – Literárne potulky mestom Košice. Je držiteľom ministerského vyznamenania „Zaslúžilý pracovník“ a medaily „Za rozvoj mesta Košice“. V súčasnosti prispieva na stránku Maj Gemer (predtým aj na stránku Naša Ratková - nasaratkova.sk) erudovanými príspevkami a zaujímavosťami z histórie Gemera (podľa jeho slov: „Mňa okrem vlastnej profesie, vždy nadchýnala história a nebránil som myšlienke prinútiť ma opäť niečo a znova iné zas o nej napísať.“), najmä z rodnej obce Ratková a jej osobnostiach, spomienkovými článkami a postrehmi z rôznych vlastných životných skúseností, ku ktorým pridáva aj osobné básnické reflexie. Zároveň predstavuje poéziu aj iných známych a významných gemerských básnikov, ktorí, ako sa osobne vyjadril: „Raz epickým, inokedy lyrickým perom s vlastnými esteticko-kreačnými prejavmi tvorby nenechávajú rodný Gemer osirotený, reflektujú ho, mnohí s ním žijú i lúčia sa s ním vzdialení ako s neutíchajúcim geniom loci.“
Nuž, a čo popriať jubilantovi pre veci dávne, pre chvíle budúce, pre rad ďalších rán a poludní s trávou a s kvetmi, s letnými plodmi, s obilným zrnom? Nech sa k zmrznutým hrudám večne vracia neviditeľný zákon jari, nech nekonečne dlho trvá divadlo, na ktoré sa díva, nech poézia je trvalým sprievodcom jeho života, nech história je stálym žriedlom jeho záujmu! A k tomu dobré zdravie a veľa radosti a spokojnosti v dňoch všedných i sviatočných!
Živio!
Marta Mikitová
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.