Jedným z príspevkov k poznaniu slovenských dejín a špeciálne slovenského veterinárstva a jeho osobností je aj novovydaná publikácia Chýreční Slováci v dejinách veterinárstva feudálneho Uhorska – Peter Madáč z Veľkej Polomy. Vydal ju Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov v Košiciach na sklonku roka 2013 ako svoju 22. publikáciu v rámci svojej edície „Historia medicinae veterinariae“, v spolupráci so Štátnou veterinárnou a potravinovou správou SR, Komorou veterinárnych lekárov SR a Obecným úradom v Gemerskej Polome. Autorom monografie je MVDr. Ladislav Husár, ktorý pôsobil ako odborný veterinárny lekár v Dobšinej, neskôr na Okresnej veterinárskej správe v Rožňave, v súčasnosti po 37 ročnej veterinárskej praxi žije na dôchodku v Rožňave a ako člen Komisie múzea histórie veterinárnej medicíny pri IVVL v Košiciach sa venuje organizačnej práci a publicistike. Dielo lektorovali MVDr. Jozef Blecha a Ján Chanas, starosta obce Gemerská Poloma, ktorý publikáciu obohatil o informácie o histórii, prírodných pomeroch, pamiatkach, významných osobnostiach i o súčasnosti obce a jej všestrannom rozvoji. 
sa po úvodnom prehľadnom popise stavu stredovekého a novovekého veterinárstva zaoberá jeho vývojom, vedúcom k prvému zdravotníckemu zákonu v habsburskej monarchii, k vzniku veterinárskeho školstva v Európe, najmä v Rakúsku a Uhorsku, k začatiu zverolekárskeho štúdia na lekárskych fakultách európskych univerzít i k následnému rozvoju zverolekárskeho výskumu a praktickým dôsledkom v odbore veterinárneho lekárstva. S dôsledným dôrazom i na zástoj a účinkovanie „chýrečných Slovákov“ (Ján Žamboký-Sambucus z Trnavy, Peter Madáč z Gemerskej Polomy, Pavol Adámi z Beluše, Peter Štulfa z Nitry, Roman Brunkala z Oravy, Alajos Ľudovít Szabó z Nededu, okr. Galanta, František Hutyra zo Spišského Podhradia, Jozef Marek z Hornej Stredy nad Váhom, Alexander Kotlán zo Smoleníc a i.), ktorí sa najviac zaslúžili o rozvoj veterinárstva a veterinárskej medicíny a školstva v 18. až 20. storočí.
Podstatná časť monografie je venovaná životu, dielu, účinkovaniu a prínosu pre lekárstvo a zverolekárstvo gemerského rodáka MUDr. Petra Madáča (28.2.1729 Veľká Poloma, dnes Gemerská Poloma - 24.11.1805 Rimavská Sobota). Slovenskí historiografi venovali nemálo bádateľského úsilia i publicistického priestoru osobnostiam humánnej medicíny 18. storočia. Medzi nimi aj Petrovi Madáčovi, pričom sa všetci autori zamerali na Madáčovu osobnosť iba z hľadiska jeho významu a prínosu pre humánnu medicínu a pre verejné zdravotníctvo feudálneho Uhorska. A práve táto publikácia napráva istú nedôslednosť v hodnotení jeho významu a predstavuje MUDr. Petra Madáča komplexne v celej šírke jeho činnosti, pretože Madáč nebol iba humánnym lekárom, ale súčasne bol aj úradným zverolekárom. 
Napriek tomu, že v dobe svojho vysokoškolského štúdia nemal možnosť zvlášť študovať aj veterinárnu medicínu, potrebné vedomosti z nej si individuálne doplňoval na lekárskej fakulte wittenberskej univerzity, kde štúdiá úspešne ukončil obhajobou svojej dizertačnej práce o regenerácii ciev a bol tu v r. 1770 slávnostne promovaný na doktora medicíny. Po nostrifikácii svojho lekárskeho diplomu na univerzite v Trnave, kde po obhajobe druhého dizertačného spisu o úzkych súvislostiach chemických prvkov mu bol 12. februára 1774 titul doktora medicíny ako aj výkon lekárskeho povolania úradne potvrdený. Vzápätí prijal z rúk vicišpána menovací dekrét za stoličného lekára Liptovskej stolice. V roku 1776 sa usadil v Malohontskej stolici, keď sa aj s rodinou presťahoval do Rimavskej Soboty, tu pôsobil ako stoličný lekár - 
fyzikus, kde svoju funciu vykonával 26 rokov až do roku 1802, kedy sa ako 74 ročný vzdal svojej funkcie a požiadal o dôchodok, ktorý si užíval v prostredí svojej rodiny až do svojho náhleho skonu 24.11.1805. Okrem osobných ambícií bádať, skúmať choroby zvierat, najmä tých nákazlivých, ho k tejto zverolekárskej činnosti zaväzoval aj titul a funkcia fyzikusa. Peter Madáč bol totiž „fyzikus“, teda úradný mestský, stoličný lekár – humánny i veterinárny, a nie ako sa často mylne vysvetľovalo, že bol 
„odborníkom vo fyzike“. To znamená, že sa v lekárskej praxi v plnej miere musel zaoberať aj sledovaním, diagnostikovaním, hlásením, evidenciou, výskumom, prevenciou, liečbou a tlmením nákazlivých chorôb hospodárskych zvierat. Madáčova priekopnícka iniciatíva epizootológa (vedný odbor, ktorý sa zaoberá infekčnými chorobami spôsobovanými parazitmi), jeho odborný prístup a praktické výsledky v oblasti potierania zvieracích nákaz, preventívne, ochranné a liečebné opatrenia, návody a metódy, sa stali všeobecne záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat. Ním vypracované navrhované a ochranné liečebné opatrenia proti slintačke a krívačke dobytka Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada schválila a v roku 1788 legislatívne vyhlásila za platné pre celé územie Uhorska. 
Madáčovu pestrú, obtiažnu a zložitú životnú púť, komplikované štúdiá v zahraničí, rôzne miesta jeho účinkovania, výsledky činnosti v jeho dôležitej funkcii úradného lekára a najmä zverolekára v Malohonte a Gemeri i informácie o jeho praktickej, výskumnej, publicistickej a administratívno-správnej činnosti podáva autor na základe archívnych dokumentov. Doslovné citovanie textov podrobných hlásení a správ o zdrojoch, príznakoch a priebehu vyskytnuvších sa nákazlivých chorôb dobytka, vypracovaných a odporúčaných spôsoboch a postupoch pre chovateľov na zdolanie týchto nákaz a návodoch na liečbu slintačky a krívačky, sú nielen dokladom o význame Madáčovej činnosti, ale aj zaujímavým čítaním, ktoré možno odporúčať všetkým záujemcom o našu históriu.
Marta Mikitová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.