Počas dvoch mesiacov otvoreného povstaleckého zápasu a jeho pokračovania v podobe partizánskej vojny až do príchodu vojsk Červenej armády literárne aktivity smerovali jednak k aktualizácii klasického literárneho dedičstva, jednak sa prejavovali v podobe pôvodných veršovaných i neveršovaných príspevkov a literárnej publicistiky. Tu sa názorne ukázalo, ako myšlienky ľudskosti, národnej slobody a sociálnej spravodlivosti, ktoré sa stali nosnými ideami SNP, úzko korešpondovali s najlepšími tradíciami slovenskej literatúry a ľudovej umeleckej slovesnosti. Priam sugestívne pôsobili revolučné posolstvá obsiahnuté v poézii štúrovských básnikov. Nie náhodou sa názov známej skladby Sama Chalupku Mor ho! Stal bežným povstaleckým pozdravom. V pôvodnej povstaleckej tvorbe pochopiteľne prevládali apelatívne žánre – občianska a vlastenecká lyrika, politická satira, piesňové texty, epigramy a pod.
Na poetickom poli slovenskej poézie v tomto období vyoral životom kypriacu brázdu aj Ján Brocko, ktorého život literárni historici prirovnali k českému poetovi Jiřímu Wolkrovi. Do vedomia kultúrnej verejnosti sa zapísal ako básnik – povstalec a revolucionár, ako básnické svedomie bojujúceho Slovenska v Slovenskom národnom povstaní – „najrýdzejší povstalecký básnik“. Stal sa najplodnejším povstaleckým básnikom. Jeho literárna tvorba predstavuje vzácny dokument a jedinečnú poeticky ladenú kroniku Povstania od prvých dní až po boj v horách. Odzrkadlil sa v nej statočný zápas slovenského národa proti fašizmu v mene slobody, sociálnej spravodlivosti a demokracie.
Spolužiak a najbližší spolubojovník Milan Kraus hodnotil Brockovu literárnu tvorbu ako obdivuhodnú čo do počtu prác i šírky tematického záberu, pretože v rokoch 1940 až 1944 uverejnil až 174 prác – básne vlastné i preložené, literárne pásma, články, fejtóny a recenzie. Iný priateľ a spolužiak z tisovského gymnázia literárny historik Zdenko Kasáč označil Brockovu lyriku za „... najúplnejší a najbezprostrednejší básnický záznam a výraz povstaleckého pohybu, a to od neurčitého tušenia nadchádzajúcich dramatických udalostí až po vzývanie slobody a oslavu novej jari.“
Horko-sladké mlieko života začal prijímať uprostred malej doliny, medzi horami Gemera, kde uzrel jas belasých výšin 1. marca 1924 v mestečku s pokrokovými národnými tradíciami – Revúcej. Z takéhoto podnetne kultúrneho rodného prostredia spolu s rodinným zázemím si prinášal do života silné národno-vlastenecké a sociálne cítenie. Po predčasnom otcovom skone ho vychovávala od štyroch rokov matka. V Knihe priateľov vydanej v Tisovci roku 1942 charakterizoval svoj vývoj nasledovne: „Už v detstve zakorenila sa ťarcha plynutia časom v duši. Šestnásty rok rozšíril šírky obzorov: farbisté kmitanie svetiel, bubliny, tiene čierňav. Zrodili sa žeravé túžby hľadania, tvorenia a načierania do večného tajomstva žitia.“
Počas štúdia na tisovskom gymnáziu sa aktívne zapojil do prace v Samovzdelávacom krúžku Jána Bottu, v ktorom sa prezentoval básnickými prvotinami. Generačné úsilie tisovských študentov sa kvôli „poézii pohnutých časov“ nemohlo slobodne rozvíjať.

Svedectvo o tom vydávajú aj Brockove verše: „Dnes slovo krváca a duša chveje sa / Do mrakov halia sa belasé nebesá / Vidiny krásnych snov zapadli do temna / Do hlasu vkráda sa ozvena bolestná.“ Literárnu činnosť ďalej rozvíjal aj na Právnickej fakulte v Bratislave (1943), kde už ustupoval od napodobňovania básnických vzorov a začal hľadať vlastnú tvorivú cestu. Čím žilo jeho poetické slovo za vojny a pred SNP prezentujú verše z básne Slovo (Tvorba, 1944): „Za slovom blúdim v nočnom chvení / a hľadám záblesk vytúžený / lebo je márne v diaľkach žiť / a splietať prstom hviezdnu niť / lebo je márne sladké snenie / tu číha úžas pokušenie / tam planie v očiach mŕtvy jas / a zrádza vraždí tento čas.“ Verše korešpondujú so životným pocitom aj generačných druhov vstupujúcich do slovenskej literatúry na začiatku 40. rokov 20. storočia a neskoršie označených ako povstalecká generácia: popri Jánovi Brockovi patril do nej Marcel Herz, Boris Kocúr, Milan Kraus, Miloš Krno, Milan Mareček, Ctibor Štítnický, Ivan Teren, Vladimír Mináč, Zdenko Kasáč a iní.
Literárni druhovia si trpko uvedomovali, že „je márne v diaľkach žiť“ a „je márne sladké snenie“, keď svetom zmieta vojnové šialenstvo. Na jar 1944 Brocko cítil blížiace sa chvíle, keď Slovensko vojde do „plnej paľby“ dejín. Začiatkom leta sa vrátil do rodného Gemera a dobrovoľne sa prihlásil do vojenskej služby. Stal sa redaktorom revúckeho cyklostylovaného denníka Naše zprávy (vychádzal od 31. augusta do 12. októbra 1944), do ktorého prispieval básňami, úvodníkmi, politickými komentármi, aktuálnymi článkami, úvahovými a beletrizovanými príspevkami.

Z publicistických príspevkov možno pripomenúť myšlienky vyslovené v úvodníku Gemer medzi prvými (17. september 1944), v ktorom názorným príkladom aktualizoval pokrokové tradície minulosti a ich napĺňanie novým, revolučným obsahom. Od regionálnej motivácie mieril do celospoločenských súvislostí: „... rastie neopísateľné vrenie v dušiach všetkých ľudí... Rozhoduje sa o bytí a nebytí slovenského národa. V týchto časoch ostávajú slovenské hory verné. Ony zachraňujú svoj dobrý ľud. A ľud vie, že na horách zase vzpláli jánošíkovské vatry a okolo nich schádza sa družina hôrnych chlapcov – partizánov. Gemer dokázal, že je ozaj kusom slovenského tela. V krvi jeho ľudu od vekov až podnes búši hrdé národné povedomie a zmysel pre národné povinnosti. Gemerčan dokázal, že je hodný mena Slovák. Dokazuje to stále nielen slovami, ale i vtedy, keď treba prinášať obete krvi.“
Vtedajší svet však reflektoval predovšetkým v poézii, ktorú podstatne preladil a vtlačil jej nové ideové intencie. Z jemného lyrika Jána Brocku sa stal revolučný básnik, antifašistický tribún – Ján Rok –, v ktorého veršoch sa jeho „vnútorný človek“ otváral vonkajšiemu svetu.
Ústrednej myšlienke síce podriadil všetky znaky príležitostnej básnickej výpovede, ale podľa Zdenka Kasáča „... dodával tejto úzko príležitostnej tvorbe popri nespornej ideovej hodnote aj estetický význam.“ V uvedených intenciách vyjadril napríklad nadšenie, spontánny nástup a bojové odhodlanie prvých povstaleckých dní v básni Mobilizácia, kde autenticky rezonovala veľkosť prítomnej chvíle: „Je prvý september 1944 / po našich mestečkách / po našich dedinách / bubnujú / na bubnoch / bubnujú / cit s citom radostne sa víri / bubnujú / bubnujú / na poplach / Hrdosťou zrak nám svieti / bubnujú / na bubnoch / bubnujú / národu zvestujú / Mužovia Ženy Deti / Mobilizácia / Mobilizácia // Do zbrane udatní Národ musí rásť / Treba ísť chrániť vlasť.“
Po ústupe povstaleckých snažení do „verných hôr“ sa uchýlil do týchto vrchárskych „kasární“ aj Ján Brocko. V poetických reflexiách udalostí zaznieva menej výziev a ozývajú sa boľavé vzlyky, ale s iskierkami novej nádeje... V básňach okrem iného konfrontoval napr. mierové večery s vojnovými najmä detí, ktoré namiesto rozprávok materí počúvajú mrazivú vravu „neúprosných“ čias, „úzkostlivo načúvajú // víchru tejto zimy // čo divo duje // a hádže smršte smrti do okien“. V ťažkých horských podmienkach krutej zimy napísal aj jednu zo svojich najvýznamnejších povstaleckých básní Chlieb každodenný partizánsky: „Velebím ťa / chlieb každodenný partizánsky / jediný dobrý pokrm poroby našej / najkrajšie ovocie srdca / ty čo zaplavuješ predstavu smrti / a dávaš národu žiť / žiť a dočkávať sa úsvitu / napájaš ma miazgou nádeje / a chutíš ústam našim / volajúcim / po slobode“ (úryvok). V básnickej tvorbe nachádzal útechu aj útočište, bojového priateľa, ktorý mu pomáhal vymaňovať sa z osídiel vražedného času.
Jednoducho jeho život za vojny a Povstania splýval s jeho poéziou a jeho poézia splývala s jeho životom.

Do povojnových dní vstúpil síce s rozochveným srdcom, ale s vážne podlomeným zdravím. Nestačil už zaspievať hymnus na „život novou jarou preoraný“. Zomrel 7. júla 1946 v rodnej Revúcej, kde je aj pochovaný. Nad hrobom recitoval Juraj Šebok báseň Básnikovo bohatstvo (z literárnej pozostalosti Jána Brocku), ktorá je umeleckým svedectvom jeho básnického nadania, citového a myšlienkového sveta: „Len srdce tlčúce a dušu boľavú / omakáš mu v súcite. / Záblesk a šťastie rozbité / túžbu a sen a vízie a blen / Však výšok zástavy vejú mu na slávu / má hviezdu zrak a nevinu / chmáry a dažde slnka povodeň / more a brehy nepoznané / i kvety ktoré nehynú / má lásku plam a vzdych / závoj a trosky pých / žihadlá a lieky k rane / má kotvu a zakuklený dvor / a milióny metafor.“
doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD.
(Poznámka MG: Príspevok odznel na spomienkovom podujatí venovanom 70. výročiu úmrtia povstaleckého básnika a revúckeho rodáka Jána Brocku 7. júla 2016 v Revúcej.)

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-