Po ukončení vojenskej služby sa vrátil do Dobšinej a otvoril si ako obuvnícky majster vlastnú dielňu. Radšej však sedel za písacím stolom ako za obuvníckym „hokerlíkom“.
V roku 1896 sa oženil s Máriou Luxovou, dcérou banského hutmana Simona Luxa. Mali spolu šesť detí, z toho troch synov. Bol starým otcom 9 vnúčatám a praotcom 13 pravnúčat.
Počas prvej svetovej vojny strážil v úpravníckych železiarskych objektoch v Biengartene ruských zajatcov a tu sa inšpiroval k tvorbe svojich básní s ruskou tematikou.
Jeho divadelné hry sa hrali často i v známom hostinci „U Fejéra“ v Dobšinej. V svojich básňach sa zaoberal i politickými udalosťami, ako napr. španielskou občianskou vojnou, a to v dialógu medzi Bohom a Čertom, alebo v básni „Otčenáš.
V roku 1944 boli mnohí Dobšinčania nemeckej národnosti i proti svojej vôli vysídlení z Dobšinej do západných Čiech, on s rodinou do mesta Kraslice. Odtiaľ sa v roku 1945 vrátil do Dobšinej spolu s ostatnými vysídlenými občanmi Dobšinej, ktorí mali to šťastie, že unikli známej surovej tragickej udalosti v meste Přerov v Čechách. Žiaľ, tu je nutné uviesť, že to boli potomkovia pred stáročiami prisťahovaných nemeckých osídlencov, ktorým sa v povojnových rokoch veľmi a nespravodlivo ukrivdilo, majetky im boli skonfiškované, po návrate sa nemohli usadiť v svojich ťažkou prácou vystavaných vlastných domoch a boli i inak perzekvovaní. Veľmi ťažko to znášal i Samuel Pellionis, čoho dokladom sú i jeho básne na tieto časy, napr. báseň „Schwälimbel und Spore“ – „Lastovičky a vrabce“.
Samuel Pellionis zomrel ako 83 ročný 12.7.1953. Pochovaný je na dobšinskom cintoríne. Pohreb, tak ako i jeho už predtým zosnulej manželky, bol vtedajším pánom farárom B. Kasanickým oddslúženy v nemčine, čo bolo na tú dobu ojedinelé. Na jeho hrobe je napísaný pre neho typický humorný text, ktorý si v bulinerštine sám pred svojou smrťou napísal:
Hier ruth ear, dear fat lostich boar
Och en Trauer Spass hot geben.
Ben er net gestoaben bear
Bol er secher heit noch leben.
Vo voľnom preklade: Tu odpočíva ten, čo vždy veselý bol / Aj v smútku veselosť dával / a keby nebol zomrel / bol by určite ešte dnes žil.
Samuel Pellionis bol po Samuelovi Kleinovi druhým Dobšinčanom, píšucim v dobšinskom nemeckom dialekte - „bulinerčine“ básne a divadelné hry. Je autorom mnohých básní a divadelných hier.
Veľká škoda, že väčšina jeho prác, písaných prevažne rukopisom, sa nezachovala.
S. Pellionis bol jednoduchý človek, občan banského mesta, ktoré sa stalo známym na celom svete i zásluhou technicky zdatných nemeckých prisťahovalcov pred stáročiami. Rodičia ho nemohli z finančných dôvodov dať na štúdium a preto nemal akademické vzdelanie. Bol samostatný remeselník, ktorý ale dokázal vyjadriť svojimi literárnymi schopnosťami ťažkosti, radosti a postoje celej nemeckej v Dobšinej žijúcej komunity.
V roku 1993 bola na návrh Karpatskonemeckého spolku, s podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, knižne vydaná jeho zbierka básní a názvom „Topscher Gakrokel“ (Košice, Dolinár 1993, 126 s.). Tento názov sa ťažko prekladá do slovenského jazyka. Prekladaný je ako „Dobšinské kotkodákanie“ (kniha Banícke mesto Dobšiná - 2008), „Dobšinské čmáranie“ (www stránka jeho vnuka Rudolfa Pellionisa - „Dobšinčan“). Osobne pokladám za vhodné preložiť tento názov knihy ako: „Život Dobšinčanov v básňach“, pretože básne sú o ich živote a ich vzťahu k mestu a udalostiam.
V knihe je predslov o diele a živote tohto básnika, ktorý napísal jeho vnuk - pán Samuel Fischer, žijúci teraz v Nemecku v meste Lenggries - Bavorsko. On i niektoré básne preložil z bulinerčiny do nemčiny.
Kniha obsahuje 54 básní (s mojím prekladom názvov z bulinerčiny do slovenčiny):
Vorwort – Predslov, napísaný v nemčine pánom S. Fischerom a ním preložené básne do nemčiny (S.F.)Stoodt Topscha von Stempelschaajer aus putrocht on an Sonnankloaren Moagen (Mesto D Dobšiná zo Štempelšajeru počas slnečného rána), Topschrisch reden (Dobšinská reč), Der naaia Heiduk von Schmalmäune (Nový Hajdúk z ?), Zum Erntedankfest (K oslave žatvy), Ausflug zur Dobschauer Eishöhle (Výlet do Dobšinskej ľadovej jaskyne, preklad (S.F.), Tombola (Tombola), Dischkurs met Taibels Grossmotter ( Diskusia s čertom starej mamy), A Stel! zu vorgeben (Dať zamestnanie), Jesulein komm (Ježiško, príď), Es Goldfeschl (Zlatá rybka), Die Pfändung (Konfiškácia), Der Oberknecht hot obgadonkt, die Stell es bieder frei (Vedúci sluha dal výpoveď, miesto je znova voľné), On die Peakleit (O baníkoch), Die Mottersproch (Materinská reč), Sommerszeit - Streit (Leto – hádky), Ons rode Kreiz (Náš červený kríž), Karpathen (Karpaty), Dohanfossen (Prídel tabaku), Mottergapeet (Materinská modlitba), Brief on R. Spangel (List R. Spanglovi), Of der Russenboch (Stráženie Rusov), Unser Glocken (Naše zvony), Die Flucht (Útek), Topscher Glocken (Dobšinské zvony, preklad (S.F.), Na komm nor (No príď len), Zum Andenken an Dobschauer Dichter Samuel Klein (K spomienke dobšinského básnika Samuela Kleina), Topschrisches (Dobšinské), Gagamst (?), Mei Vaterunser (Môj Otčenáš), A Joahr es viel a Joahr es nischt (Rok je veľa a rok je nič), Der Pass (Pas), Zur Sechshundertjahrfeier der Stadt Dobschau
(K 600 ročnici Dobšinej, preklad (S.F.), Biegenlied (Uspávanka), As leben en Himmel (Život v nebi), Zirkus (Cirkus, preklad (S.F.), Der Esel (Somár), Der Stefan on der Himmelstihr (Štefan na rohoch býka), Gruss on die heiliche Barbara - Glück auf (Pozdrav pre Svätú Barboru - Zdar Boh), Der Scheederjung (Vyberač rudy (vyberal úžitkovú rudu z jaloviny - z nepotrebnej horniny), Der Erdenpächter vor Gehör - Dialog zwischen Herrgott und Teutel (Nájomca zeme pred výsluchom - dialóg medzi Bohom a Čertom, preklad (S.F.), As Older (Staroba), Sefentz der Heemuhtlosen - Seutzer der Heimatlosen (Povzdych nad opusteným domovom), Freiheit und Gleichheit (Sloboda a rovnosť), Kloglied von an Greis (Žalobná pieseň starca), Slovenski und deutsch (Slovensky a nemecky), Jägerlied (Poľovnícka pieseň), En Hona titt der Pockzont beeh (Hansa bolí zub, stolička), Dreinochzich Lebensjoahr (83 ročné životné výročie), Die naia Heemut (Nová odvaha), Obschied (Rozlúčka), Heimatklage (Žaloba za domovinou, preklad (S.F.), Sterbegebet (Modlitba smrti, preklad (S.F.), Sterbegebet (Modlitba smrti, preklad (S.F.), Mei letzt Gakrokel (Moje posledné Gakrokel, preklad (S.F.).
RNDr. Ondrej Rozložník
Súvisiaci článok:
Samuel Pellionis - zabudnutý gemerský básnik z Dobšinej

































Samuel Pellionis sa narodil 27.6.1870 v Dobšinej v rodine baníka Samuela Pellionisa a jeho manželky Márie, rodenej Mikulik. Už ako dieťa vynikal svojím slovným prejavom, keď sa hral s rovesníkmi. Jeho stará mama vtedy v nemeckom dialekte – „bulinerčine“ hovorila: „Spuckt mer en die Aagen, ben doss net stimmt, dear Jung biert a Glaukler.“ V preklade: „Napľujte mi do očí, keď to nebude pravda, že ten chlapec sa stane komedianto
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-