Hudobník, primáš, spevák, vydavateľ, organizátor kultúrneho a spoločenského života
9.1.1934 Sirk - 19.4.2010 Revúca
Ľudovú školu v rokoch 1940-1945 vychodil v Sirku. Do meštianky chodil v rokoch 1945-1948 v Ratkovej a v školskom roku 1948/1949 do Štátnej meštianskej školy v Revúcej. Tu v rokoch 1949-1953 študoval na gymnáziu. V Revúcej pôsobí od roku 1953. V školskom roku 1953/1954 učil na Jedenásťročnej strednej škole. V roku 1954 určitú dobu bol vedúcim Okresného domu pionierov a mládeže. Od 1. apríla 1957 pracoval ako redaktor okresných novín Nový smer dediny. Od 1. januára 1960 bol propagačným pracovníkom národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu a v tom istom roku od 1. júla sa stal vedúcim novovytvoreného závodného klubu. V rokoch 1961-1962 bol dočasne uvoľnený pre prácu redaktora okresných novín Zora Gemera, aby publikoval z oblasti bývalého Revúckeho okresu. Od 1. júna 1962 opäť pracoval na pôvodnom mieste. Od 28. februára 1964, po odovzdaní novopostavenej budovy závodného klubu, pracoval v ňom ako vedúci prevádzky. Od júla 1965 tu zastával funkciu vedúceho závodného klubu, neskôr riaditeľa Domu kultúry ROH LTZ až do odchodu do dôchodku, do roku 1993.
Patril k organizátorom kultúrneho a spoločenského života v meste a v okolí. Bol pri zrode súťažnej prehliadky v umeleckom prednese poézie a prózy - Kukučínovej Revúcej (1966-1970) a v roku 1968 Detskej divadelnej Revúcej, prvej krajskej detskej divadelnej prehliadky v republike, ktorá v roku 1970 prerástla v prvú celoslovenskú prehliadku. V roku 1972 spoluorganizoval prvú krajskú prehliadku ochotníckych divadelných súborov, súčasnú Zochovu divadelnú Revúcu. Bol zakladateľom hudobnej skupiny Rytmus 60, v ktorej aktívne účinkoval od jej vzniku, od 1. mája 1960 až do roku 1988. V šesťdesiatych rokoch bol členom divadelného súboru, hrával v dychovej hudbe a v sláčikovom orchestri pri Ľudovej škole umenia v Revúcej a v Okresnom sláčikovom orchestri v Rožňave. V rokoch 1965-1966 spolupracoval s Mikulášom Senkom a Jánom Jasenkom pri zakladaní folklórneho súboru Revúčan a v roku 1973 vytváral podmienky pre vznik folklórneho súboru Lykovec. Bol zakladajúcim členom jeho ľudovej hudby, v ktorej do roku 1984 spolu s Jánom Jasenkom bol predníkom, potom jej vedúcim a predníkom. Účinkoval v nej až do roku 1994. V období od decembra 1994 do júla 1999 pôsobil ako učiteľ na Základnej umeleckej škole v Revúcej, kde vyučoval hru na husle a viedol detskú ľudovú hudbu Rozmajrínček.
Je zberateľom a upravovateľom ľudových piesní z Gemera a Malohontu. V roku 1998 vydal svoju publikáciu Piesne stredného Gemera. V roku 2001 mu vyšla podobná zbierka Piesne horného Gemera a okolia Rožňavy, v roku 2003 Piesne Nového Klenovca, v roku 2004 Spievajúci Šumiac. Na vydanie pripravil texty a noty slovenských piesní, zozbieraných Jozefom Škultétym, v knihe Slovenský spevník z Venca r. 1919 od autora Jozefa Škultétyho, ktorá vyšla v Jelšave v roku 2006. Venoval sa aj gemerskému nárečiu a regionálnej histórii. V roku 2002 vydal kniha textov v gemerských nárečiach s názvom: Šva sä stálo, ši sä nestálo... f Sirku, v Mokré Lúke, ale aj inďe v Gemeri a v roku 2005 knihu Z histórie obce Sirk.
Ján Jasenka
Pedagóg, ľudový hudobník, primáš, spevák, zberateľ a upravovateľ ľudových piesní
30.3.1928 Sirk - 6.4.1991 Revúca
Ľudovú školu vychodil vo svojom rodisku, meštiansku školu navštevoval v Ratkovej. V školských rokoch 1942/1943 - 1946/1947 študoval na Štátnej učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici. Ako pedagóg pôsobil v Budinej, Sirku, v Ratkovskom Bystrom a v Ratkovej. V roku 1961 sa natrvalo usadil v Revúcej.
Hudbe sa venoval od detstva. Už ako študent vytvoril kapelu. V rodnom Sirku hrával s huslistom Gustávom Krištofom, v Revúcej vytvoril kapelu, ktorá existovala takmer dvadsať rokov. V rokoch 1960-
Uznesením č. 370 z 30. zasadnutia Mestského zastupiteľstva v Revúcej zo dňa 14. mája 1998 bolo Jánovi Jasenkovi in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta ZLATÝ QUIRIN MESTA REVÚCA (ev. č. 6) za tvorivú činnosť v oblasti ľudovej hudby, za zbieranie a upravovanie gemersko-malohontských ľudových piesní a propagáciu Revúcej.
Mária Prasličková – Piskoriková, rod. Kršáková
Učiteľka, dramaturgička, scenáristka, publicistka
23.10.1932 Jelšava - 17.5.2000 Langley, Kanada
Vyrastala v Muránskej Hute, kde chodila do ľudovej školy. V rokoch 1945-1948 navštevovala meštiansku školu v Revúcej. V roku 1948 nastúpila pracovať do Svitu. V januári 1949 sa stala úradníčkou na Povereníctve vnútra v Bratislave. V roku 1950 ju prijali na herecký odbor Štátneho konzervatória, ktorý v roku 1952 ukončila v Košiciach. V rokoch 1952-1953 ako herečka účinkovala v Krajskom divadle v Nitre, potom pôsobila v Bratislave. V rokoch 1953-1954 v dramatickej skupine Československého rozhlasu, v rokoch 1954-1955 pracovala v Dome osvety ako inštruktorka ľudovej umeleckej tvorivosti a v rokoch 1955 a 1956 ako herečka Dedinského divadla. Potom sa usadila v Košiciach. V roku 1964 ukončila štúdium národopisu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v rokoch 1967-1970 si štúdiom na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Prešove rozšírila aprobáciu o pedagogiku. Od roku 1964 pôsobila ako pedagogička na základnej škole, gymnáziu a neskôr ako odborná asistentka na Vysokej škole ekonomickej v Košiciach. V rokoch 1972-1973 študovala na Moskovskej štátnej univerzite v Moskve. Od roku 1973 pracovala ako dramaturgička v Československej televízii v Košiciach. V roku 1987 odišla do dôchodku. Od roku 1994 žila v Kanade.
Vedecká a umelecká tvorba PhDr. Márie Prasličkovej - Piskorikovej siaha do roku 1963. Venovala sa rodnému kraju, najmä jeho remeslám a duchovnej kultúre. Spracovala drevorezbu, voštinárstvo, vápenkárstvo, furmanstvo, košikárstvo, brdárstvo. V roku 1979 jej vyšla národopisná monografia Brdárstvo a voštinárstvo v západnom Gemeri. V roku 1986 to bola monografia Za chlebom, v ktorej predstavila manželov, vápenkára Ondreja a ľudovú spisovateľku Juditu Urbanovcov. V neskoršom období sa práce stali podkladom pre jej scenáre a dramaturgiu k televíznym národopisným filmom.
Venovala sa viacerým zvykloslovným a obradovým javom. Zaujal ju život a dielo revúckeho rodáka, povstaleckého básnika Jána Brocku. Mala veľký podiel na príprave filmov, úprave televíznych inscenácií, ako aj pri priamych prenosoch rôznych programov, najmä z tvorby folklórnych skupín a súborov na rôznych regionálnych, národných, celoštátnych, ale aj na intervíznych prehliadkach a festivaloch. Ako autorka a dramaturgička dosiahla výrazné úspechy. Pre tlač pripravila a zostavila výber zo spomienok a diela k nedožitým 75. narodeninám manžela Prof. MUDr. Milana Prasličku, DrSc., zakladateľa slovenskej rádiobiológie, kozmickej biológie a kozmickej medicíny. Publikácia Odkaz od Zeme k hviezdam vyšla v roku 1997.
Mikuláš Senko
Choreograf, zberateľ ľudových piesní a zvyklostí
10.9.1922 Muránska Lehota - 5.6.1990 Rimavská Sobota. Pochovaný je v Muránskej Lehote.
V rokoch 1965-1966 viedol folklórny súbor Revúčan pri Závodnom klube ROH v Revúcej, kde spolupracoval s Jánom Jasenkom a Ondrejom Herichom. Ako významný slovenský choreograf viedol folklórne súbory Čierťažeň, Rimavan, Sinec a predovšetkým Vršatec v Dubnici nad Váhom. V tomto jednom z najstarších amatérskych súborov na Slovensku pôsobil v rokoch 1967-1985. Súbor sa postupne prepracoval medzi najlepšie na Slovensku a priviedol ho k mnohým, aj medzinárodným úspechom a oceneniam. Na Folklórnom festivale vo Východnej v rokoch 1967-1982 súbor získaval prvé ceny takmer za všetky bloky. V tomto období takmer tridsaťkrát reprezentoval Slovensko v zahraničí. Od roku 1985 pôsobil v súbore Rimavan v Rimavskej Sobote.
Pre svoju prácu čerpal námety takmer zo všetkých regiónov republiky, ako aj z folklóru iných národov. Pre členov folklórnych súborov bol nielen choreografom a vedúcim, ale aj pedagógom a psychológom. Na jeho počesť sa v Dubnici nad Váhom každoročne koná Dubnický folklórny festival s medzinárodnou účasťou, kde sa udeľuje Cena Mikuláša Senku.
Pavol Škerdiak
strojár, divadelník, recitátor, priekopník detských divadelných prehliadok na Slovensku.
2.7.1928 Mokrá Lúka - 8.9.2002
Do ľudovej školy chodil vo svojom rodisku a v Revúcej, kde navštevoval aj meštiansku školu. V rokoch 1945-1948 študoval na Vyššej priemyselnej škole strojníckej v Košiciach. V závere štúdia sa formovala jeho politická orientácia. Stal sa politicky nespoľahlivým, preto v období rokov 1949-1953 bol začas väznený a pracoval v handlovských baniach. Počas základnej vojenskej služby ho zaradili do pracovného technického tábora a pracoval v ostravsko-karvínskych baniach. Keďže potom nemohol dostať prácu, opäť pracoval v bani v Železníku, neskôr na rôznych pracoviskách ako príležitostný robotník a drevorubač. V rokoch 1954-1956 bol zamestnaný na oddelení nákupu investičných strojov v Lubeníckom Novom Závode (LUNZ), v dnešnej akciovej spoločnosti Slovmag v Lubeníku. Od júla 1962 do novembra 1963 vykonával funkciu vedúceho Závodného klubu v Prakovciach. Od novembra 1963 býva v Revúcej. Začal pracovať v národnom podniku Pradiareň a trepárne ľanu v Revúcej, aby sa po otvorení novopostaveného závodného klubu 28. februára 1964 stal jeho profesionálnym pracovníkom. V rokoch 1976-1982 sa venoval umeleckému stolárstvu v Okresnom podniku komunálnych služieb so sídlom v Dobšinej. Od roku 1983 až do odchodu do dôchodku, do konca roka 1988, pracoval v Technických službách v Revúcej.
V rokoch 1956-1959 sa stal členom činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. V rokoch 1966-1975 bol vedúcim Stálej gemerskej ochotníckej scény v Revúcej, ktorá vznikla z jeho iniciatívy ako prvá vo vtedajšom Rožňavskom okrese. K hovorenému slovu sa dostával už ako žiak, keď recitovával pri rôznych spoločenských udalostiach. To bol prvý krok k divadelnej činnosti. S ňou začínal vo svojom rodisku pod vedením evanjelického farára Štefana Juretiča, po ktorom začal režírovať. Vypracoval sa na umelecky všestranne založeného divadelníka. Ochotníckemu divadlu sa venoval ako herec, režisér, maskér, scénograf, javiskový technik, metodik, inštruktor a organizátor. Zúčastnil sa viacerých odborných divadelných školení. Medzi nimi v rokoch 1964-1968 absolvoval externe na Osvetovom ústave v Bratislave školenie režisérov amatérskych divadelných súborov. Pracoval v poradných zboroch od okresných až po celoslovenské divadelné prehliadky. Medzi najväčšie prínosy pre jeho prácu v divadelníctve patrilo účinkovanie v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Zároveň pracoval v okresnom poradnom zbore pre ochotnícke divadlo. Ako inštruktor pre ochotnícke divadelné súbory sa podieľal na založení stálej ochotníckej scény v Sabinove. Počas pôsobenia v Prakovciach pod jeho vedením divadelný súbor naštudoval hru Igora Tokára Maľovaná lopta, s ktorou sa v roku 1963 zúčastnil 33. ročníka Jiráskovho Hronova na vrcholnej prehliadke ochotníckeho divadla v Československej socialistickej republike. V Revúcej v rokoch 1956-1959 externe režíroval v Pradiarni a trepárňach ľanu, neskôr v revúckom Dome osvety. Popri divadelných hrách v roku 1959 naštudoval operetu Mamzelle Nitouche, prvú operetu v meste, v ktorej zároveň účinkoval. Keď sa natrvalo usadil v Revúcej, založil v roku 1963 Divadelný súbor Martina Kukučína. V období rokov 1956-1969 v Revúcej naštudoval 17 divadelných hier a jednu operetu a urobil niekoľko desiatok repríz. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadelnými súbormi v Jelšave a v blízkych obciach - v Lubeníku, Muráni, Muránskej Lehote, Muránskej Zdychave, ako i v mestách a obciach vtedajšieho Rožňavského okresu. Počas 30 ročnej práce v ochotníckom divadle naštudoval viac ako 50 inscenácií. Pričinil sa o založenie Zväzu divadelných ochotníkov Slovenska (ZDOS). V Spišskej Novej Vsi v júni 1968 pri vytváraní samostatného zväzu sa stal členom dočasného ústredného výboru. Keď v roku 1969 vznikol ZDOS, bol dve funkčné obdobia zvolený za jeho podpredsedu. Jeho zásluhou v októbri 1969 vyšlo nulté číslo nového časopisu ZDOS-u Ochotník. Je spoluzakladateľom a organizátorom súťažnej prehliadky v umeleckom prednese poézie a prózy - Kukučínovej Revúcej (1966-1970) a v roku 1972 krajskej prehliadky ochotníckych divadelných súborov, súčasnej Zochovej divadelnej Revúcej. V roku 1968 boli spolu s Andrejom Gregom spoluzakladateľmi Detskej divadelnej Revúcej, prvej krajskej detskej divadelnej prehliadky v republike, ktorá v roku 1970 prerástla v prvú celoslovenskú prehliadku. Venoval sa písaniu článkov a úvah o divadelníctve, ktorými prispieval do periodík Zora Gemera, Východoslovenské noviny, Ochotník, Umelecké slovo a Javisko.
Za dlhoročnú prácu v ochotníckom divadle dostal viacero významných republikových ocenení. V roku 1998 bolo Mestským zastupiteľstvom v Revúcej Pavlovi Škerdiakovi udelené ocenenie - Plaketa mesta Revúca za rozvoj ochotníckeho divadelníctva v Revúcej a položenie základov detských divadelných festivalov na Slovensku. Medzi významné ocenenia, ktoré dostal, patria: Odznak Samuela Jurkoviča, Čestné uznanie Ministerstva kultúry a informácií v Prahe (1968), Čestné uznanie a zápis do Knihy cti Ústredného výboru Zväzu divadelných ochotníkov Slovenska (1989), Čestné uznanie Ústredného výboru Združenia divadelných ochotníkov Slovenska (1993) a Ďakovný list Ministra kultúry Slovenskej republiky (1999).
(Zdroj: Dušan Dubovský: Bibliografický lexikón mesta Revúca, 2000)
Ján Bendo
{jcomments on}

































Vo videogalérii stránky Maj Gemer sa nachádza aj video, ktoré vzniklo vďaka dokumentu Československej televízie nakrútenom v roku 1975 v košickom štúdiu pod názvom Šťastný Nový rok. Niektorí jeho účastníci z neho už nie sú medzi nami a najmä našim mladým návštevníkom stránky už máločo povedia také mená ako: Pavol Škerdiak, Ján Jasenka, Ondrej Herich, Mikuláš Senko, či Mária Prasličková, ktorí, o.i., boli spolutvorcami dokumentu. Bude preto namieste týmto článkom pripomenúť si najmä to, že patrili medzi jedných z tvorcov, či propagátorov gemerského folklóru. Zastavme sa teraz pri mene každého zo spomínaných a zamyslime sa nad ich tvorivým životom.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-