Søren Kierkegaard si i mladý Remete kládol otázku po autentickom živote veriaceho človeka v Európe, ktorá sa síce nazýva kresťanskou, s biblickým kresťanstvom však nemá nič spoločné. Remete niektorými rysmi svojej teológie pripomína Alberta Schweitzera alebo Dietricha Bonhoeffera s jeho dôrazom na zodpovednú vieru uprostred nenáboženského sveta. Remete silne prežíval vedomie, že stará kresťanská kultúra odchádza, pričom jej odchod bude bolestný, búrlivý, temný a budúcnosť je potrebné stvoriť v jakobovskom zápase ducha, aby mohla ožiť pravdivá biblická viera, ktorá sa zrodí v chudobe, úzkosti a temnote, až “utíchne hluk vedeckých dôvodov a protidôvodov.“
Predvojnové meštiacke prostredie
evanjelickej cirkvi nemohlo doceniť skutočný význam mladého teológa. Dá sa povedať, že Remete bol vo svojej dobe skôr na okraji cirkevných inštitúcií a neustále sa stretával s podozrievavou nechuťou cirkevných predstaviteľov. Odpor vzbudil už svojím nekonformným sobášom s diakonkou Klárou Kušinszkou. Protestantská cirkev organizovaná na národnostnom princípe len ťažko mohla oceniť Remeteho univerzalistické a nekonfesijné poňatie viery. Snáď aj preto tento nadaný filozof a teológ nezakotvil v nejakom prestížnom postavení, ktoré by istotne zodpovedalo jeho britkému intelektu, ale stal sa katechétom, učiteľom detí. Po krátkom pobyte v Egri sa jeho učiteľským pôsobiskom stalo slovenské mestečko Jelšava. Svojím spôsobom to bolo šťastné riešenie, lebo Remete v pedagogickej práci našiel hlboký zmysel, pretože mohol priamo pôsobiť na najmladšiu generáciu, a tak pripravovať onú novú budúcnosť, v ktorej dúfal nájsť obnovu autentickej biblickej viery.
V atmosfére vzrastajúcej neznášanlivosti, vypätého nacionalizmu a odklone spoločnosti od demokratických ideálov viedol mládež k otvorenosti, láskavosti a zodpovednosti. Oslovoval deti maďarské i slovenské, učil kresťanov i ateistov, pomáhal chudobným deťom, aby mohli študovať, organizoval výlety a letné tábory, pôsobil tiež ako nadaný psychológ. Podarilo sa mu vytvoriť súdržné skupiny mládeže, “bandy“, ktoré si v kresťanskom duchu pomáhali a dokázali pomáhať aj iným. Darilo sa mu vštepovať mládeži univerzalizmus tam, kde začínal prevládať šovinistický i náboženský partikularizmus, lásku ku všetkým ľuďom bez rozdielu tam, kde sa začali presadzovať barbarské militantné zásady. Prekračoval hranice národností, náboženstiev i spoločenských tried, ignoroval rozdiely medzi ľuďmi i národmi. Bez ohľadu na riziko pomáhal deportovaným Židom utekať cez slovenské hranice, kde sa už vzmáhalo povstanie a kde mali utečenci nádej na prežitie. Rovnako tak ale vštepoval mládeži ohľaduplnosť k nepriateľom. Keď jeho žiaci ukrytí v lesoch zajali nemeckého vojaka, podelili sa s ním o jedlo a nocľah, oslávili s ním Štedrý deň a potom ho prepustili len s prosbou, aby ich neprezradil.
Príchod vojny
l
ogicky viedol k tomu, že si dovtedy Remeteho výrazne pacifistické spoločenstvo muselo položiť otázku, či vstúpiť do ozbrojeného boja proti postupujúcej neľudskosti. Nebola to ľahká voľba, iste už aj preto, že Remeteho žiaci boli ešte deti a on sám bol skôr senzitívnym filozofom a učiteľom než vojakom. Pre človeka, ktorý vo svojej viere spojuje myslenie s činmi, však nebola iná možnosť, než postaviť sa aktívne na stranu spravodlivosti. Ladislav Remete od začiatku vedel, že takéto rozhodnutie nutne povedie k tragickému koncu, a hoci mal niekoľkokrát možnosť zvoliť si ľahšiu cestu, vždy sa rozhodoval iba podľa svoje viery. Jeho “bandy,“ v ktorých boli už pätnásťročné deti, sa spolu s ním zapojili do Slovenského národného povstania, pričom šlo predovšetkým o to poskytovať bojujúcim partizánom zázemie a informácie. Sám Remete vlastnil starú pištoľ, tú však nikdy nepoužil, a to ani vo chvíli, keď ho zatýkalo gestapo.
Profesor Karol Nandrásky ako osemnásťročný mladík patril do najužšieho Remeteho kruhu. Niet pochýb o tom, že dokonca i v bezbožnom svete plnom rozkladov zostáva pre mladého človeka inšpiráciou viera. Musí to však byť viera prejavovaná nie zbožnými frázami, ale viera prežívaná zo dňa na deň a dokonca dosvedčená smrťou.
9. januára 1945 odviezli fašisti László Remeteho do vápenky v Nemeckej. Pretože pôda bola v januári zmrznutá, prestalo sa s obvyklým spôsobom popráv, keď boli väzni zastrelení a zhodení do hromadného hrobu, ktorý si sami vykopali. V januári boli väzni a s nimi i Lászsló Remete zastrelení nad pecou vápenky a vhodení do ohňa.
Kniha Karola Nandráskeho
"László Remete - človek, ktorý prekračoval hranice" (2006) je cenným osobným svedectvom, je to silný dokument. Zaujme nielen bezprostrednosťou a historickou presnosťou, ale také strhujúcim básnickým jazykom, ktorý je na jednej strane zrozumiteľný a moderný, na druhej strane plný neokázalého pátosu.


































Ladislav Remete sa narodil 27.9.1910 v Šoproni (Maďarsko). Bol duchovným a účastníkom SNP.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-