Počas dvoch mesiacov otvoreného povstaleckého zápasu a jeho pokračovania v podobe partizánskej vojny až do príchodu vojsk Červenej armády literárne aktivity smerovali jednak k aktualizácii klasického literárneho dedičstva, jednak sa prejavovali v podobe pôvodných veršovaných i neveršovaných príspevkov a literárnej publicistiky. Tu sa názorne ukázalo, ako myšlienky ľudskosti, národnej slobody a sociálnej spravodlivosti, ktoré sa stali nosnými ideami SNP, úzko korešpondovali s najlepšími tradíciami slovenskej literatúry a ľudovej umeleckej slovesnosti. Priam sugestívne pôsobili revolučné posolstvá obsiahnuté v poézii štúrovských básnikov. Nie náhodou sa názov známej skladby Sama Chalupku Mor ho! Stal bežným povstaleckým pozdravom. V pôvodnej povstaleckej tvorbe pochopiteľne prevládali apelatívne žánre – občianska a vlastenecká lyrika, politická satira, piesňové texty, epigramy a pod.
Na poetickom poli slovenskej poézie v tomto období vyoral životom kypriacu brázdu aj Ján Brocko, ktorého život literárni historici prirovnali k českému poetovi Jiřímu Wolkrovi. Do vedomia kultúrnej verejnosti sa zapísal ako básnik – povstalec a revolucionár, ako básnické svedomie bojujúceho Slovenska v Slovenskom národnom povstaní – „najrýdzejší povstalecký básnik“. Stal sa najplodnejším povstaleckým básnikom. Jeho literárna tvorba predstavuje vzácny dokument a jedinečnú poeticky ladenú kroniku Povstania od prvých dní až po boj v horách. Odzrkadlil sa v nej statočný zápas slovenského národa proti fašizmu v mene slobody, sociálnej spravodlivosti a demokracie.
Spolužiak a najbližší spolubojovník Milan Kraus hodnotil Brockovu literárnu tvorbu ako obdivuhodnú čo do počtu prác i šírky tematického záberu, pretože v rokoch 1940 až 1944 uverejnil až 174 prác – básne vlastné i preložené, literárne pásma, články, fejtóny a recenzie. Iný priateľ a spolužiak z tisovského gymnázia literárny historik Zdenko Kasáč označil Brockovu lyriku za „... najúplnejší a najbezprostrednejší básnický záznam a výraz povstaleckého pohybu, a to od neurčitého tušenia nadchádzajúcich dramatických udalostí až po vzývanie slobody a oslavu novej jari.“
Horko-sladké mlieko života začal prijímať uprostred malej doliny, medzi horami Gemera, kde uzrel jas belasých výšin 1. marca 1924 v mestečku s pokrokovými národnými tradíciami – Revúcej. Z takéhoto podnetne kultúrneho rodného prostredia spolu s rodinným zázemím si prinášal do života silné národno-vlastenecké a sociálne cítenie. Po predčasnom otcovom skone ho vychovávala od štyroch rokov matka. V Knihe priateľov vydanej v Tisovci roku 1942 charakterizoval svoj vývoj nasledovne: „Už v detstve zakorenila sa ťarcha plynutia časom v duši. Šestnásty rok rozšíril šírky obzorov: farbisté kmitanie svetiel, bubliny, tiene čierňav. Zrodili sa žeravé túžby hľadania, tvorenia a načierania do večného tajomstva žitia.“
Počas štúdia na tisovskom gymnáziu sa aktívne zapojil do prace v Samovzdelávacom krúžku Jána Bottu, v ktorom sa prezentoval básnickými prvotinami. Generačné úsilie tisovských študentov sa kvôli „poézii pohnutých časov“ nemohlo slobodne rozvíjať.
Svedectvo o tom vydávajú aj Brockove verše: „Dnes slovo krváca a duša chveje sa / Do mrakov halia sa belasé nebesá / Vidiny krásnych snov zapadli do temna / Do hlasu vkráda sa ozvena bolestná.“ Literárnu činnosť ďalej rozvíjal aj na Právnickej fakulte v Bratislave (1943), kde už ustupoval od napodobňovania básnických vzorov a začal hľadať vlastnú tvorivú cestu. Čím žilo jeho poetické slovo za vojny a pred SNP prezentujú verše z básne Slovo (Tvorba, 1944): „Za slovom blúdim v nočnom chvení / a hľadám záblesk vytúžený / lebo je márne v diaľkach žiť / a splietať prstom hviezdnu niť / lebo je márne sladké snenie / tu číha úžas pokušenie / tam planie v očiach mŕtvy jas / a zrádza vraždí tento čas.“ Verše korešpondujú so životným pocitom aj generačných druhov vstupujúcich do slovenskej literatúry na začiatku 40. rokov 20. storočia a neskoršie označených ako povstalecká generácia: popri Jánovi Brockovi patril do nej Marcel Herz, Boris Kocúr, Milan Kraus, Miloš Krno, Milan Mareček, Ctibor Štítnický, Ivan Teren, Vladimír Mináč, Zdenko Kasáč a iní.
Literárni druhovia si trpko uvedomovali, že „je márne v diaľkach žiť“ a „je márne sladké snenie“, keď svetom zmieta vojnové šialenstvo. Na jar 1944 Brocko cítil blížiace sa chvíle, keď Slovensko vojde do „plnej paľby“ dejín. Začiatkom leta sa vrátil do rodného Gemera a dobrovoľne sa prihlásil do vojenskej služby. Stal sa redaktorom revúckeho cyklostylovaného denníka Naše zprávy (vychádzal od 31. augusta do 12. októbra 1944), do ktorého prispieval básňami, úvodníkmi, politickými komentármi, aktuálnymi článkami, úvahovými a beletrizovanými príspevkami.
Z publicistických príspevkov možno pripomenúť myšlienky vyslovené v úvodníku Gemer medzi prvými (17. september 1944), v ktorom názorným príkladom aktualizoval pokrokové tradície minulosti a ich napĺňanie novým, revolučným obsahom. Od regionálnej motivácie mieril do celospoločenských súvislostí: „... rastie neopísateľné vrenie v dušiach všetkých ľudí... Rozhoduje sa o bytí a nebytí slovenského národa. V týchto časoch ostávajú slovenské hory verné. Ony zachraňujú svoj dobrý ľud. A ľud vie, že na horách zase vzpláli jánošíkovské vatry a okolo nich schádza sa družina hôrnych chlapcov – partizánov. Gemer dokázal, že je ozaj kusom slovenského tela. V krvi jeho ľudu od vekov až podnes búši hrdé národné povedomie a zmysel pre národné povinnosti. Gemerčan dokázal, že je hodný mena Slovák. Dokazuje to stále nielen slovami, ale i vtedy, keď treba prinášať obete krvi.“
Vtedajší svet však reflektoval predovšetkým v poézii, ktorú podstatne preladil a vtlačil jej nové ideové intencie. Z jemného lyrika Jána Brocku sa stal revolučný básnik, antifašistický tribún – Ján Rok –, v ktorého veršoch sa jeho „vnútorný človek“ otváral vonkajšiemu svetu.
Ústrednej myšlienke síce podriadil všetky znaky príležitostnej básnickej výpovede, ale podľa Zdenka Kasáča „... dodával tejto úzko príležitostnej tvorbe popri nespornej ideovej hodnote aj estetický význam.“ V uvedených intenciách vyjadril napríklad nadšenie, spontánny nástup a bojové odhodlanie prvých povstaleckých dní v básni Mobilizácia, kde autenticky rezonovala veľkosť prítomnej chvíle: „Je prvý september 1944 / po našich mestečkách / po našich dedinách / bubnujú / na bubnoch / bubnujú / cit s citom radostne sa víri / bubnujú / bubnujú / na poplach / Hrdosťou zrak nám svieti / bubnujú / na bubnoch / bubnujú / národu zvestujú / Mužovia Ženy Deti / Mobilizácia / Mobilizácia // Do zbrane udatní Národ musí rásť / Treba ísť chrániť vlasť.“
Po ústupe povstaleckých snažení do „verných hôr“ sa uchýlil do týchto vrchárskych „kasární“ aj Ján Brocko. V poetických reflexiách udalostí zaznieva menej výziev a ozývajú sa boľavé vzlyky, ale s iskierkami novej nádeje... V básňach okrem iného konfrontoval napr. mierové večery s vojnovými najmä detí, ktoré namiesto rozprávok materí počúvajú mrazivú vravu „neúprosných“ čias, „úzkostlivo načúvajú // víchru tejto zimy // čo divo duje // a hádže smršte smrti do okien“. V ťažkých horských podmienkach krutej zimy napísal aj jednu zo svojich najvýznamnejších povstaleckých básní Chlieb každodenný partizánsky: „Velebím ťa / chlieb každodenný partizánsky / jediný dobrý pokrm poroby našej / najkrajšie ovocie srdca / ty čo zaplavuješ predstavu smrti / a dávaš národu žiť / žiť a dočkávať sa úsvitu / napájaš ma miazgou nádeje / a chutíš ústam našim / volajúcim / po slobode“ (úryvok). V básnickej tvorbe nachádzal útechu aj útočište, bojového priateľa, ktorý mu pomáhal vymaňovať sa z osídiel vražedného času.
Jednoducho jeho život za vojny a Povstania splýval s jeho poéziou a jeho poézia splývala s jeho životom.
Do povojnových dní vstúpil síce s rozochveným srdcom, ale s vážne podlomeným zdravím. Nestačil už zaspievať hymnus na „život novou jarou preoraný“. Zomrel 7. júla 1946 v rodnej Revúcej, kde je aj pochovaný. Nad hrobom recitoval Juraj Šebok báseň Básnikovo bohatstvo (z literárnej pozostalosti Jána Brocku), ktorá je umeleckým svedectvom jeho básnického nadania, citového a myšlienkového sveta: „Len srdce tlčúce a dušu boľavú / omakáš mu v súcite. / Záblesk a šťastie rozbité / túžbu a sen a vízie a blen / Však výšok zástavy vejú mu na slávu / má hviezdu zrak a nevinu / chmáry a dažde slnka povodeň / more a brehy nepoznané / i kvety ktoré nehynú / má lásku plam a vzdych / závoj a trosky pých / žihadlá a lieky k rane / má kotvu a zakuklený dvor / a milióny metafor.“
doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD.
(Poznámka MG: Príspevok odznel na spomienkovom podujatí venovanom 70. výročiu úmrtia povstaleckého básnika a revúckeho rodáka Jána Brocku 7. júla 2016 v Revúcej.)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.