"Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 som sa usiloval plniť si vlasteneckú povinnosť a odísť z okupovaného územia Maďarmi. Do klérofašistickej armády som nechcel nastúpiť, mal som ísť k letectvu. V roku 1939 bola moja snaha prezradená, za čo som bol aj odsúdený. V tom istom roku som ilegálne opustil Rožňavu a začal som robiť na stavbe trate Banská Bystrica – Diviaky a v Harmanci, kde som vstúpil do ilegality. Keď som sa dozvedel o možnosti odchodu do zahraničia, rozhodol som sa odísť a zároveň sme organizovali aj ďalšiu mládež do československej zahraničnej armády v Poľsku. Pokúsili sme sa o prechod pri Rabči, dostali sa do Nového Targu a do Krakova. Na konzuláte v Krakove sme podpísali vstup do francúzskej cudzineckej légie. Keďže posledná loď odplávala bez Čechoslovákov, ostali sme ako jednotka východnej skupiny v Malých Bronowiciach pod velením pplk. L. Svobodu. Tu sme dostali aj základnú výzbroj. Pre čs. skupinu bol potom pridelený nový výcvikový tábor v Lesznej vo východnom Poľsku, cez Kroszno sme dorazili do meste Hluboczek Wielky pri Tarnopole.
Nasledujúci deň nás Nemci bombardovali, bol som zasiahnutý črepinou do stehna. Dňa 17. septembra sme začali ustupovať k rusko-rumunským hraniciam, štáb s ranenými sa prepravoval autami, sovietska strana bola o našom ústupe informovaná. Červená armáda nás zajala v noci zo 17. na 18. septembra v obci Raków, odtiaľ nás premiestnili do ZSSR do
Kamenca Podolského, kde nás čakal štáb. V Jarmolinciach nám bol vyplatený prvý žold, ale Rusi nám zloté nezamenili, lebo sme namaľovali na nich pamiatkové vojenské motívy. Jeden s podpisom milovaného veliteľa L. Svobodu som mal ako pamiatku na odboj.
V roku 1940 sme už boli v Suzdale, odkiaľ sa robil presun jednotky na Stredný východ do Hajfy. Zo Slovákov si spomínam na mená: J. Fridrich, J. Polomský od Revúcej, Kosiba, Míšutka, Päťko, Kňazovič, Vrbičan, Segiňák, Fuchs, Štric, Stručina, Bražina, Királ, Kocmánek, Rosina, Bielik a ďalší. V Suzdale sme boli internovaní, nevedeli sme či sa bude formovať naša armáda v ZSSR. V marci 1941 som bol zadelený na odstun k armáde na Stredný východ, cez Turecko do Palestíny. Naša púť do Turecka začala 24. marca cez Moskvu, Kyjev a Odesu. V priebehu plavby a priamo v Hajfe, kde sme dorazili v priebehu apríla, sme boli podrobení prísnemu výsluchu. Boli medzi nami aj neplnoletí, tak sa im nejaké tie roky pridali.
V stredisku v Hajfe nás vyzbrojili základnými zbraňami a premiestnili do výcvikového strediska našej armády v Egypte, v Agami pri Alexandrii. Tu sme si dopĺňali umenie bojovej techniky v púštnych podmienkach, boli sme súčasťou Čsl. pešieho práporu 11 pod velením pplk. K. Klapálka. Tento bol začlenený do 23. armády anglického generála Gallowaya. V máji nás ako zálohu preložili 200 km na západ, pri mestách Mersa Matruh, v Sidi Haneish a Fuka Main sme strážili letiská. Nemci v tom čase boli na egyptských hraniciach v Bardii a El Sollume. Bol som začlenený v 4. rote, kde bol veliteľom por. Nemec, ktorý mi bol veliteľom aj v ZSSR. V čase napadnutia ZSSR Nemeckom bol náš prápor premiestnený do Sýrie. Pred odchodom do Sýrie prápor dostal "tančíky" Brencarrier, ktoré boli rýchle, ale otvorené. Pri mestečku Banyas na palestínskej hranici sme kryli postup austrálskej divízie postupujúcej na Bejrút.
Proti nám stáli jednotky francúzskej armády vernej Vichy, s množstvom nemeckých legionárov. Tu boli prvé straty na živých aj bojovej technike, padol vojak Haás a mali sme 8 ranených. V bojoch náš prápor obsadil mestečká Merdžaujun, Ibeles, Saky, Chebu a ďalšie. V priestore Amig (veliteľstvo 1. roty) bolo sústredených okolo 5 000 vichistických vojakov, ktorí nechceli zložiť zbrane. Po prímerí sa pre nás boje v Sýrii skončili. Presunom cez pohraničnú časť Sýrie sme videli dediny v tvare veľkých špinavých homolí, ľudí so zdurenými viečkami, zúrila tu diftéria, malária i syfilis. Najväčším naším nepriateľom bol komár z rodu Anopheles spôsobujúci maláriu. Nepomáhali ani dezinfekcie a ochranné siete. Konštatovali sme, že Francúzi za 25 ročného panstva po hygienickej stránke tu neurobili nič. Tu sme robili kontrolnú službu sýrsko - tureckých hraníc. Naša 4. rota mala službu na hranici Azaz, El Hamman, Meidan. Bolo to pásmo barín zamorené maláriou. Aj mňa spolu s kamarátom Vojtom v 41 stupňovej horúčke odviezli do nemocnice v Aleppe s podozrením na maláriu. Teplota cez deň dosahovala až 50 stupňov C, v noci neklesla pod 35 stupňov C. Služba na tureckých hraniciach však bola pre nás podradnou, chceli sme bojovať. (Môj brat slúžil vo francúzskej armáde, padol vo Vietname ako francúzsky občan.) Po sústredení v Aleppe sa naša armáda cez Home a Bejrút dostala do Hajfy. Po prehliadke v EZ Zibu sme mali byť premiestnení do obkľúčeného Tobruku v Líbyi.
Dňa 21. októbra 1941 sme vyplávali z Alexandrie na dvoch torpédoborcoch, na treťom boli Angličania. Tobruk v tom čase bránili Čechoslováci, Poliaci, Angličania, Austrálčania a Indovia. Vojská podliehali 70. britskej divízii pod velením gen. Ronalda MacKenzie Scobie. V Tobruku proti nám po celej dĺžke boli rozmiestnené vojská talianskej divízie, zosilnené nemeckými oddielmi. Nemci nás nazvali krysami, a tak nám zostalo pomenovanie tobruckých krýs (Tobruk-Rats). Náš prápor bol začlenený do poľskej brigády karpatských strelcov. V polovici novembra britská armáda zahájila ofenzívu. Maršal Montgomery nadviazal spojenie s Tobrukom zásahom novozélandských vojsk. Naša brigáda prenasledovala fašistov a pritom sme chránili aj postup Poliakov. Prápor okrem iných úloh mal brániť prístav v Tobruku a letisko Sidi Rezegh. Boje pokračovali na celom tomto úseku. Tu došlo k premenovaniu práporu na Československý ľahký protiletecký pluk. V septembri ma odvelili k letectvu RAF (Royal Air Force) v Anglicku.
Do Anglicka sme sa plavili cez Suezský prieplav s medzipristátím v Adene, Mombase, na ostrove Madagaskar, Durban, Cape Town, Freetown, Gibraltár. Na miesto určenia sme dorazili 3.1.1943. Plavili sme sa loďou Orduna, na lodi bola aj grécka princezná z Adenu a cisár Haile Selassie, na ktorého pri Džibuti už čakalo plavidlo. V podpalubí bolo aj do tisíca
talianskych zajatcov. Dostal som sa do Anglicka, kde som absolvoval základnú teoretickú leteckú školu. Angličtinu sme preberali na letisku St. Athan pri Barry vo Walese, keď už Nemci raketami V 2 začali bombardovať Londýn. Základy lietania sme mali v Shillingforde, 12 základných hodín. Dlhodobý výcvik sme absolvovali v Kanade na letisku De Winton.
V Calgari sme mali pohovory o našom poslaní a o vysielaní v rádiotelegrafii. Žilo tu veľa slovenských vysťahovalcov, z našich inštruktorov som si zachoval mená: por. Mokrejší, kpt. Kubák, por. Flekal, ďalej sme tu mali anglických dôstojníkov, veliteľov letiska. Kurz strelca a palubného mechanika som si urobil v Severnom Írsku. Ako československý dobrovoľník som bol pridelený k 311. bombardovacej peruti. Peruť lietala na amerických 4 - motorových lietadlách typu Liberátor. Lietali sme až na Shetlandy, doprevádzali konvoje cez Severné more do ZSSR. Pri našom pobyte na leteckej základni Predannack v južnom Anglicku sa už nevrátila 8-členná posádka z Biskajského zálivu. Často sme absolvovali aj 10 hodinové lety. Do ČSR, slobodnej vlasti, som sa vrátil s veliteľom 311. bombardovacej perute, bol to môj posledný let.
Na východe sa povyšovali príslušníci podľa bojovej účasti, na západe platila kategória A – 1 – 1. Znamenalo to úspešné ukončenie kurzu F/E palubného technika, vykonanie pohovoru z inteligencie a ukončenie kurzu podporučíka. To by som dostal, ak by som bol zostal u RAF. U nás sa trvalo aj na maturite. Doma nás povýšili len do hodnosti rotného, preto sme už viacerí nezostali u letectva. Ako účastník zahraničného západného odboja som preto požiadal o uvoľnenie z armády dňom 6.1.1946. Za bojovú činnosť som dostal viaceré vojenské vyznamenania, ako napr. Medaila za chrabrosť, Medaila za zásluhy v zahraničnom odboji, Čsl. Pamätná medaila 1939 – 1945 a ďalšie iné.
Takto vyzerali moje aktivity počas pobytu v zahraničnej armáde v boji proti fašistickým okupantom a za oslobodenie ČSR. Spomínam si aj na mená niektorých mojich zahraničných spolubojovníkov, ktoré by mali byť zapamätané. Z okresu Rožňava sa bojov v zahraničnej armáde na západe a v Afrike zúčastnili: J. Žorna zo Štítnika, P. Koleskár z Ochtinej, Štefan Fafrák z Nižnej Slanej, O. Petergáč z Henckoviec, JUDr. J. Weis, Schvarc a Lebovics z Rožňavy. V pôsobení na Strednom východe bol ešte aj príslušník J. Polomský z Revúcej, prípadne z Jelšavy, ďalší z Dobšinej. Mená ostatných som si už rokmi nezapamätal."
Bola to bojová cesta muža, ktorý neváhal nasadiť svoj život a ako dobrovoľník prešiel bojovým krstom na západnom fronte. Jeho príbehy svedčia nielen o odvahe, ale aj o mužnosti v rozhodnutí, v ktorom nezaváhal, dokázal sa vhodne orientovať a našiel si správnu, aj keď neľahkú cestu.
PaedDr. Milan Sajenko
(Zdroj: Sloboda prichádzala v januári 1945, ObV SZPB Rožňava, dec. 1915)
Foto: internet + M. S.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-