„Sirk leží trištvrte hodiny od Ratkovej a od Revúcej dve hodiny pešky. Pôvod mena obce vznikol od českého slova „sirka“, t.j. šváb, pretože dakedy tu boli bane na síru, po ktorých sa dnes už len slabé znaky nachádzajú.
Sirk je pod Železníkom najväčšia dedina, má 86 domov, vyše 600 duší. Je tu ev. kňaz a učiteľ. Kostol je z roku 1783 (správne 1786), vystavaný za panovania Jozefa II.
Podľa Bartholomaeidesa (1754-1825), okolo roku 1723 osadilo sa tu dakoľko baníkov, len neskoršie sa viac osadníkov na toto miesto usadilo. Už v 16. storočí stála tak ako dnes a aj cirkev má mnohé zeme a lúky v úžitku. Baníci bývali pri baniach na Železníku, pastieri na holiach a uhliari v horách okolo svojich uhlísk vo svojich chatrčiach.
Z monografie o baníctve a hutníctve v Gemeri sa dozvedáme, že blízko miesta vybudovanej zlievarne v Červeňanoch v tom čase sa nachádzajú väčšie železné odpadové haldy. Z čoho sa môže posúdiť, že tu v dávnych časoch dorábali železo a v tu ležiacej obci Csirkevágás bývali kováči a baníci. Túto malú obec v roku 1470 a neskoršie v 15. storočí podľa maďarského dejepisca Ila Bálint, mala pomenovanie Červená studňa.
Premenovanie obce na Veresvagás sa neskoršie ustálilo. Podľa Ilu Bálinta v roku 1427 mala táto obec aj pomenovanie Vereskő, t. j. Červená skala. Aj dejepisec Ladislav Bartholomaeides túto obec uvádza pod názvom Červenec.V Turskej doline na juh od Sirka, asi pol hodiny, sú povestné Červeňany. Je tu jedna lúka oddelená od ostatných a na tej lúke je studnička s najlepšom vodou v sirkovskom chotári. Toto miesto ľud volá „Ku studni“. V tejto dedine, v železných hámroch sa ozývali údery a chýry o tom široko-ďaleko lietali. Také trosky ako sú Na brode sa nachádzajú aj na iných miestach, menovite pri červeňanskom mlyne, vyše neho v kobuliarskej úžine.
Aký je život baníkov
O to krajší je život banícky ten, ktorému syn Železníka je už svojím narodením určený. Povaha Sirkovana je pevná, ustálená a vážna. Vzrastom nie je veľmi vysoký, ale pevný. Chlapi nebývajú tuční a rozrastení, ale radšej chudší, vyvinutejší, rozvinutejší a mocnejší a silou tvrdou ako tá ruda, ktorú kopú. Postavy sú strednej, ale mužnej, držania rezkého a chlapského. Všetko toto poukazuje na prácu a zamestnania, ktoré vykonávajú. Ich tvrdá práca je však len hračkou tomu, kto sa k nej narodil a v nej mužne a oddane žije.
Prvá túžba Sirkovana je dostať prácu v bani. Ak ju nedostane, hľadá si iné možnosti zárobku. Na prácu v bani sa deti už v detstve pripravujú hrami. Už ako malé deti si kopú v jednom jarku za dedinou a kto z nich vykope najväčšiu „baňu“, pochvalu dostane od všetkých detí. Ako 18 – 20 ročný šuhaj hľadá si prácu v bani a kope tam rudu s druhými baníkmi. Ale už aj predtým, od toho času, pokým chodí do školy, vozí s otcom rudu, ak ten má záprah. Ak otec nemá záprah, nosí mu každé ráno jedlo na baňu. Ani staroba ich od bane neoddelí.
Nejedného 50 aj 70 ročného starca môžeš v bani vidieť ako keby si ho videl kopať rudu. Zdalo by sa ti, že to duch otvárajúci žily bohaté na rudu, o ktorých ti baníci mnohočo vedia povedať.
Bane sú na severozápadnej strane Železníka a sú kráľovské, či komorské, unické a koalícionárske. Na kráľovských baniach robia okrem Sirkovanov aj haviari z Tisovca, ktorí tu dochádzajú na týždňovky. V koalicionálnych baniach robili hlavne Turčania.
Každá spoločnosť má svoje polia, na ktorých má vymerané kopať. Okrem spomenutých sú ešte ďalší páni, ktorí majú bane, ako Latinák, Švarc a ďalší.
Práca je v bani ťažká
Spôsob práce, vlastne už samotné bane, sú dvojaké: vlastné bane (šachtičky) a štôlne. Šachtičky sa kopú do hlboka na štyri uhly a pokladajú – štempujú (vystužujú) sa drevami. Štôlne sú vodorovné a ťahajú sa ďaleko popod zem a vystužené sú tiež dubovým a bukovým drevom.
I v jednych i v druhých sú do strán idúce vykopané priestranstvá, odkiaľ sa ruda kopala, často vraj aj takých veľkých akoby kostol vykopal. V niektorých sú steny vraj ešte krajšie uhladené ako múry kostola. Na jednom pracovisku v bani pracujú štyria – piati chlapi a keď už dosť rudy nakopali, vtedy traja vyjdú von. Ten, čo dnu ostane, hrnie nakopanú alebo nastrieľanú hrudu do košiarov, dvaja to v košoch na povraze hore ťahajú a štvrtý rudu rozdeľuje a kladie na svoje miesto.
Robia najviac v noci nad ránom. Okolo ôsmej ráno vychádzajú z bane na fruštik (raňajky), ktoré im gazdiné posielajú. Potom sa zase chytia do práce a prestanú pracovať až pred večerom. Potom si buď drevo na oheň hotujú, alebo koše opravujú, pokým večer zase nejdú do bane, kde niekoľko hodín pracujú a potom vyjdú a spia v kráme. Krámy sú búdy z dreva, alebo murované. Budujú si ich haviari. Krám je taký veľký, aby v ňom štyria baníci mohli ležať.
Na severnej strane Železníka iné nepočuješ, len vŕzganie rudných vozov a hlasy sluhov a gazdov, ktorí svoje záprahy poháňajú. Občas vyjde baník s fúrikom naplneným rudou zo štôlne. Rudu poukladá, hneď sa ukáže druhý na námele (haldy) a vysýpa zem vynesenú zo štôlne. Pred večerom ich vídať pliesť koše, alebo v kolibe kovať a ostriť čakany a dláta, alebo spokojne pri ohníčku sedieť a oddychovať. Niekedy sa sem donesie hlas zvonkov oviec, ktoré sa vracajú z paše.
Každá baňa má svoje meno, lenže nekrstia ich baníci, ale páni baní. Lenže baníci volajú bane po svojom, ktoré im sami dali, napr. Pekarka, Petrmanka, V brezú, Nad Sirkom, Do lámanice, Na trajle atď.
Znaky starodávnych baní sa nachádzajú na východnej strane Železníka na tzv. Rovniach, kde vidno staré prepadliská, na ktorých časom narástol vysoký les a bol už aj vyrúbaný.
Prepadliská svedčia o starodávnom spôsobe ťažby, kde sa ruda neťažila tak hlboko ako teraz, ale len z hĺbky niekoľko siah. Vlastne to neboli bane, len sa zem rozrývala a všelijaké jamy po nej robili. Teraz sa tu kopú nové bane a tie sú bohatšie na rudu.
O ťažbe železnej rudy sú prvé písomné správy zo 16. storočia v Železníku na planine Rovné. Podľa znalcov baníctva, najmenej pred 500 – 700 rokov mali tu byť prvé bane. Ale najstarodávnejšie bane neboli tu, ale na západnej strane pri spodku Železníka, nad dolinkou Potok, na tom mieste, kde sa teraz menuje Banište a leží na úbočí nad dedinou Sirk. Tu kopali rudu pod povrchom menej na jednu – dve siahy (1,8 až
Nech teraz bude dosť to povedať, že ľud železnícky žije v mravoch a obyčajoch otcov, medzi poľami a lúkami, horami a dolinami, kde každý krok prichádza k starej pamiatke, ktorá ti pripomenie predošlú krásu a slávu týchto krajov a jeho slovenstva. Dnes sa tu veľmi nezaraduješ, všetko ťa bude len na milosť rozpamätúvať.“
Niekoľko pár viet rečou a pravopisom P. E. Dobšinského:
„Toto sú kraje rodinnje, kraje okolo staroslávneho Železníka. Predstav som ich ako odblesk skutočnosti a toho, čo sa v pamäti mojej večne zašilo, predstaviv som ich jako tie raje mojho prvjeho žitja, ktorje v duši hlboko zavitje nosím. A duch muoj, ten tam v divoplnom Zelezníku tvorí sveti novje. Len jedno víťazstvo nad kljatbou tisicovekou a budú večne oživuje duchom Tatier, ktorí z višin priletjac sadá v zorách na temená huor a vrchou rodinnich. Zeleznicki.“
P. E. Dobšinský – muž, ktorého poznala celá kultúrna Európa – slovenský Homér, mládenecké roky prežil v Sirku. Z jeho tvorby sú známe diela: Lomidrevo, Mahuliena, krásna panna, Zlatá priadka, Valibuk a všetky ostatné slovenské perly, ktoré sa odovzdávali podľa odkazu predkov aj budúcim pokoleniam. Jeho vrcholným dielom sú Prostonárodné slovenské povesti (1880 – 1883).
Pavol E. Dobšinský do gymnázia chodil v Rožňave a v Miškolci. V rokoch 1840 – 1848 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči. V roku 1850 zložil kandidátsku skúšku v Revúcej pri Samuelovi Reussovi, ktorý si ho v novembri toho istého roku vzal k sebe za kaplána. Dňa 17. júla 1852 opustil Revúcu, aby sa stal pomocným redaktorom Slovenských pohľadov v Trnave. V rokoch 1853 – 1855 bol kaplánom v Brezne, potom v Rožňavskom Bystrom. V rokoch 1858 – 1861 bol profesorom na banskoštiavnickom evanjelickom lýceu a od roku 1861 pôsobil ako farár v Drienčanoch.
Počas pôsobenia v Revúcej sa pričinil o založenie putovného ochotníckeho divadla v Ratkovej. V Revúcej od Reussovcov získal cenné podnety pre folkloristiku. Nimi zozbierané rozprávky a povesti, ktoré sa stali súčasťou rukopisných zborníkov Codex revúcky A, B, C, neskôr spracoval do známych slovenských prostonárodných rozprávok a povestí (1858 – 1861). Jeho vrcholným dielom sú Prostonárodné slovenské povesti (1880 – 1883).
Treba povedať, že sa narodil 16.3.1828 v Slavošovciach a ako päťročný prišiel bývať na faru v Sirku. Jeho otec Pavel Dobšinský, po 59 ročnom kazateľskom účinkovaní 25. septembra 1892 v Sirku z úradu zaďakoval.
P. E. Dobšinský zomrel 22.10.1885 v Drienčanoch.
(Z publikácie Ondrej Herich: Z histórie obce Sirk, 2005)
{jcomments on}

































Čo spája známeho slovenského rozprávkara, spisovateľa a evanjelického kňaza Pavla Dobšinského so Sirkom? Jeho otec Pavel Dobšinský, ktorý sa narodil 11. septembra 1798 v Turčoku, bol osem rokov učiteľom v cirkvi slavošovskej, kde sa v roku 1831 stal farárom. V Slavošovciach sa mu 16. marca 1828 narodil syn Pavol Emanuel Dobšinský. Keď mal malý Pavol päť rokov, stal sa jeho otec farárom v Sirku, kde pôsobil od roku 1833 až do roku 1892, plných 59 rokov. Svoje detské roky tak Pavol Emanuel prežil v Sirku, navštevoval tu aj ľudovú školu a do Sirku sa pravidelne vracal aj počas svojich ďalších štúdií.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-