Ladislav Remete sa narodil 27.9.1910 v Šoproni (Maďarsko). Bol duchovným a účastníkom SNP. Søren Kierkegaard si i mladý Remete kládol otázku po autentickom živote veriaceho človeka v Európe, ktorá sa síce nazýva kresťanskou, s biblickým kresťanstvom však nemá nič spoločné. Remete niektorými rysmi svojej teológie pripomína Alberta Schweitzera alebo Dietricha Bonhoeffera s jeho dôrazom na zodpovednú vieru uprostred nenáboženského sveta. Remete silne prežíval vedomie, že stará kresťanská kultúra odchádza, pričom jej odchod bude bolestný, búrlivý, temný a budúcnosť je potrebné stvoriť v jakobovskom zápase ducha, aby mohla ožiť pravdivá biblická viera, ktorá sa zrodí v chudobe, úzkosti a temnote, až “utíchne hluk vedeckých dôvodov a protidôvodov.“
Predvojnové meštiacke prostredie
evanjelickej cirkvi nemohlo doceniť skutočný význam mladého teológa. Dá sa povedať, že Remete bol vo svojej dobe skôr na okraji cirkevných inštitúcií a neustále sa stretával s podozrievavou nechuťou cirkevných predstaviteľov. Odpor vzbudil už svojím nekonformným sobášom s diakonkou Klárou Kušinszkou. Protestantská cirkev organizovaná na národnostnom princípe len ťažko mohla oceniť Remeteho univerzalistické a nekonfesijné poňatie viery. Snáď aj preto tento nadaný filozof a teológ nezakotvil v nejakom prestížnom postavení, ktoré by istotne zodpovedalo jeho britkému intelektu, ale stal sa katechétom, učiteľom detí. Po krátkom pobyte v Egri sa jeho učiteľským pôsobiskom stalo slovenské mestečko Jelšava. Svojím spôsobom to bolo šťastné riešenie, lebo Remete v pedagogickej práci našiel hlboký zmysel, pretože mohol priamo pôsobiť na najmladšiu generáciu, a tak pripravovať onú novú budúcnosť, v ktorej dúfal nájsť obnovu autentickej biblickej viery.
V atmosfére vzrastajúcej neznášanlivosti, vypätého nacionalizmu a odklone spoločnosti od demokratických ideálov viedol mládež k otvorenosti, láskavosti a zodpovednosti. Oslovoval deti maďarské i slovenské, učil kresťanov i ateistov, pomáhal chudobným deťom, aby mohli študovať, organizoval výlety a letné tábory, pôsobil tiež ako nadaný psychológ. Podarilo sa mu vytvoriť súdržné skupiny mládeže, “bandy“, ktoré si v kresťanskom duchu pomáhali a dokázali pomáhať aj iným. Darilo sa mu vštepovať mládeži univerzalizmus tam, kde začínal prevládať šovinistický i náboženský partikularizmus, lásku ku všetkým ľuďom bez rozdielu tam, kde sa začali presadzovať barbarské militantné zásady. Prekračoval hranice národností, náboženstiev i spoločenských tried, ignoroval rozdiely medzi ľuďmi i národmi. Bez ohľadu na riziko pomáhal deportovaným Židom utekať cez slovenské hranice, kde sa už vzmáhalo povstanie a kde mali utečenci nádej na prežitie. Rovnako tak ale vštepoval mládeži ohľaduplnosť k nepriateľom. Keď jeho žiaci ukrytí v lesoch zajali nemeckého vojaka, podelili sa s ním o jedlo a nocľah, oslávili s ním Štedrý deň a potom ho prepustili len s prosbou, aby ich neprezradil.
Príchod vojny
l
ogicky viedol k tomu, že si dovtedy Remeteho výrazne pacifistické spoločenstvo muselo položiť otázku, či vstúpiť do ozbrojeného boja proti postupujúcej neľudskosti. Nebola to ľahká voľba, iste už aj preto, že Remeteho žiaci boli ešte deti a on sám bol skôr senzitívnym filozofom a učiteľom než vojakom. Pre človeka, ktorý vo svojej viere spojuje myslenie s činmi, však nebola iná možnosť, než postaviť sa aktívne na stranu spravodlivosti. Ladislav Remete od začiatku vedel, že takéto rozhodnutie nutne povedie k tragickému koncu, a hoci mal niekoľkokrát možnosť zvoliť si ľahšiu cestu, vždy sa rozhodoval iba podľa svoje viery. Jeho “bandy,“ v ktorých boli už pätnásťročné deti, sa spolu s ním zapojili do Slovenského národného povstania, pričom šlo predovšetkým o to poskytovať bojujúcim partizánom zázemie a informácie. Sám Remete vlastnil starú pištoľ, tú však nikdy nepoužil, a to ani vo chvíli, keď ho zatýkalo gestapo.
Profesor Karol Nandrásky ako osemnásťročný mladík patril do najužšieho Remeteho kruhu. Niet pochýb o tom, že dokonca i v bezbožnom svete plnom rozkladov zostáva pre mladého človeka inšpiráciou viera. Musí to však byť viera prejavovaná nie zbožnými frázami, ale viera prežívaná zo dňa na deň a dokonca dosvedčená smrťou.
9. januára 1945 odviezli fašisti László Remeteho do vápenky v Nemeckej. Pretože pôda bola v januári zmrznutá, prestalo sa s obvyklým spôsobom popráv, keď boli väzni zastrelení a zhodení do hromadného hrobu, ktorý si sami vykopali. V januári boli väzni a s nimi i Lászsló Remete zastrelení nad pecou vápenky a vhodení do ohňa.
Kniha Karola Nandráskeho
"László Remete - človek, ktorý prekračoval hranice" (2006) je cenným osobným svedectvom, je to silný dokument. Zaujme nielen bezprostrednosťou a historickou presnosťou, ale také strhujúcim básnickým jazykom, ktorý je na jednej strane zrozumiteľný a moderný, na druhej strane plný neokázalého pátosu.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.