Obec Drienčany, CZ ECAV Drienčany a OZ Valgata Drienčany si v dňoch 20. – 21. a 23.10.2015 dôstojným spôsobom pripomenuli 130. výročie úmrtia svojho občana Pavla Emanuela Dobšinského, ktorý tu pôsobil vyše 24 rokov, tu zomrel a je aj pochovaný. Drienčany a Slavošovce ešte počas svojho života nevedome označil svojim pseudonymom Slavoj Drienčanský, kde spomenul dve gemerské dediny: Slavošovce, miesto svojho rodiska a Drienčany, miesto svojho skonu a mohyly svojej. Už každoročne Gemersko – malohontské stredisko v Rimavskej Sobote, obec Drienčany, OZ Valgata, ECAV Drienčany, Dom Matice slovenskej v R. Sobote, aj v tomto roku uskutočnili XII. ročník regionálnej a X. ročník celoslovenskej súťaže v prednese slovenskej rozprávky ZLATÁ PODKOVA, ZLATÉ PERO, ZLATÝ VLAS, na počesť Pavla E. Dobšinského. Nebolo tomu ináč ani pri príležitosti 120. výročia úmrtia Pavla Dobšinského s bohatou účasťou súťažiacich nielen z tohto regiónu, ale možno s potešením konštatovať že aj z celého Slovenska. Bol to skutočný umelecký zážitok, potvrdzujúci slová národného umelca, spisovateľa Vladimíra Mináča, ktorý ešte na celoslovenských oslavách narodenia Dobšinského povedal, že k Dobšinskému budeme nielen prichádzať ale neustále s k nemu budeme vracať.Dňa 23.10.2015 o 13,00 hod oslavy vyvrcholili hodnotným a pútavým programom, ktorý dôstojne pripravila obec Drienčany p. starosta a obecného zastupiteľstva s CZ ECAV v Drienčanoch. O 13,00 hod účastníkov osláv privítal starosta obce p. Peter Švoňava, osobitne privítal poslanca NR Slovenskej republiky Mgr. Michala Bagačku – primátora Hnúšte a prednostu Okresného samosprávneho kraja, vedúceho expozície Rodného domu P. Dobšinského PaedDr. Milana Sajenka, ako aj všetkých ďalších prítomných účastníkov a občanov Drienčan. V slávnostnom príhovore vystúpil poslanec NR SR Mgr. Michal Bagačka. Významného rodáka, kráľa slovenskej rozprávky pripomenul následne starosta obce p. Peter Švoňava, ktorý vyzdvihol osobnosť, ktorou aj v prítomnosti je Pavol Dobšinský.
Spomienkové služby Božie dôstojne zabezpečil miestny pán farár Mgr. Štefan Gabčan spoločne s prítomnými ev. bratmi farármi z Kokavy n/ Rimavicou a Hrachova. Účastníkom v chráme Božom, kde bolo cítiť dôstojnosť muža, ktorý tu skoro štvrťstoročie pôsobil, sa predstavil aj miestny spevokol CZ ECAV. Úvodom bolo oslovenie a privítanie hostí i domácich, motivačná a zaujímavá kázeň p. farára z Kokavy n/ Rimavicou, tiež pieseň spevokolu. Po ukončení s následným podaním rúk sa prítomní odobrali k hrobu P. E. Dobšinského, kde túto ďalšiu časť vydarenej spomienkovej slávnosti otvoril miestny p. farár Mgr. Štefan Gabčan, básňou ev. kňaza a národovca Martina Rázusa. Po tomto požiadal o príhovor zástupcu obce Slavošovce PaedDr. Milana Sajenka. Oficiálna časť bola ukončená spoločným zaspievaním hymnickej piesne členmi spevokolu a prítomnými "Kto za pravdu horí“. Po pietnom akte pri hrobe P. E. Dobšinského spojenom s položením vencov s národnou trikolórou sa návštevníci odobrali k prehliadke múzea slovenskej rozprávky na reinštalovanom interiéri pôvodnej fary, kde Dobšinský v dôstojnosti dožil posledné roky svojho života, po ťažkej a nevyliečiteľnej chorobe.
O 18,00 hod. bolo dôstojné podujatie ukončené predstavením divadelného súboru T. Vansovej z Rimavskej Píli – komédiou „STARUŠ PLESNIVEC“, alebo štyri svadby na jednom pohrebe.
Dobšinskému sa už tradične v Slavošovciach a Drienčanoch dostáva pocty, ktorá mu patrí a ktorú mu národ odovzdáva. Ak by sme sa domnievali, že Dobšinského „ KRÁĽA SLOVENSKEJ ROZPRÁVKY si na Slovensku pripomíname len v Drienčanoch a Slavošovciach, mýlili by sme sa. Svedectvom toho bola aj milá pozvánka vedúcemu rodného domu Dobšinského od Divadelného súboru D efekt Dúbové, ktoré dňa 25. októbra 2015 o 17,00 hod. uviedlo v Kultúrnom dome v Dubovom divadelné predstavenie na počesť 130.výročia smrti spisovateľa a zberateľa ľudovej slovesnosti P. Dobšinského ( Múdry Maťko a blázni). Aj to nesporne patrí k milej spomienke na tohto velikána, vtedy malého slovenského národa. Potvrdzuje to aj citát v Dobšinského Sokole z r. 1861 „ Slávnych a zaslúžilých mužov a ženy pomníkmi ctiť a potomstvu ich takto do pamäti uvádzať je toľko, ako národ v jeho pokroku a národnosti stužovať a silniť“ /J. Čajak ml. MISCELANEA/.
Osudný rok 1885, ktorého 130. výročie úmrtia si Drienčany spoločne s prítomnými účastníkmi pripomenuli, bol pre Dobšinského smutný a tragický. Odpočíva v Drienčanoch vedľa artikulárneho chrámu, v ktorom hlásal vernosť a lásku k národu, mravnosť a úctu k večným zákonom. „Milovať slobodu, bojovať proti zlu v sebe a všade, kde diabol kazí nás, bojovať o ľudskosť, to nech je našou alfou i omegou!“ kázal.
Dnes v areáli chrámu, kde sme boli účastníkmi, stojí pomník s bustou Dobšinského. Vôkol neho symboly slovenských prostonárodných povestí. Všetko je z tvrdého kameňa. Ubezpečuje nás, že klenoty nášho ľudu a duch Dobšinského zostanú majákmi umenia, krásy a ľudskosti nielen pre nás ale aj pre budúce pokolenia. /J. Čajak ml. čestný občan Slavošoviec./
PaedDr. Milan Sajenko
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.