Sledoval som, kto si akým spôsobom spomína na Pavla Dobšinského – osobnosť, ktorá sa zlatými písmenami zapísala do slovenskej kultúrnej histórie. Všimol som si, že Slovenský rozhlas pripravil aj stručnú reláciu, ktorú odvysielal 16. marca 2013 k 185. výročiu narodenia tohto muža, ktorého meno sa navždy spojilo so slovenskými ľudovými rozprávkami. Nebudem sa podrobne zaoberať jeho životopisom. Ten si ľahko nájdete aj na našej stránke. Pripomeňme však aspoň to, že jeho najväčšie dielo sú Škoda, že na hornom Gemeri nevyužili príležitosť 185. výročia narodenia napísať o Pavlovi Dobšinskom aspoň pár riadkov. Podľa mňa si to „náš Homér“ istotne zaslúžil. Vráťme sa však k tomu, čo odznelo v relácii a čo som si ja vo vysielaní rozhlasu povšimol:
„Fascinuje ma (Pavol Dobšinský) ako paradoxná osobnosť. Niet vari na Slovensku človeka, ktorý by nevedel, kto je Pavol Dobšinský rozprávkar. To vedia všetci. Mnohí z detstva poznajú aj jeho početné rozprávky. A tým vlastne končí ich poznanie Dobšinského. Tým končí aj naša úcta k autorovi, k človeku, ktorý je fenoménom slovenskej kultúry. Nepoznám tvorcu, ktorý by sugestívnejšie vyjadril našu národnú kultúrnu identitu ako Pavol Dobšinský. Stíha ho jedna Jóbova rana za druhou. Jednak od mladosti bol chudobný a chudobný aj zomrel. Hovorím, že bol chudobnejší než myš v drienčanskom kostole. Jeho osobný život tiež stíhala jedna rana za druhou. V Banskej Štiavnici, kde pôsobil krátke obdobie ako evanjelický kňaz a profesor na tamojšej Katedre slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu, sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. O dva roky ju už pochoval. Zanechala mu malé dievčatko. Po ôsmich, alebo deviatich mesiacoch pochoval aj to. Zostal sám. Niekoľko rokov žil v Drienčanoch v traume, depresii, vyhýbal sa priateľom. Až keď sa zoznámil s vdovou po Jánovi Čajakovi, tak sa jeho život zmenil. Bol zástancom názoru, že rozprávka je dokladom o tvorivých schopnostiach rozprávača. Hovorím teraz o jeho, o Dobšinského rozprávke. Nezvnikla preto, aby uspávala deti, ale aby prebúdzala dospelých. Rozprávkou chcel provokovať dospelých. Pripomínať iný hodnotový systém, než aký vyznávali. To je vlastne zmysel, alebo odkaz jeho rozprávky pre súčasnosť. Pretože my už nesolíme tak, ako sa solilo soľou. My už solíme zlatom.Práve z takýchto odkazov a z Prostonárodných povestí sa ukazuje obraz kultúry, ktorá bola veľmi kontaktná, ktorá mala svoju logiku. Mala svoju logiku aj v metaforách. Keby sme brali evanjelického kňaza Pavla Dobšinského a jeho život odzadu, tak by sme sa dočítali v jednom liste baťkovi Škultétymu niekoľko dní pred smrťou, ako sa veľmi obával o zozbierané slovenské povesti a rozprávky a obával sa až tak, pretože, ako píše:
„Treba ich ukryť pred ľudskou hlúposťou a zlobou,“ že odporúčal, aby boli dopravené do úkrytu v sakristii jasenovského kostola. Čiže ešte pred 22. októbrom 1885, kedy zomrel pred polnocou, boli rozprávky ukryté, lebo ich chcel zachovať pre vnukov a pravnukov. Totiž tá emotívna národná, ale aj ľudská a možno až náboženská zainteresovanosť na uchovaní týchto textov bola uňho tak spätá s jeho životom, že sa obával, že vlastnou smrťou by snáď mohli umrieť aj povesti. Možno to bola veľmi oprávnená obava, možno to nebol len strach človeka, ktorý zomieral a uvedomoval si konečnosť vecí a konečnosť svojho života a svojich aktivít. To, že ich ukryl do sakristie znamenalo, že ich ukryl medzi cirkevné veci. Medzi kalichy, poháre, medzi sväté obrazy, medzi písmo. Chcel nám zanechať posolstvo, alebo odkaz, aspoň ja to tak cítim, že sa máme venovať slovu, jazyku, vnášať ho do seba. Máme sa učiť myslieť a doslova hrať sa s metaforami. V tých rozprávkach je toľko úžasných metafor, že môžeme nad nimi rozmýšľať celý život.“
Poctu nášmu najznámejšiemu rozprávkarovi k jeho 185. výročiu narodenia pripravilo aj divadlo Malá scéna STU v Bratislave. Celý marec sa v tomto divadle nesie v znamení Dobšinského rozprávok. Malí i veľkí diváci mali možnosť vidieť každú marcovú sobotu a nedeľu rozprávky Zlatovláska - klasická rozprávka s pesničkami pre deti od štyroch rokov, Trojruža a Múdry Maťko a blázni - dve rozprávky v jednej inscenácii s pesničkami a v deň výročia narodenia bola pripravená aj premiéra rozprávky O troch grošoch. Táto rozprávka je z rodu realisticko - humoristických príbehov spisovateľa. Aj v tejto rozprávke zvíťazí zdravý úsudok a rozum nad hlúposťou, chamtivosťou, zlobou... Na konci rozprávky nie je len zvonec, ale najmä poučenie. A nechýbajú ani "zázračné slová". Zlo je potrestané a víťazí dobro! Jej 1. repríza sa koná 23. marca o 16.00 hod, 2. repríza 24. marca tiež o 16.00 hod. Divadlo Malá scéna STU na Dostojevského rade 7 (neďaleko Šafárikovho námestia) očakáva s týmito adaptáciami rozprávok všetkých malých i dospelých divákov aj v nasledujúcich mesiacoch.
Ani knižnice na Slovensku nezabúdajú na Pavla Dobšinského. 16. marec, deň narodenia Pavla Dobšinského, bol vyhlásený za Deň ľudovej rozprávky. Od 16. marca 2013, teda od oficiálneho dátumu Dňa ľudovej rozprávky, prebehnú v knižniciach kvízy, ktoré v indíciách napovedia čo-to o rozprávkach - kto ich čítal, rozprávky určite spozná. Na tento rok bola určená téma: Zvieratá v slovenských ľudových rozprávkach. Zo správnych odpovedí budú vyžrebovaní traja výhercovia krásnych kníh (venuje Slovenská asociácia knižníc) a deti možno získajú ešte aj čosi navyše, ale to je prekvapenie. Pozor! Ak deti do knižnice prinesú aj vyplnenú čitateľskú knižku, zapoja sa do žrebovania o ďalšie super ceny. Vyplnené a skontrolované kvízy ( na stiahnutie tu ) a čitateľské knižky posielajte na adresu Gabriela Futová, Knižnica P. O. Hviezdoslava, Levočská 9, 08001 Prešov do 5. apríla 2013. Na obálku napíšte Deň ľudovej rozprávky.
V svojom závete Pavol Dobšinský napísal: "Všetko, čo mám, vám zanechávam... pre poučenie, ale aj potechu srdca. Cesta vaša nemôže byť iná ako cesta Popolvára kráľoviča..., čiže cesta oddania sa kráse, pravde a dobru! Oddajte sa jej zdravým rozumom, múdrym rozmyslom, celým srdcom, plnou dušou, bez klamu a podvodu, vo svetle a milosti pravdy. Taká bola moja cesta, cesta utrpenia, práce a boja ako v našich rozprávkach. Tie veru nechcú víťazstvo bez boja, bez práce a bez potu. Iba tak spozná ľudský duch sám seba.“
M. Mikitová - O. Doboš
http://www.slovakradio.sk/download/file/17114
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.