sa po úvodnom prehľadnom popise stavu stredovekého a novovekého veterinárstva zaoberá jeho vývojom, vedúcom k prvému zdravotníckemu zákonu v habsburskej monarchii, k vzniku veterinárskeho školstva v Európe, najmä v Rakúsku a Uhorsku, k začatiu zverolekárskeho štúdia na lekárskych fakultách európskych univerzít i k následnému rozvoju zverolekárskeho výskumu a praktickým dôsledkom v odbore veterinárneho lekárstva. S dôsledným dôrazom i na zástoj a účinkovanie „chýrečných Slovákov“ (Ján Žamboký-Sambucus z Trnavy, Peter Madáč z Gemerskej Polomy, Pavol Adámi z Beluše, Peter Štulfa z Nitry, Roman Brunkala z Oravy, Alajos Ľudovít Szabó z Nededu, okr. Galanta, František Hutyra zo Spišského Podhradia, Jozef Marek z Hornej Stredy nad Váhom, Alexander Kotlán zo Smoleníc a i.), ktorí sa najviac zaslúžili o rozvoj veterinárstva a veterinárskej medicíny a školstva v 18. až 20. storočí.
Podstatná časť monografie je venovaná životu, dielu, účinkovaniu a prínosu pre lekárstvo a zverolekárstvo gemerského rodáka MUDr. Petra Madáča (28.2.1729 Veľká Poloma, dnes Gemerská Poloma - 24.11.1805 Rimavská Sobota). Slovenskí historiografi venovali nemálo bádateľského úsilia i publicistického priestoru osobnostiam humánnej medicíny 18. storočia. Medzi nimi aj Petrovi Madáčovi, pričom sa všetci autori zamerali na Madáčovu osobnosť iba z hľadiska jeho významu a prínosu pre humánnu medicínu a pre verejné zdravotníctvo feudálneho Uhorska. A práve táto publikácia napráva istú nedôslednosť v hodnotení jeho významu a predstavuje MUDr. Petra Madáča komplexne v celej šírke jeho činnosti, pretože Madáč nebol iba humánnym lekárom, ale súčasne bol aj úradným zverolekárom.
Napriek tomu, že v dobe svojho vysokoškolského štúdia nemal možnosť zvlášť študovať aj veterinárnu medicínu, potrebné vedomosti z nej si individuálne doplňoval na lekárskej fakulte wittenberskej univerzity, kde štúdiá úspešne ukončil obhajobou svojej dizertačnej práce o regenerácii ciev a bol tu v r. 1770 slávnostne promovaný na doktora medicíny. Po nostrifikácii svojho lekárskeho diplomu na univerzite v Trnave, kde po obhajobe druhého dizertačného spisu o úzkych súvislostiach chemických prvkov mu bol 12. februára 1774 titul doktora medicíny ako aj výkon lekárskeho povolania úradne potvrdený. Vzápätí prijal z rúk vicišpána menovací dekrét za stoličného lekára Liptovskej stolice. V roku 1776 sa usadil v Malohontskej stolici, keď sa aj s rodinou presťahoval do Rimavskej Soboty, tu pôsobil ako stoličný lekár -
fyzikus, kde svoju funciu vykonával 26 rokov až do roku 1802, kedy sa ako 74 ročný vzdal svojej funkcie a požiadal o dôchodok, ktorý si užíval v prostredí svojej rodiny až do svojho náhleho skonu 24.11.1805. Okrem osobných ambícií bádať, skúmať choroby zvierat, najmä tých nákazlivých, ho k tejto zverolekárskej činnosti zaväzoval aj titul a funkcia fyzikusa. Peter Madáč bol totiž „fyzikus“, teda úradný mestský, stoličný lekár – humánny i veterinárny, a nie ako sa často mylne vysvetľovalo, že bol
„odborníkom vo fyzike“. To znamená, že sa v lekárskej praxi v plnej miere musel zaoberať aj sledovaním, diagnostikovaním, hlásením, evidenciou, výskumom, prevenciou, liečbou a tlmením nákazlivých chorôb hospodárskych zvierat. Madáčova priekopnícka iniciatíva epizootológa (vedný odbor, ktorý sa zaoberá infekčnými chorobami spôsobovanými parazitmi), jeho odborný prístup a praktické výsledky v oblasti potierania zvieracích nákaz, preventívne, ochranné a liečebné opatrenia, návody a metódy, sa stali všeobecne záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat. Ním vypracované navrhované a ochranné liečebné opatrenia proti slintačke a krívačke dobytka Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada schválila a v roku 1788 legislatívne vyhlásila za platné pre celé územie Uhorska.
Madáčovu pestrú, obtiažnu a zložitú životnú púť, komplikované štúdiá v zahraničí, rôzne miesta jeho účinkovania, výsledky činnosti v jeho dôležitej funkcii úradného lekára a najmä zverolekára v Malohonte a Gemeri i informácie o jeho praktickej, výskumnej, publicistickej a administratívno-správnej činnosti podáva autor na základe archívnych dokumentov. Doslovné citovanie textov podrobných hlásení a správ o zdrojoch, príznakoch a priebehu vyskytnuvších sa nákazlivých chorôb dobytka, vypracovaných a odporúčaných spôsoboch a postupoch pre chovateľov na zdolanie týchto nákaz a návodoch na liečbu slintačky a krívačky, sú nielen dokladom o význame Madáčovej činnosti, ale aj zaujímavým čítaním, ktoré možno odporúčať všetkým záujemcom o našu históriu.
Marta Mikitová

































Jedným z príspevkov k poznaniu slovenských dejín a špeciálne slovenského veterinárstva a jeho osobností je aj novovydaná publikácia Chýreční Slováci v dejinách veterinárstva feudálneho Uhorska – Peter Madáč z Veľkej Polomy. Vydal ju Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov v Košiciach na sklonku roka 2013 ako svoju 22. publikáciu v rámci svojej edície „Historia medicinae veterinariae“, v spolupráci so Štátnou veterinárnou a potravinovou správou SR, Komorou veterinárnych lekárov SR a Obecným úradom v Gemerskej Polome. Autorom monografie je MVDr. Ladislav Husár, ktorý pôsobil ako odborný veterinárny lekár v Dobšinej, neskôr na Okresnej veterinárskej správe v Rožňave, v súčasnosti po 37 ročnej veterinárskej praxi žije na dôchodku v Rožňave a ako člen Komisie múzea histórie veterinárnej medicíny pri IVVL v Košiciach sa venuje organizačnej práci a publicistike. Dielo lektorovali MVDr. Jozef Blecha a Ján Chanas, starosta obce Gemerská Poloma, ktorý publikáciu obohatil o informácie o histórii, prírodných pomeroch, pamiatkach, významných osobnostiach i o súčasnosti obce a jej všestrannom rozvoji.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-