„umeleckým portrétom“, ani nie „medailónom“ ako žánrom vecnej literatúry, ale prostým slovom – o komsi čosi dopovedať, apostrofujúc čas v odviatom nielen z histórie portálu Maj Gemer, ale i v širších súvislostiach - predstavujúc osobnosť konkrétnu:
Mgr. Marta Mikitová – autorka, bibliografka, redaktorka, korektorka, publicistka, milovníčka hudby - okúzlená starou hudbou i interpretka zároveň, milovníčka výtvarného umenia, organizátorka spoločensko-kultúrnych dianí.

S každou kategorizáciou kráčala životom plná toho konkrétneho, čo pojem skrýva v sebe zakódované – v zložitosti väzieb, v účasti pohnútok, s prepojením na dosiahnutie cieľov. Jej priam pracovnou potrebou, dynamickým, priam neutíchajúcim mladistvým úsilím bolo tiež prinášať aj radosť či potešenie na kultúrne-osvetovom poli na akomkoľvek poste zaradenia v priebehu rokov, kdekoľvek a komukoľvek v kom nezadriemal záujem o pekné, krásne či ušľachtilé. I v utajenej poézii vlastnej tvorby, z ktorej odhalila len zlomok - z prapodstaty verša zaznieva akoby závan jemne citlivo poodhaleného vlastného „emočného naturelu“. Ona bola tým “spiritum movens“, ktorá všade kam vstúpila, dá sa o nej povedať: „bola v obraze neprehliadnuteľná, potrebná a povolaná“. Úchytkom nesumarizujme, len v miere nutnej, v rýchlom slede, spomeňme z mnohých niektoré autorkine aktivity - vydané knihy bibliografickej proveniencie: Hudba na Slovensku 1918-1928, séria vydaných publikácií personálnej bibliografie o významných slovenských literátoch - prozaikoch, básnikoch, kritikoch atď. (Milo Urban, Eduard Urx, Andrej Chudoba, Anton Hykisch, Jozef Melichar, Ivan Kadlečík, Samuel Godra a iní). Je autorkou palety portrétov - profilov mnohých známych literárnych osobností (Jozef Bob, Tomáš Janovic, Michal Chuda, Pavol Števček, Rudolf Čižmárik, Ľubomír Feldek a ďalších nemenovaných). Participovala na metodickej príručke pre retrospektívnu bibliografiu článkov zo slovenských novín a časopisov od r. 1919 do r. 1944. V bibliografickom zborníku (r. 2006) prezentovala svoj hodnotiaci i koncepčný postoj k bibliografii výtvarného umenia v rámci SNK (Slovenskej národnej knižnice). Jej dielom je viacdielna bibliografia publikačnej činnosti pracovníkov VŠDS v Žiline, či výberová bibliografia o problémoch narkománie Kroky do tmy. Je autorkou a tvorcom “Kalendára významných osobností Gemera“ (biografické profily na stránke Maj Gemer).


Autorkou článkov v rôznych časopisoch, mnohých publikácií v rámci levickej knižnice, redakčných aktivít v rámci pukanskej knižnice, článkov na webovej stránke Maj Gemer. Jej umelecké zázemie (hudobné, výtvarné, poetické) sa prejavilo nielen v jej prozaických textoch, ale aj v niekoľkých lyrických veršoch. Dopovedzme, že po promócii v r. 1966 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave pôsobila v Bibliografickom ústave Matice slovenskej v Martine, na vedúcich postoch knižnice VŠDS v Žiline a v Tekovskej knižnici v Leviciach.
Ak je čas svojou dochvíľnosťou raz milým návštevníkom, raz pripomínajúci chvíle a okamihy slávnostnej príležitosti - tak Marte Mikitovej podajme dnes spolu s ním na striebornom podnose úprimné poďakovanie za všetko, čo vytvorila, na čom sa podieľala, na čom participovala, koncepčne korigovala v najvšeobecnejšom kontexte realizácie predovšetkým rozvoja či tvorby bibliografických publikácií v premisách modernej koncepcie, raz s dosahom v celoslovenskom meradle, raz z obsahu pokladne kultúry – kultúrnosti v gradiente adekvátnom tekovsko–levickej regionálnej úrovni, a vôbec nie v poslednom rade na stránkach Maj Gemer. Najvzácnejšími žičlivými prianiami do dní v rokoch budúcich, najúprimnejšími želaniami k chvíľam očakávaným či tušeným v daroch od spravodlivo v priehrštiach vážiacej zásluhy mýtickej bohyne Nemesis a aj nespochybniteľnými osobnými priateľskými pozdravmi tých, ktorí ju poznajú, podajme z amfor poetických trópov k vetám i pohár skutočného číreho vína podriemkavajúceho v pivničkách – „ľochoch“ z pahorkov levicko - pukanských vinohradov. Tu oslávenkyňa žije (Levice) a odtiaľto sa prihovára denno-denne čitateľom portálu Maj Gemer nie vždy viditeľnou, ale vždy prítomnou rukou, zrakom, umom... pozorovateľa, sprievodcu i korektorského literárneho kustóda. Na Vaše zdravie - pani Marta Mikitová – k Vášmu sviatku za všetkých Vašich priateľov - priaznivcov - autorov z portálu Maj Gemer!
Miroslav Ďurinda, Košice
{jcomments on}

































Rád navštevujem vyprofilovaný internetový portál Ondreja Doboša – Maj Gemer. Občas i ako autor - účelovo. Ak ktokoľvek zavíta cez jeho stránky do ktorýchkoľvek „zákutí krajiny“ nášho krásne prítulného Gemera ako hosť, patriot, či blúdiaci „tranzitórny pasant“ alebo aktér – autor konkrétnej správy, článku v próze, verši či fotodokumentácii, mal by vedieť, že text bol sprevádzaný a šťastne dovedený neviditeľnou rukou, skrytým pohľadom kohosi až k čitateľovi. Ten ako tajomný kustód pohládzal slová, vety, súvetia láskavou rukou odborníka – profesionála, odiaty v redaktorsko-korektorskom plášti, podávajúc „rozhrešenia“ za previnenie či prehrešky. Zostával utajený a ako „súputník“ ošetroval v gramatike, diakritike, „sanoval“ v dikcii textu. Odhaľujúc takto svoj zámer, neskryte chcem porozumieť účasti kohosi dnes v dobe a čase tak povediac „marketingového ťaženia“. Kohosi, kto v nočných - prevažne po polnočných hodinách „len tak“ - bez akéhokoľvek nároku na čokoľvek, len z priazne a lásky venuje sa a stále rozdáva svoj čas, chvíle v dávkach nemeraných už viac ako 6 rokov v tom, o čom som obrazne – neobrazne či metaforicky skicoval vyššie. Dovoľme si v skratke, nie
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-