podrobnejšie dozvedieť najprv ako hosťujúci profesor a potom aj ako dekan Baníckej fakulty na University of Zambia v rokoch 1977 - 1981.
Prof. Ján Fabián: Nerastné bohatstvo Afriky
Ú v o d
Afrika je veľký a bohatý kontinent. Bohatý je najmä v nerastnom bohatstve (hoci v poslednom čase ho sužujú chudoba, hlad, choroby – najmä AIDS a veľké vykorisťovanie).
Ja som v Afrike prežil viac ako 4 roky (v Zambii 4 roky ako dekan Baníckej fakulty na University of Zambia, a potom 3 mesiace ako Expert OSN na Zlatonosných baniach v Ghane). Čiže tam som sa do hĺbky zoznámil s nerastným bohatstvom celého afrického kontinentu.
Historický vývoj v Afrike
Afrika je jedným zo siedmich kontinentov našej Zemegule. Afrika vždy priťahovala bielych občanov – najmä Európanov, aby v Afrike mohli žiť, ale najmä sa zmocniť bohatstva tohto kontinentu. Išlo o veľké nerastné bohatstvo, lákavé ovocie a zeleninu (banány, mango, búrske oriešky a pod.), lákavé poľovačky na africkú zver – safari a lacnú pracovnú silu.
Toto sa ťahalo a vyvíjalo cez niekoľko storočí. Boli to Angličania, Francúzi, Nemci, Španieli a Portugalci, ktorí si obsadili a podmanili veľké územia v Afrike. V Afrike je dnes 54 štátov (celý svet pozostáva zo 193 štátov). Posledný novovzniknutý štát v Afrike je Južný Sudán – vznikol 9. júla 2011 – teda tohto roku.
Keďže Európania boli prví čo ovládli Afriku, preto horespomínaných 5 národov Európy si podmanili ako prví Afriku, preto sa dnes na africkom kontinente hovorí oficiálne týmito 5 jazykmi v jednotlivých štátoch Afriky, a to:
Anglicky: Južná Afrika, Malawi, Zimbabwe, Zambia, Botswana, Tanzánia, Keňa, Uganda, Sudán, Ghana, Libéria a pod.,
Francúzsky: Kongo, Rwanda, Burundi, Maroko, Tunis, Alžírsko, Mali,
Španielsky: Mauretánia, Španielska Sahara, Eritrea,
Nemecky: Západná Afrika – Namíbia, Zanzibar,
Portugalsky: Mozambik, Angola.
Čiže vidíme, jazykovo je Afrika veľmi pestrá. V každej z týchto 54 krajín, resp. štátov žije niekoľko kmeňov, ktoré majú vlastný domorodý jazyk svojho kmeňa. Aby sa kmene v štáte navzájom dorozumeli, v každom konkrétnom štáte je úradný jazyk buď angličtina, francúzština, nemčina, španielčina, resp. portugalčina. Čiže školopovinné deti sa učia v jazyku svojho kmeňa a k tomu svoj úradný jazyk. Takto to dnes jazykovo v Afrike funguje.
V Afrike je dnes slabo rozvinutá infraštruktúra, t.j. cesty, železnice, telefóny, nemocnice, školy a opatrovateľská služba. Toto ubíja a skracuje priemerný vek Afričanov. K tomu za posledných 20 rokov pribudli choroby, najmä AIDS, a toto dnes decimuje populáciu Afriky veľmi podstatne.
Misionári, lekári, učitelia sú ľudia a profesie, ktoré sú žiadané a potrebné pre udržanie života aj najchudobnejších vrstiev afrického obyvateľstva po celom tomto kontinente.
Nerastné bohatstvo
Tak veľký kontinent ako je Afrika má veľmi veľké a kompletné nerastné bohatstvo. Na objavenie tohto nerastného bohatstva je treba geologický prieskum, a ten sa po stáročia v Afrike intenzívne realizoval, a tak toto veľké nerastné bohatstvo odkryl a sprístupnil k ťažbe. Afrika má ropu, plyn, meď, kobalt, urán, železo, zlato, diamanty, uhlie, ozdobné kamene, nikel a pod.
Ťažko je v jednom článku všetko do detailu opísať a rozviesť. Preto ja sa orientujem len na nerastné bohatstvo v krajinách, kde som žil a pracoval a ktoré africké krajiny som navštívil.
Južná Afrika – je to najbohatšia africká krajina na nerasty. Má veľa zlata, diamanty, uhlie, chróm, nikel, železo, meď a iné. V baníctve sa ťaží buď hlbinne (šachty, úpadnice), alebo povrchovo (ťažba priamo na zemskom povrchu pomocou povrchových lomov a výkonných povrchových veľkostrojov).
Južná Afrika má dnes hlbinné bane až do hĺbky 3 200 metrov (na Slovensku len do 300 metrov, v Čechách do hĺbky 1 000 metrov). V Južnej Afrike bol apartheid (oddelenie bielej rasy od černochov). Toto všetko prelomil Dr. Nelson Mandela (černoch, ktorý za tento boj bol belochmi odsúdený na 27 rokov väzenia). Bieli tu boli páni a černosi len lacná pracovná sila. Dnes sa toto konečne čiastočne vyrovnalo.
Zambia – pôvodný názov krajiny je Severné Rodézia. Nezávislosť má od roku 1964 pod vedením prezidenta krajiny Dr. Kennetha Kaundu. V ťažbe medi je na 4. mieste na svete. Veľké bane na meď sú v severnej časti Zambie – Copperbelt (medený pás). Ako odpad po flotácii medi je kobalt, ktorý dnes je drahší ako meď. Zambia má názov štátu podľa rieky Zambezi. Dnes má 23 mil. obyvateľov. Pred 10 rokmi to bolo len 11 mil.
Dnes zambijské medené bane získala Čína, ktorá po hrubej privatizácii (tak ako u nás na Slovensku v roku 1990) si privlastnila toto veľké nerastné bohatstvo. K domácim – zambijským baníkom sa chovajú hrubo a platia týchto baníkov horšie, ako za anglickej nadvlády.
Zimbabwe – je to pôvodne Rodézia, hlavné mesto Harare. Majú veľa uhlia, chróm, meď a zlato. Od roku 1980 získali samostatnosť. Prezident odvtedy je Robert Mugabe, ktorý je novodobý diktátor a životná úroveň ľudu veľmi poklesla. Na rieke Zambezi (medzi Zambiou a Zimbabwe) sú svetoznáme Viktoriine vodopády. V Zimbabwe je veľa bielych farmárov – Angličanov. Prezident Mugabe im zoštátnil ich vlastné farmy a pozemky. Čiže je tam ekonomický chaos a neporiadok.
Ghana – pôvodný názov bol Gold Coast (Zlatonosné pobrežie). Hlavné mesto Accra. Majú enormné množstvo zlata v hlbinných baniach (7 km zlatonosný pás), okolo Tarkwa, Prestea a Kumasi. Obsah zlata v rude je až 180 g v tone rudy. Kremnica má len 3 gramy v tone rudy. Aký je to rozdiel medzi ťažbou zlata v Európe a Afrike. Majú diamaty v pieskoch riek.
Ghana má nezávislosť od roku 1961, ako prvá na africkom kontinente. Toto vybojoval prezident Dr. Kwame Nkrumah. V Ghane je ešte aj dnes kráľovstvo Ašanti v meste Kumasi a okolie.
Maroko – je to bohatá krajina na severe Afriky. Hovorí sa tu francúzsky. Veľké mestá Casablanca, Fes, Marakesh. Je to cez Gibraltar najbližšie do Európy. Je tu vidieť dlhoročný vplyv Francúzov.
Veľké nerastné bohatstvo je v Koregu – farebné kovy a diamanty. Nafta a plyn je pod púšťou Sahara (Lýbia, Alžírsko, Sudán). V severozápadnej Afrike – Namíbia je urán, diamanty, zlato a farebné kovy.
Záver
Nerastné bohatstvo Afriky aj dnes láka svetové veľmoci, aby sa ho zmocnili. Mnohé miestne vojny a nepokoje sú „podfarbené“ aj vonkajšími záujmami iných štátov. Takto to bolo od dávna a tak to bude aj v budúcnosti.
{jcomments on}

































Meno profesora Jána Fabiána je na Gemeri veľmi známe. Najmä v jeho hornej časti, odkiaľ pochádza. A to tak medzi inžiniermi, baníkmi, športovcami, ale aj obyčajnými ľuďmi. Vďaka svojmu odbornému vzdelaniu i vedomostiam prechodil svet hádam krížom- krážom. Všade zanechal dobré meno tak pre Slovensko, Košice i Rakovnicu, kde sa narodil a kde sa rád vracia. Z času na čas sa jeho príspevky objavujú i na stránke Maj Gemer. Rád sa podelí o všeličom, čo prináša sám život. Iba pred pár dňami nám priblížil svojho študenta z Afriky, ktorý ako vysokoškolský študent hral aktívne futbal aj za Baník Rakovnica. Teraz prispel článkom o nerastnom bohatstve tohto svetadielu, o ktorom sa mohol
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-