zaujímavým životom, ktorý žije so svojou manželkou Ruženou v meste Rimavská Sobota.
Aká bola jeho životná púť?
Svetlo sveta sa pred ním rosvietilo dňa 6. marca 1928. Narodil sa ako prvorodené dieťa Jánovi Sládekovi a Márii, rodenej Slezákovej. (Okrem Ladislava mali rodičia ešte Agnesu, nar. 29.3.1935 a Jána, nar. 22.10.1939.) Rodičia bývali v Senci, pri železnici „v strážnom domku“, ako sa vtedy označovali domčeky, kde bývali pracovníci železníc (najčastejšie vyhybkári, spúšťači rámp na priecestiach...). V tomto meste začal chodiť v roku 1934 do Slovenskej štátnej ľudovej školy.
Zlom v živote rodiny, obdobne ako všetkým občanom Slovenska, nastal po Viedenskej arbitráži v novembri v roku 1938, kedy časť južného Slovenska musela byť odstúpená horthyovskému Maďarsku. Zo dňa na deň sa museli učiť výlučne maďarsky a prerieknutie v rodnej reči sa okamžite trestalo. Za opakované takéto previnenia hrozila oteckovi strata zamestnania u štátnej maďarskej železnice MÁV. Otecka následne v roku 1939 premiestnili do strážneho domku v Nových Zámkoch. Mladý Lacko navštevoval maďarskú meštiansku školu. No a okrem potierania materinskej reči a národneho povedomia mal nastúpiť do organizácie „Levente“ (obdoba Hlinkovej mládeže), kde sa mladí muži pripravovali na vojenské poslanie. Mladý „rebel“ postrehol akú budúcnosť by mal, keby sa podriadil vtedajšiemu režimu. Chápal nevinné deportácie ľudí nepohodlných režimu, o vojnových obetiach sa dozvedal denne... Aby ušetril rodičov od perzekúcii, bez toho, aby o svojich zámeroch niekomu niečo povedal, utiekol z domu a vybral sa smerom na východ k blížiacej sa Červenej armáde. Jeho zámerom bolo, aby sa po prejdení frontu dostal k jednotkám I. Čs. brigády v ZSSR. O jeho osude nikto nevedel, a tak bol vyhlásený za nezvestného. Príslušné maďarské inštitúcie však rodičom neverili, že o chlapcovi nič nevedia, a tak otecka, ak nechcel prísť o prácu, preventívne preložili do okupovaného Srbska.
Niekoľkotýždňová púť na východ „stopom“ nebola ľahká. Sem-tam ho zviezol nejaký furman. Živobytie si zaobstarával príležitostnou krátkodobou prácou, ale najčastejšie sa nad „chlapčiskom“ zľutovali a čo-to mu aj pridali na cestu. Cez front prešiel tak, že tvrdil, že ide na druhú stranu pre zemiaky k rodine, lebo nemajú čo jesť.
Nakoniec v polovičke roka 1944, aj keď ho cez frontovú liniu nepustili, sa pri rumunskom meste Erdély, patriace Maďarsku, dočkal Červenej armády. Po oslobodení tejto oblasti sa hlásil k veliteľovi jednotky, ktorá ich oslobodila a po prijatí žiadal, aby mu bolo umožnené zaradenie k československej jednotke.
Veliteľ jednotky ho však zaradil do vojenského výcviku, ale po viac ako mesiaci rozhodol, že ostane pri jeho jednotke pri veliteľstve ako vojak – tlmočník. Bolo to v čase, keď sa nachádzali pri meste Bereck. Prednosťou mladého Lacka bolo, že vedel okrem slovenčiny aj maďarsky a rusky, tak ako bolo vtedy v móde medzi mladými, že sa sami učili aj ruský jazyk.
Tak mladý vojak – tlmočník
so samopalom v rukách postupoval už ako vojak Červenej armády a oslobodzovali postupne mestá Kiskoros, Ábony, bývalé kráľovské sídlo (dnes študentské mestečko) Godollo, cez Rákospalotu až po Budapešť. Počas urputných bojov o Budapešť bol Lacko ranený črepinou z delostreleckého granátu do ľavej nohy. Jeho bojový druh červenoarmejec prišiel o jedno oko. Ako červenoarmejec zaradený k veliteľstvu jednotky sa zúčastňoval aj pri zabezpečovaní poriadku v oslobodených mestách, najmä v nočných hodinách, pomáhal pri zásobovaní civilným orgánom pri obnove života v obciach a mestách, pri zásobovaní potravinami, ale aj pri kontrole správania sa vojakov Červenej armády k obyvateľstvu a podobne. Vojnové dni a týždne ubiehali. Bojové stretnutia s nepriateľom na krátky čas striedal relatívny pokoj, počas oddychu sa zúčastnil zásobovania obyvateľstva a postupujúcich jednotiek.
Krok za krokom sa blížil front k vytúženým hraniciam domova. Nemci chceli Budapešť udržať za každú cenu. Silné, niekoľkostupňové pásma opevnení okolia Budapešti znemožnili mesto oslobodiť čelne útokom. Tak sa veliteľstvo maršála Malinovského zo sever na západ a maršála Tolbuchina z juhu na severozápad rozhodlo obchvatom uzavrieť prístup a zásobovanie opevnenej Budapešti. Tak sa dostala aj jednotka Ladislava Sládeka na líniu Levice-Želiezovce-Štúrovo. Po úspešnej ofenzíve nemeckých vojsk a čiastočnom ústupe vojsk Červenej armády sa podarilo obidvom frontom Nemcov obľúčiť a začiatkom februára bola Budapešť oslobodená.
Kapitulácia Nemecka a koniec 2. svetovej vojny Ladislava Sládeka zastihol na zriadenom poľnom letisku Červenej armády Sládkovičovo-Lúčny Dvor. Tak sa skončila vojnová púť mladého červenoarmejca – Slováka Ladislava Sládeka.
Po oslobodení Nových Zámkov
veliteľ Ladislava poslal do zálohy s povzbudením, že oslobodená vlasť bude takých statočných ľudí potrebovať. (Vlastne až tu sa jeho veliteľ dozvedel skutočný vek Lacka, ktorý sa robil starším, aby ho prijali k vojakom a neposlali domov.) Návrat domov bol neopakovateľný. Strážny domček č. 2 v Nových Zámkoch, kde bývali rodičia, bol poškodený od bômb. Keď sa objavil vo dverách mladý červenoarmejec, ani rodičia ani súrodenci v prvom momente nespoznávali v ňom syna, súrodenca. O to krajšie a radostnejšie bolo zvítanie, že všetci prežili hrôzy vojny!
Mladý Lacko však dlho na domácej lavici neobsedel. Vojnou zničené mesto Nové Zámky, najmä železničná stanica, križovatka do piatich smerov, si vyžadovali rýchlu obnovu. Mladý,
vojnou „ostrieľaný“ Lacko sa zapojil do mestskej poriadkovej polície už 17. mája 1945.
Vydýchol si, však vojny už mal dosť. Táto „ilúzia“ trvala len do roku 1951, kedy koncom roka 1951 dostal povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu, pretože ju neabsolvoval. Tak sa opäť obliekol do uniformy. No a zo „skrátenej základnej vojenskej služby“ sa stala „dočasná“. Trvala od roku 1951 do 1. novembra 1979, celkom 28 rokov a jeden mesiac.
Vojenská kariéra v Československej armáde
začala v októbri 1951 nástupom do Vojenského učilišťa Školy dôstojníkov v zálohe, ktorú úspečne ukončil v roku 1952, nasledovala dráha profesionálneho vojaka a striedanie útvarov od Prahy, cez Olomouc, Milovice, Malacky, Pezinok, Košice, Galanta, Komárno až po Bratislavu, kde v roku 1979 odišiel do zálohy v hodnosti podplukovníka.
Jeho statočný podiel na boji za slobodu bol ocenený takmer tromi desiatkami vyznamenaní, nielen československých, ale aj poľských, rumunských, maďarských. No najcennejšie vznamenania na jeho hrudi sú „Prvý stupeň Veľkej vlastenejckej vojny“, „Čestný odznak účastníka Veľkej vlastenejckej vojny“, medaila „Za chrabrosť vo vojne 1941-1945“.
Okrem vojenských spomienok k najvýznamnejším patria spomienky pri záchranných prácach vojakov Čs. armády pri povodniach v roku 1965 v okolí Komárna, na stretnutia s hrdinami Veľkej vlastenejckej vojny, ako napr. s legendárným stíhačom, trojnásobným hrdinom ZSSR gen. plk. Alexandrom Ivanovičom Pokriškinom v roku 1972 v Banskej Bystrici.
Napriek krásnemu veku sa každým rokom podelí o svoje spomienky a názory na besedách so žiakmi základných škôl v okrese, ale aj mimo okres (Poltár, Cinobaňa...) Pokiaľ mu to zdravotný stav dovoľuje, osobne sa zúčastňuje pietnych spomienok pri významných miestach 2. svetovej vojny v Rimavskej Sobote, Banskej Bystrici, Dukle, v posledných rokoch aj v Tornali, kde je pamätník vojakom Červenej armády, kde mal jeho najvyšší veliteľ maršál ZSSR R. J. Malinovský v dňoch 20.12.1944 až 15.1.1945 svoj štáb, a ZO SZPB organizuje už niekoľko rokov streleckú súťaž „Memoriál maršála Malinovského“. Pri týchto stretnutiach, pokiaľ sa ich zúčastňujú zástupcovia Veľvyslanectva RF v SR, náš „červenoarmejec“ akoby ožil a vrátil sa do reálií spred 71 rokov. Nevšedným a prekvapujúcim sa stalo stretnutie Ladislava Sládeka pri pietnej spomienke na obete fašizmu v roku 2014 v novembri v Čiernom Potoku, keď na pietny akt prišiel zástupca Veľvyslanectva RF v SR pán Sergej Valerijevič Nikitin a pri spoločnej debate skonštatovali, že počas bojov o Budapešť v úseku bojov Ladislava Sládeka padol aj jeho starý otecko.
Myslíme si,
že by Mestské zastupiteľstvo v Rimavskej Sobote mohlo zvážiť možnosť udeliť čestné občianstvo mesta plk. v. v. Ladislavovi Sládekovi, ktorý sa podieľal na oslobodení Rumunska, Maďarska a Slovenska. Iste by mu k výročiu krásnych 88. narodenín takéto ocenenie patrilo.
Ku gratulácii k jubileu nášho „červenoarmejca“ sa pripájajú aj členovia ZO SZPB v Čiernom Potoku.
V Čiernom Potoku 1. 3. 2016, predseda ZO SZPB Čierny Potok a predseda HdKo ObV SZPB
JUDr. Jozef Pupala
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-