S určitým nadsadením môžeme povedať, že skoro celý svoj aktívny život prežil na Gemeri, najprv ako farár vo Vyšnej Slanej od r. 1731 až do r. 1751. O detailnejšom pôsobení v tomto evanjelickom zbore nemáme nijakých správ. Od r. 1751 až do svojej smrti r. 1766 pôsobil v Ratkovej. Povedzme si, že v tých rokoch bola spolupráca cirkvi a mestského magistrátu mestečka veľmi úzko spätá vzájomným porozumením ideovým i ekonomickým. Vnímajme toto obdobie náboženského pietizmu (citová zbožnosť), že sa uplatnil bezvýhradne i v Ratkovej. Každoročne volený richtár bol súčasne inšpektorom cirkvi, musel byť súhlas magistrátu s „vokátorom“ (povolávací dekrét na nastúpenie do úradu, obsahujúci údaje o plate, povinnostiach a pod.) atď. Aj tam hľadajme meritórny Šmálov záujem o históriu mestečka, v ktorom po devastujúcom požiari v r. 1692 nezostali nijaké historické písomné dokumenty, hoci tu existovala napr. cirkevná škola už pred r. 1596 a v rokoch Šmálovho účinkovania solídna cirkevná latinská škola na úrovni nižšieho gymnázia. Áno, O. Šmála zaujímala i história mesta, zozbieral pokiaľ to bolo možné retrospektívne až spred roku 1692 mená pôsobiacich richtárov a vicerichtárov, podrobne zaevidoval pôsobenie farárov evanjelickej ratkovskej cirkvi i s mnohými charakteristickými atribútmi osobností, enumeroval mená pôsobiacich učiteľov (rektorov), taktiež so zaujímavými postrehmi. Vyberal ich z najstarších protokolov „Bratstva nášho gemerského“ a aj iných zdrojov. Zostáva od neho zaujímavý súpis chotárných názvov, ktorý súvisí s povinnými desiatkami (decima) pre cirkev podľa rozhodnutia vtedajšieho muránskeho správcu panstva (Michael Angelo Jaquemont, 1680). Mnohé vtedy vžité chotárne názvy sú dnes úplne neznáme a neidentifikovateľné. Dôležité sú pre historiografiu Ratkovej mená vtedajšich mešťanov – plátcov cirkevného desiatku. Dopĺňam - v polovici 18. storočia bola na levočskom gymnáziu vizitácia superintendenta Juraja Ambroziho (Ambrosius) – v zápisnici, ktorú vyhotovil Ondrej Šmál ako účastník tejto vizitácie referuje o organizácii školy a učebnom pláne veľmi obšírne. História pre Ondreja Šmála sa stala nevyhnutnosťou, akoby bola neodmysliteľnou súčasťou jeho genotypu, akoby bola skutočným fenoménom jeho biografie. Bez predsudkov ho možno nazvať prvým historikom „starej Ratkovej“, patrí k najvýznamnejším osobnostiam tu účinkujúcich osobností. Samozrejme význam jeho historických prác nie je limitovaný izolovaným lokálným regiónom Ratkovej v tomto období.
Ponúkam ešte jeho vlastný životopis, ktorý nie je odbornej verejnosti neznámy, ale písaný v takomto autentickom „dobovom“ podaní ním samým, môže zaujať mimoriadne pôsobivým sugestívnym dojmom:
„Ja Andreas Schmal narozen jsem v Slávne Stolicy Turčanské v osade Necpáll rečene z Vážných a krestanských rodičú P. Otce Georgiuse Schmal, P. Matky pak Anny rozene Herchl. Potomjakž sem me literní umení, s pomocy Boži ne jen ve Vlasti naši Krajine Uherské, ale y v Akademiy Wittenberské utvrdil a Roku, 1729 do Wlasti štastne se navrátil, ponekud Slávnemu domu Platyovskému ve vyučovaní mladeho Pána Plathy Vaclava me povinnosti sem dokázal, potom od Cirkvi Vyšno Slanské Roku 1731 za Kazatele Slova Božího povolan, tam temer za dvacet lel sem pracoval. Ačprave mnohé slavne cirkvi, ku príkladu Prešovská, Stitnická, Tisovská, Kamenanská, Asodska, Vlachovská, a jiné za svého kazatele me povolávali: však milí predešlí posluchači me docela propustiti nechteli, až potom rízením Božím Roku 1751. dne 4. Februarii do Cirkve Ratkovské sem prišel a až posavad podle daru mne od Boha udelených zde v pánu pracuji. V Dvojictihodnem Bratrství našem Gemerskem podobne rozličné úrady pomoci Boži znášeti sem musil, nebo od r. 1731 v Konventu Dobšinskem za Oratora, od r. 1745 v konventu Slabošovském za Notariuse, od r. 1748 v konventu Padarovskem za Conseniora a od r. 1756 v Konventu Ratkovskem 1. oktobra za Seniora vyvolen. Hospodin račiž i v tomto Uradu milostne pomocy sve udelovati aby se všecko vytehovalo ke cti a chvale Boží a k dobrému Cirkví našich Evanjelických.“
„Epilóg“ tohto “historizujúceho“ textu ako nehistorik, ale milovník histórie zakončím (vo voľnejšom preklade) vetami v latinčine písanými nástupcom po Ondrejovi Šmálovi, farárom ratkovským Michalom Sinovicom - neskorším superintendentom. Je nemenej dojímavo sugestívny, ale v iných kritických súvislostiach:
„Tak, keď senior a farár ratkovský dožil až do roku 1766 bezprostredne a neustále v chorobe s ťažkým kašľom postihnutými pľúcami a len vlastnou silou vôle sa dočkal narodenín Pána, 25. decembra zomrel. V sviatočný deň S. Andrae sväté bohoslužby stonajúc a stiesnene odbavoval. Senior vyčerpaný celebroval sviatok narodenia Ježiša, ani vysilený nevedel vzdať sa kňazskej povinnosti. Ó milosrdný Bože milostivo a štedro vynahraď jeho duši večnou spásou... Bol to muž prívetivý medzi nemnohými. Veľmi pracovitý, výborne ovládajúci latinsky jazyk. Rečník veľmi pohotový s mimoriadnym talentom. Muž už na pohľad trpezlivý. Nech je večne blahoslavená jeho pamiatka.“
Retrospektíva skoro s tristoročným odstupom má tiež svoj „pôvab“ kontrastu vtedy prosperujúceho mestečka Ratková v korelácii s aktuálnymi reáliami. Ondrej Šmál k ozdobe tých rokov nesporne patrí. Pre mňa bolo jeho obdobie inšpiračné a venoval som mu nemálo času. Chcem z titulu úcty spomenuť na ľudí, ktorí mi v tomto úsilí pomáhali. Ako prvý to bol Daniel Mikulaj, zbožný repištiansky cirkevník, ktorý ma ako gymnazistu upozornil na osobnosť Ondreja Šmála ako na mimoriadneho vzácneho farára, literáta. Mal vedomosti zachované v rodinnej miestnej tradícii - zomrel asi v r. 1979, ďalej to bol ratkovský kronikár a môj bývalý učiteľ na základnej škole Ondrej Gallay (1894-1967). Z jeho poznámok som získal mnohé poznatky i z tohto obdobia. Informácie mi poskytol farár Ján Filo, bývalý ratkovský farár v rokoch 1945-1963. Pri hľadaní literatúry mi pomáhal regionálny historik Revúčan Gustav Frák (zomrel pred niekoľkými rokmi). Archiválne informácie mi poskytol aj Dušan Dubovský (1943) - Revúčan, regionálny publicista a historik, PhDr. Ján Žilák - bývalý riaditeľ Štátneho oblastného archívu v Banskej Bystrici a PhDr. Peter Lebovič - bývalý riaditeľ Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. Mgr. Marta Mikitová pomáhala pri zisťovaní možného miesta pochovania Ondreja Šmála. Použil som niektoré údaje z Obzoru Gemera od autorov PhDr. Bedricha Heckela a od autora Jána Agneta, kde sú určité odkazy k osobe Ondreja Šmála (presná literatúra u autora). Použil som údaje z kníh Encyklopédia slovenských spisovateľov a z Encyklopédie Slovenska. Z internetu som získal informáciu od autorky G. Gáfrikovej (SAV - Ústav slov. literatúry).
MUDr. Miroslav Ďurinda,
Košice, február 20l2
{gallery}kultura/ratkova/smal{/gallery}
{jcomments on}

































Úryvkovite som sa v minulosti dotkol účasti farára Ondreja Šmála (1706 - 1766) v dianí cirkevnom, ale i nereligióznom v niekoľkých predchádzajúcich textoch na stránkach Maj Gemer, ale i na internetovej stránke www.nasaratkova.weblahko.sk. Je považovaný za historika (cirkevného historika). Poznamenávam, že je autorom rukopisu v latinčine „Zoznam literátov Turčianskej stolice“, asi z r. 1755, ktorý bol často prepisovaný. Podľa G. Gáfrikovej z Ústavu slovenskej literatúry SAV jeho najdôslednejším prepisom je „Laučekov odpis“, uložený v Lyceálnej knižnici v UK SAV v Bratislave. V bibličtine vydal v r. 1764 „Kratičké rozebrání pěti artikulú, kteři obyčejne v cirkvích evangelických malým
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-