"Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 som sa usiloval plniť si vlasteneckú povinnosť a odísť z okupovaného územia Maďarmi. Do klérofašistickej armády som nechcel nastúpiť, mal som ísť k letectvu. V roku 1939 bola moja snaha prezradená, za čo som bol aj odsúdený. V tom istom roku som ilegálne opustil Rožňavu a začal som robiť na stavbe trate Banská Bystrica – Diviaky a v Harmanci, kde som vstúpil do ilegality. Keď som sa dozvedel o možnosti odchodu do zahraničia, rozhodol som sa odísť a zároveň sme organizovali aj ďalšiu mládež do československej zahraničnej armády v Poľsku. Pokúsili sme sa o prechod pri Rabči, dostali sa do Nového Targu a do Krakova. Na konzuláte v Krakove sme podpísali vstup do francúzskej cudzineckej légie. Keďže posledná loď odplávala bez Čechoslovákov, ostali sme ako jednotka východnej skupiny v Malých Bronowiciach pod velením pplk. L. Svobodu. Tu sme dostali aj základnú výzbroj. Pre čs. skupinu bol potom pridelený nový výcvikový tábor v Lesznej vo východnom Poľsku, cez Kroszno sme dorazili do meste Hluboczek Wielky pri Tarnopole.
Nasledujúci deň nás Nemci bombardovali, bol som zasiahnutý črepinou do stehna. Dňa 17. septembra sme začali ustupovať k rusko-rumunským hraniciam, štáb s ranenými sa prepravoval autami, sovietska strana bola o našom ústupe informovaná. Červená armáda nás zajala v noci zo 17. na 18. septembra v obci Raków, odtiaľ nás premiestnili do ZSSR do
Kamenca Podolského, kde nás čakal štáb. V Jarmolinciach nám bol vyplatený prvý žold, ale Rusi nám zloté nezamenili, lebo sme namaľovali na nich pamiatkové vojenské motívy. Jeden s podpisom milovaného veliteľa L. Svobodu som mal ako pamiatku na odboj.
V roku 1940 sme už boli v Suzdale, odkiaľ sa robil presun jednotky na Stredný východ do Hajfy. Zo Slovákov si spomínam na mená: J. Fridrich, J. Polomský od Revúcej, Kosiba, Míšutka, Päťko, Kňazovič, Vrbičan, Segiňák, Fuchs, Štric, Stručina, Bražina, Királ, Kocmánek, Rosina, Bielik a ďalší. V Suzdale sme boli internovaní, nevedeli sme či sa bude formovať naša armáda v ZSSR. V marci 1941 som bol zadelený na odstun k armáde na Stredný východ, cez Turecko do Palestíny. Naša púť do Turecka začala 24. marca cez Moskvu, Kyjev a Odesu. V priebehu plavby a priamo v Hajfe, kde sme dorazili v priebehu apríla, sme boli podrobení prísnemu výsluchu. Boli medzi nami aj neplnoletí, tak sa im nejaké tie roky pridali.
V stredisku v Hajfe nás vyzbrojili základnými zbraňami a premiestnili do výcvikového strediska našej armády v Egypte, v Agami pri Alexandrii. Tu sme si dopĺňali umenie bojovej techniky v púštnych podmienkach, boli sme súčasťou Čsl. pešieho práporu 11 pod velením pplk. K. Klapálka. Tento bol začlenený do 23. armády anglického generála Gallowaya. V máji nás ako zálohu preložili 200 km na západ, pri mestách Mersa Matruh, v Sidi Haneish a Fuka Main sme strážili letiská. Nemci v tom čase boli na egyptských hraniciach v Bardii a El Sollume. Bol som začlenený v 4. rote, kde bol veliteľom por. Nemec, ktorý mi bol veliteľom aj v ZSSR. V čase napadnutia ZSSR Nemeckom bol náš prápor premiestnený do Sýrie. Pred odchodom do Sýrie prápor dostal "tančíky" Brencarrier, ktoré boli rýchle, ale otvorené. Pri mestečku Banyas na palestínskej hranici sme kryli postup austrálskej divízie postupujúcej na Bejrút.
Proti nám stáli jednotky francúzskej armády vernej Vichy, s množstvom nemeckých legionárov. Tu boli prvé straty na živých aj bojovej technike, padol vojak Haás a mali sme 8 ranených. V bojoch náš prápor obsadil mestečká Merdžaujun, Ibeles, Saky, Chebu a ďalšie. V priestore Amig (veliteľstvo 1. roty) bolo sústredených okolo 5 000 vichistických vojakov, ktorí nechceli zložiť zbrane. Po prímerí sa pre nás boje v Sýrii skončili. Presunom cez pohraničnú časť Sýrie sme videli dediny v tvare veľkých špinavých homolí, ľudí so zdurenými viečkami, zúrila tu diftéria, malária i syfilis. Najväčším naším nepriateľom bol komár z rodu Anopheles spôsobujúci maláriu. Nepomáhali ani dezinfekcie a ochranné siete. Konštatovali sme, že Francúzi za 25 ročného panstva po hygienickej stránke tu neurobili nič. Tu sme robili kontrolnú službu sýrsko - tureckých hraníc. Naša 4. rota mala službu na hranici Azaz, El Hamman, Meidan. Bolo to pásmo barín zamorené maláriou. Aj mňa spolu s kamarátom Vojtom v 41 stupňovej horúčke odviezli do nemocnice v Aleppe s podozrením na maláriu. Teplota cez deň dosahovala až 50 stupňov C, v noci neklesla pod 35 stupňov C. Služba na tureckých hraniciach však bola pre nás podradnou, chceli sme bojovať. (Môj brat slúžil vo francúzskej armáde, padol vo Vietname ako francúzsky občan.) Po sústredení v Aleppe sa naša armáda cez Home a Bejrút dostala do Hajfy. Po prehliadke v EZ Zibu sme mali byť premiestnení do obkľúčeného Tobruku v Líbyi.
Dňa 21. októbra 1941 sme vyplávali z Alexandrie na dvoch torpédoborcoch, na treťom boli Angličania. Tobruk v tom čase bránili Čechoslováci, Poliaci, Angličania, Austrálčania a Indovia. Vojská podliehali 70. britskej divízii pod velením gen. Ronalda MacKenzie Scobie. V Tobruku proti nám po celej dĺžke boli rozmiestnené vojská talianskej divízie, zosilnené nemeckými oddielmi. Nemci nás nazvali krysami, a tak nám zostalo pomenovanie tobruckých krýs (Tobruk-Rats). Náš prápor bol začlenený do poľskej brigády karpatských strelcov. V polovici novembra britská armáda zahájila ofenzívu. Maršal Montgomery nadviazal spojenie s Tobrukom zásahom novozélandských vojsk. Naša brigáda prenasledovala fašistov a pritom sme chránili aj postup Poliakov. Prápor okrem iných úloh mal brániť prístav v Tobruku a letisko Sidi Rezegh. Boje pokračovali na celom tomto úseku. Tu došlo k premenovaniu práporu na Československý ľahký protiletecký pluk. V septembri ma odvelili k letectvu RAF (Royal Air Force) v Anglicku.
Do Anglicka sme sa plavili cez Suezský prieplav s medzipristátím v Adene, Mombase, na ostrove Madagaskar, Durban, Cape Town, Freetown, Gibraltár. Na miesto určenia sme dorazili 3.1.1943. Plavili sme sa loďou Orduna, na lodi bola aj grécka princezná z Adenu a cisár Haile Selassie, na ktorého pri Džibuti už čakalo plavidlo. V podpalubí bolo aj do tisíca
talianskych zajatcov. Dostal som sa do Anglicka, kde som absolvoval základnú teoretickú leteckú školu. Angličtinu sme preberali na letisku St. Athan pri Barry vo Walese, keď už Nemci raketami V 2 začali bombardovať Londýn. Základy lietania sme mali v Shillingforde, 12 základných hodín. Dlhodobý výcvik sme absolvovali v Kanade na letisku De Winton.
V Calgari sme mali pohovory o našom poslaní a o vysielaní v rádiotelegrafii. Žilo tu veľa slovenských vysťahovalcov, z našich inštruktorov som si zachoval mená: por. Mokrejší, kpt. Kubák, por. Flekal, ďalej sme tu mali anglických dôstojníkov, veliteľov letiska. Kurz strelca a palubného mechanika som si urobil v Severnom Írsku. Ako československý dobrovoľník som bol pridelený k 311. bombardovacej peruti. Peruť lietala na amerických 4 - motorových lietadlách typu Liberátor. Lietali sme až na Shetlandy, doprevádzali konvoje cez Severné more do ZSSR. Pri našom pobyte na leteckej základni Predannack v južnom Anglicku sa už nevrátila 8-členná posádka z Biskajského zálivu. Často sme absolvovali aj 10 hodinové lety. Do ČSR, slobodnej vlasti, som sa vrátil s veliteľom 311. bombardovacej perute, bol to môj posledný let.
Na východe sa povyšovali príslušníci podľa bojovej účasti, na západe platila kategória A – 1 – 1. Znamenalo to úspešné ukončenie kurzu F/E palubného technika, vykonanie pohovoru z inteligencie a ukončenie kurzu podporučíka. To by som dostal, ak by som bol zostal u RAF. U nás sa trvalo aj na maturite. Doma nás povýšili len do hodnosti rotného, preto sme už viacerí nezostali u letectva. Ako účastník zahraničného západného odboja som preto požiadal o uvoľnenie z armády dňom 6.1.1946. Za bojovú činnosť som dostal viaceré vojenské vyznamenania, ako napr. Medaila za chrabrosť, Medaila za zásluhy v zahraničnom odboji, Čsl. Pamätná medaila 1939 – 1945 a ďalšie iné.
Takto vyzerali moje aktivity počas pobytu v zahraničnej armáde v boji proti fašistickým okupantom a za oslobodenie ČSR. Spomínam si aj na mená niektorých mojich zahraničných spolubojovníkov, ktoré by mali byť zapamätané. Z okresu Rožňava sa bojov v zahraničnej armáde na západe a v Afrike zúčastnili: J. Žorna zo Štítnika, P. Koleskár z Ochtinej, Štefan Fafrák z Nižnej Slanej, O. Petergáč z Henckoviec, JUDr. J. Weis, Schvarc a Lebovics z Rožňavy. V pôsobení na Strednom východe bol ešte aj príslušník J. Polomský z Revúcej, prípadne z Jelšavy, ďalší z Dobšinej. Mená ostatných som si už rokmi nezapamätal."
Bola to bojová cesta muža, ktorý neváhal nasadiť svoj život a ako dobrovoľník prešiel bojovým krstom na západnom fronte. Jeho príbehy svedčia nielen o odvahe, ale aj o mužnosti v rozhodnutí, v ktorom nezaváhal, dokázal sa vhodne orientovať a našiel si správnu, aj keď neľahkú cestu.
PaedDr. Milan Sajenko
(Zdroj: Sloboda prichádzala v januári 1945, ObV SZPB Rožňava, dec. 1915)
Foto: internet + M. S.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.