Zoznam učiteľov pôsobiacich na ratkovskej cirkevnej škole (v 18. storočí latinskej) podľa Ondreja Šmála uvádzame v prepise do súčasnej slovenčiny:
„Vieme, že pretým boli aj ďalší správcovia ratkovskej školy, ktorí sú už však zabudnutí a v zápise ich nenachádzame, ale z protokolu nášho Bratstva vyberáme týchto zaznamenaných: Nicolaus Beracs bol správcom našej školy pred stopäťdesiatimi rokmi, a to správcom znamenitým. Dokazuje to aj to, že nielenže jeho pokolenie dosiaľ trvá, ale aj dvojctihodný muž Boží Johannes Berácz v cirkvi arnotskej užitočne pracuje - tak istotne pán Boh našu vernú prácu aj pri potomkoch vie odplácať. Potom, ako sa Beracs v roku 1634 stal mešťanostom, bol do našej školy povolaný Jakub Tajtik. Ďalším bol Johanes Basilides, o ktorom nenachádzam nič iného, iba to, že sa s kňazom Georgiusom Dubovinim navzájom neznášali. Potom, po jeho vyhnaní z Ratkovej, prišiel Mathias Sostický, ktorý v ratkovskej škole pobudol šesť rokov - od roku 1643 až do roku 1649. Na jeho miesto bol povolaný Gasparus Brenda, spôsobilý ale viac k streľbe ako k učeniu, lebo v roku 1650 nepozorne narábal so zbraňou a pred školským oknom zastrelil jedného mládenčeka, asi šestnásťročného Georgiusa Stubika, rodáka zo Slovenskej Ľupče. Preto sa musel nielen pred celou cirkvou ospravdlňovať, ale aj pri pohrebe chlapca recitovať a verejne sa priznať k svojej nezodpovednosti a bláznovstvu – tak je to na pripomenutie poznamenané v protokole Bratstva. Po ňom, do roku 1562, učinkoval v škole Paulo Chyba. Okolo roku 1568 bol za rektora povolaný Mattias Fabritius, ktorý svoj úrad vykonával usilovne a k prospechu, iba v tom bolo nešťastie, že s nespokojným kňazom Stefanusom Fidicinusom nemohol spolunažívať v láske. Po ôsmich rokoch bol povolaný za kazateľa slova Božieho do Rybníka a na jeho miesto nastúpil Georgius Piscatoris, zvaný Rybarik, ktorý hoci svoj úrad usilovne vykonával, kvôli všeobecnému prenasledovaniu dostal porážku a svoj život dokonal. Z jeho pokolenia až dosiaľ žijú u nás jeho potomkovia pod menom Rybarik. Potom, keď to všeobecné prenasledovanie, ktoré trvalo od roku 1671 až ro roku 1681 (v týchto rokoch v rámci protireformácie došlo k úplnému zákazu evanjelickej cirkvi a k prenasledovaniu evanjelikov – pozn. red.), riadením milého Pána Boha prestalo, bol na rektorský úrad v roku 1683 povolaný Andreas Plenertius. Muž tento Bohu aj ľuďom milý, narodený v Nemeckej Ľupči, v čase toho všeobecného prenasledovania sa zdržiaval v Rajci a v Dobšinej. V Ratkovej však dlho nepobudol, lebo v roku 1684 bol povolaný za kňaza do cirkvi kyjatickej, kde svoj úrad starostlivo vykonával a v roku 1708 blahoslavene v Pánu skonal. Po dobrej chvíli obyčajne zlá nastáva, tak ak aj po tomto dobrom mužovi prišiel zlý, totiž Daniel Rissius. Z vlastného otca nezdarilý syn, nápojom opojným sa prepĺňajúci. Už v roku 1695 mal byť vyhnaný, ale ostal na prihovorenie sa a prosbu dvojctihodného pána otca jeho Jána Rissiusa, hoci už v tom čase naša cirkev si bola pohľadala kokavského kňaza. Ale ani potom sa vôbec nechcel polepšiť, tak v roku 1702 ako nepolepšiteľný korheľ bol zo školy vyhnaný a na jeho miesto k opustenej mládeži bol povolaný Johanes Hodikius. Muž síce veľmi malej postavy, ale na vyučovanie mládeže nadmieru spôsobilý a ako hudobník (muzikus) bol obzvláštny. Veľmi ľutovala cirkev naša, že po troch rokoch odišiel do Radvane a škola, ktorá vzrastala, ostala na iného. Po ňom bol za správcu školy určený Johannes Roxner. Tento bol síce ako organista zvlášť dobrý, ale pri vyučovaní mládeže neusilovný, preto aj keď v roku 1705 bol sem povolaný, po dvoch rokoch musel zaďakovať a prešiel do Slavošoviec. Na jeho miesto bol povolaný David Bodó, syn pána superintendanta Andreja Bodó, ktorý však sotva jemu zverenú mládež spoznal, do ťažkej nemoci upadol a po siedmich týždňoch v roku 1790 v Pánu umrel. Georgius Molitoris, ináč zvaný Wozar, narodený v slávnej stolici Malohontskej v osade Brezovo a po získaní vzdelania (v rkp. „upevnený v liternom umení“ – pozn. red.) v Dačovom Lome zverenú jemu mládež tri roky vyučoval. V roku 1709 prišiel za správcu školy do Ratkovej, kde zotrval šestnásť rokov. V prvých rokoch sa veľmi dobre zhostil svojho úradu a aj pri cirkevnej vizitácii v roku 1712 bol pochválený. Ale potom od roku 1725 zo školy odišiel a zostával v dlhotrvajúcom vyhnanstve, len tu a tam si hľadal svoju obživu, až v roku 1753 v Rimavskej Bani svoj život ukončil. Po ňom bol mládeži predstavený Johannes Subsylvani, muž tento, pri vyučovaní mládeže usilovný a starostlivý, prišiel do ratkovskej školy z Brezna v roku 1753. V úrade svojom bol usilovný, ale mal veľmi mdlý hlas, preto sa cirkev starala, aby mu bol pridelený kolega, ktorý by riadil chór a bol mu nápomocný pri vyučovaní dietok, pretože aj predtým bol taký zvyk v našej cirkvi, že mala samostatného organistu. Keď ale cirkev žiadala, aby zo svojho rektorského platu prispieval na svojho pomocníka, radšej ako by to urobil cirkvi a škole zaďakoval a odišiel do Brezna. Je ale potrebné ho pochváliť, že školskú mládež usilovne a prospešne vyučoval, na čo mnohí až dodnes spomínajú a ďakujú mu. Michael Wozar, terajší správca školy, tu v Ratkovej narodený v roku 1710 z pána otca Georga Molitorisa, ináč zvaného Wozár, a z matky Ráchel Abrahamides. Od roku 1733 osem rokov vyučoval mládež v Cinobani, v roku 1741 ho povolala cirkev v Pondelku, kde bol rektorom štyri roky. Na oboch miestach slúžil náležite, ako sami vydávajú svedectvá. V roku 1746 do cirkvi tejto ratkovskej bol povolaný, aby nielen mladšiu mládež vyučoval, ale tiež aj chór podľa najväčšej možnosti spravoval, lebo hlas má na to zvláštny. Hneď potom, ako sa predošlý správca Johannes Subsylvani zo školy odobral, on na jeho miesto nastúpil a ešte dodnes je školskej mádeži nadriadený a pretože každý o ňom a jeho práci vie, viacej nie je potrebné o ňom písať.
Dobrotivý Bože, podľa potreby ráč chrániť našu školu a zo dňa na deň viac a viac ju rozhojňuj, aby tak i cirkev časom mohla hojnejšie rozkvitať. To všetko sa naplnilo, keď vľúdny muž Mich. Wozar dňa 9. marca roku 1755, potom ako vyplnil 74 rokov živobytia svojho, náležite v Pánu zosnul.“

Ondrej Šmál nech čerpal z akýchkoľvek prameňov, jeho extrakty sú autentickými historickými dobovými dokumentami (mená rektorov, roky pôsobenia v konkrétnych, nielen gemerských lokalitách, rodinné vzťahy, obdobia prenasledovania (vyhnanstva) počas rekatolizácie. Ale sprístupnil i vzájomné ľudské vzťahy, ako neznášanlivosť - averzie, etické poklesky (alkohol), ako aj iné charakteristiky tak bezprostredne ľudské s akými sa stretávame i dnes.
Ako autor článku doplním, že nie každého môžu upútať suché historické údaje, ba môžu byť i nudné. Ale iste sa nájde čitateľ, ktorého zaujme história o našich predkoch, ktorí patria k nám. Vážim si každú starú listinu, dokument, zápis s menom, dátumom, udalosťou, ktorá sa prihovára z minula a hovorí o tom, čo bolo pre kohosi dôležité, aby ten ktosi, mnohokrát neznámy ju položil na papier, prípadne označil klauzulou „pro futura memoria“. Niekedy ju vnímam ako prastaré fresky v omietke, odkryté na stenách našich kostolíkov na gemerskej gotickej ceste. A ak sa nájde čo len pár čitateľov, ktorý sa pri texte pristavia – poviem si, stálo to za to, nebol to premárnený čas a nielen pri počítači.
Miroslav Ďurinda
Košice, február 2012
{jcomments on}

































V článku chcem len doplniť niektoré faktografické údaje, o ktorých som sa len úchytkom zmienil v predchádzajúcej publikovanej téme – týkajú sa prevažne mestečka Ratkovej a súvisia s pôsobením historika
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-