Samuel Pellionis sa narodil 27.6.1870 v Dobšinej v rodine baníka Samuela Pellionisa a jeho manželky Márie, rodenej Mikulik. Už ako dieťa vynikal svojím slovným prejavom, keď sa hral s rovesníkmi. Jeho stará mama vtedy v nemeckom dialekte – „bulinerčine“ hovorila: „Spuckt mer en die Aagen, ben doss net stimmt, dear Jung biert a Glaukler.“ V preklade: „Napľujte mi do očí, keď to nebude pravda, že ten chlapec sa stane komediantoPo ukončení vojenskej služby sa vrátil do Dobšinej a otvoril si ako obuvnícky majster vlastnú dielňu. Radšej však sedel za písacím stolom ako za obuvníckym „hokerlíkom“.
V roku 1896 sa oženil s Máriou Luxovou, dcérou banského hutmana Simona Luxa. Mali spolu šesť detí, z toho troch synov. Bol starým otcom 9 vnúčatám a praotcom 13 pravnúčat.
Počas prvej svetovej vojny strážil v úpravníckych železiarskych objektoch v Biengartene ruských zajatcov a tu sa inšpiroval k tvorbe svojich básní s ruskou tematikou.
Jeho divadelné hry sa hrali často i v známom hostinci „U Fejéra“ v Dobšinej. V svojich básňach sa zaoberal i politickými udalosťami, ako napr. španielskou občianskou vojnou, a to v dialógu medzi Bohom a Čertom, alebo v básni „Otčenáš.
V roku 1944 boli mnohí Dobšinčania nemeckej národnosti i proti svojej vôli vysídlení z Dobšinej do západných Čiech, on s rodinou do mesta Kraslice. Odtiaľ sa v roku 1945 vrátil do Dobšinej spolu s ostatnými vysídlenými občanmi Dobšinej, ktorí mali to šťastie, že unikli známej surovej tragickej udalosti v meste Přerov v Čechách. Žiaľ, tu je nutné uviesť, že to boli potomkovia pred stáročiami prisťahovaných nemeckých osídlencov, ktorým sa v povojnových rokoch veľmi a nespravodlivo ukrivdilo, majetky im boli skonfiškované, po návrate sa nemohli usadiť v svojich ťažkou prácou vystavaných vlastných domoch a boli i inak perzekvovaní. Veľmi ťažko to znášal i Samuel Pellionis, čoho dokladom sú i jeho básne na tieto časy, napr. báseň „Schwälimbel und Spore“ – „Lastovičky a vrabce“.
Samuel Pellionis zomrel ako 83 ročný 12.7.1953. Pochovaný je na dobšinskom cintoríne. Pohreb, tak ako i jeho už predtým zosnulej manželky, bol vtedajším pánom farárom B. Kasanickým oddslúženy v nemčine, čo bolo na tú dobu ojedinelé. Na jeho hrobe je napísaný pre neho typický humorný text, ktorý si v bulinerštine sám pred svojou smrťou napísal:
Hier ruth ear, dear fat lostich boar
Och en Trauer Spass hot geben.
Ben er net gestoaben bear
Bol er secher heit noch leben.
Vo voľnom preklade: Tu odpočíva ten, čo vždy veselý bol / Aj v smútku veselosť dával / a keby nebol zomrel / bol by určite ešte dnes žil.
Samuel Pellionis bol po Samuelovi Kleinovi druhým Dobšinčanom, píšucim v dobšinskom nemeckom dialekte - „bulinerčine“ básne a divadelné hry. Je autorom mnohých básní a divadelných hier.
Veľká škoda, že väčšina jeho prác, písaných prevažne rukopisom, sa nezachovala.
S. Pellionis bol jednoduchý človek, občan banského mesta, ktoré sa stalo známym na celom svete i zásluhou technicky zdatných nemeckých prisťahovalcov pred stáročiami. Rodičia ho nemohli z finančných dôvodov dať na štúdium a preto nemal akademické vzdelanie. Bol samostatný remeselník, ktorý ale dokázal vyjadriť svojimi literárnymi schopnosťami ťažkosti, radosti a postoje celej nemeckej v Dobšinej žijúcej komunity.
V roku 1993 bola na návrh Karpatskonemeckého spolku, s podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, knižne vydaná jeho zbierka básní a názvom „Topscher Gakrokel“ (Košice, Dolinár 1993, 126 s.). Tento názov sa ťažko prekladá do slovenského jazyka. Prekladaný je ako „Dobšinské kotkodákanie“ (kniha Banícke mesto Dobšiná - 2008), „Dobšinské čmáranie“ (www stránka jeho vnuka Rudolfa Pellionisa - „Dobšinčan“). Osobne pokladám za vhodné preložiť tento názov knihy ako: „Život Dobšinčanov v básňach“, pretože básne sú o ich živote a ich vzťahu k mestu a udalostiam.
V knihe je predslov o diele a živote tohto básnika, ktorý napísal jeho vnuk - pán Samuel Fischer, žijúci teraz v Nemecku v meste Lenggries - Bavorsko. On i niektoré básne preložil z bulinerčiny do nemčiny.
Kniha obsahuje 54 básní (s mojím prekladom názvov z bulinerčiny do slovenčiny):
Vorwort – Predslov, napísaný v nemčine pánom S. Fischerom a ním preložené básne do nemčiny (S.F.)Stoodt Topscha von Stempelschaajer aus putrocht on an Sonnankloaren Moagen (Mesto D Dobšiná zo Štempelšajeru počas slnečného rána), Topschrisch reden (Dobšinská reč), Der naaia Heiduk von Schmalmäune (Nový Hajdúk z ?), Zum Erntedankfest (K oslave žatvy), Ausflug zur Dobschauer Eishöhle (Výlet do Dobšinskej ľadovej jaskyne, preklad (S.F.), Tombola (Tombola), Dischkurs met Taibels Grossmotter ( Diskusia s čertom starej mamy), A Stel! zu vorgeben (Dať zamestnanie), Jesulein komm (Ježiško, príď), Es Goldfeschl (Zlatá rybka), Die Pfändung (Konfiškácia), Der Oberknecht hot obgadonkt, die Stell es bieder frei (Vedúci sluha dal výpoveď, miesto je znova voľné), On die Peakleit (O baníkoch), Die Mottersproch (Materinská reč), Sommerszeit - Streit (Leto – hádky), Ons rode Kreiz (Náš červený kríž), Karpathen (Karpaty), Dohanfossen (Prídel tabaku), Mottergapeet (Materinská modlitba), Brief on R. Spangel (List R. Spanglovi), Of der Russenboch (Stráženie Rusov), Unser Glocken (Naše zvony), Die Flucht (Útek), Topscher Glocken (Dobšinské zvony, preklad (S.F.), Na komm nor (No príď len), Zum Andenken an Dobschauer Dichter Samuel Klein (K spomienke dobšinského básnika Samuela Kleina), Topschrisches (Dobšinské), Gagamst (?), Mei Vaterunser (Môj Otčenáš), A Joahr es viel a Joahr es nischt (Rok je veľa a rok je nič), Der Pass (Pas), Zur Sechshundertjahrfeier der Stadt Dobschau 
(K 600 ročnici Dobšinej, preklad (S.F.), Biegenlied (Uspávanka), As leben en Himmel (Život v nebi), Zirkus (Cirkus, preklad (S.F.), Der Esel (Somár), Der Stefan on der Himmelstihr (Štefan na rohoch býka), Gruss on die heiliche Barbara - Glück auf (Pozdrav pre Svätú Barboru - Zdar Boh), Der Scheederjung (Vyberač rudy (vyberal úžitkovú rudu z jaloviny - z nepotrebnej horniny), Der Erdenpächter vor Gehör - Dialog zwischen Herrgott und Teutel (Nájomca zeme pred výsluchom - dialóg medzi Bohom a Čertom, preklad (S.F.), As Older (Staroba), Sefentz der Heemuhtlosen - Seutzer der Heimatlosen (Povzdych nad opusteným domovom), Freiheit und Gleichheit (Sloboda a rovnosť), Kloglied von an Greis (Žalobná pieseň starca), Slovenski und deutsch (Slovensky a nemecky), Jägerlied (Poľovnícka pieseň), En Hona titt der Pockzont beeh (Hansa bolí zub, stolička), Dreinochzich Lebensjoahr (83 ročné životné výročie), Die naia Heemut (Nová odvaha), Obschied (Rozlúčka), Heimatklage (Žaloba za domovinou, preklad (S.F.), Sterbegebet (Modlitba smrti, preklad (S.F.), Sterbegebet (Modlitba smrti, preklad (S.F.), Mei letzt Gakrokel (Moje posledné Gakrokel, preklad (S.F.).
RNDr. Ondrej Rozložník
Súvisiaci článok:
Samuel Pellionis - zabudnutý gemerský básnik z Dobšinej
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.