200 míľ neschodnou krajinou. Nikto nechcel financovať cestu, pre každého to bolo nákladné. Aj napriek tomu, že teraz už nikto z vedúcich nechcel misijnú stanicu zrušiť a boli by radi, keby sa toto krásne údolie začlenilo do rozvíjajúcej sa krajiny. Ale postaviť cestu bolo pre nich nerealizovateľné.Gwere sa však nevzdával.Gwere mal plán.
Už pred jeho príchodom na misiu mnohí uvažovali urobiť cestu do tohto krásneho údolia rieky Chingombe. Koloniálne úrady tiež videli, že by bolo dobré postaviť cestu. Poslali tam inžinierov, aby preskúmali možnosti. Rozhodnutie však znelo: Za daných podmienok sa to neoplatí. Bolo by to príliš nákladné. Tak sa vedúci misie tejto myšlienky vzdali. Gwere sa však neprestal pohrávať s touto myšlienkou a hľadal spôsob ako by to šlo. Každý problém má riešenie, len ho treba nájsť.
A mať odvahu a vieru.
Gwere bol aj poľovník, dokonca takto zabezpečoval aj mäso pre školu a celú misiu. Zvery bolo dosť všade naokolo. Rád chodil na potulky po horách. A okrem poľovačky si začal krajinu viac všímať a zakresľovať si najschodnejšie miesta. Dokonca si značil jednotlivé stromy a úseky. Potom začal chodiť na poľovačky ďalej od doliny. Bral so sebou vždy jedného domorodca, ktorý niesol vodu, niečo na zjedenie, brokovnicu a sekeru. Chodil s ním po svahoch a dolinách a tam kde sa mu trasa zdala schodná, kázal do stromov urobiť záseky. Tak sa mu pomaly začala črtať celkom schodná trasa.
Tento výskum mu trval niekoľko mesiacov. A keď si bol istý, že bude vedieť zrealizovať výstavbu novej cesty, bolo potrebné presvedčiť úrady. Úrady súhlasili, ale peniaze dať nechceli. Skúšal šťastie u vedúceho misie. A toho presvedčilo nielen nadšenie a odhodlanie začať túto ťažkú robotu, ale aj všetky tie prípravné práce, ktoré už Andrej urobil. Trasa bola vymeraná a brat Andrej mal jasnú predstavu o realizácii v teréne. Vedúci misie napokon poskytol potrebné financie. Hneď po období dažďov najal 50 robotníkov. Na podomácky vyrobenú vlečku naložili fúriky, lopaty, čakany, sekery, kliny, zásoby potravy, múku, soľ a mnoho ďalšieho potrebného a vybrali sa do hôr. Do večera si postavili koliby. Jedni kosili trávu, druhí stínali stromy. Keď príbytky pokryli trávou a obložili silnými konármi ako ochranu pred divou zverou, ľahli si spať a ráno mohli začať robotu. Okrem dvoch kuchárov a jedného nosiča vody všetci robili cestu.
Gwere mal presný plán práce. Jedni rúbali stromy, čo stáli v ceste, druhí klčovali terén, ďalší skopávali svah a iní stavali zo skál bočné múry, aby sa svah nezosypal na cestu. O pár dní už sami chlapi vedeli čo a ako majú robiť. Gwere sa mohol pustiť na poľovačku, aby mali mäso a chlapi vládali ťažko pracovať. Na poľovačku šli dvaja, ale každý inou stranou. Robotníci podľa zvuku vedeli kto strieľa, či Gwere či domorodec a či je poľujú na veľké zviera alebo len na niečo menšie. Vždy však doniesli dostatok zásob mäsa a chlapi sa dosýta najedli. Keď prišli konečne na hrebene hôr, práca bola jednoduchšia. Len sem tam bolo treba vyrúbať strom a vyrovnať terén. Vystavali si nové koliby, aby mali ku robote bližšie, staré nechali, neskôr slúžili pocestným, ktorých zastihla noc. Robili aj mosty, brvien na ne mali naozaj dostatok. Novú trasu začali aj využívať. Raz za čas išiel Gwere domov na traktore pre zásoby. Vo všetkom ostatnom však bol ako jeden z nich. Radil síce čo ako treba robiť, ale keď bolo treba, ťažkej roboty sa nebál. Uprostred terénu bolo 
nemálo veľkých balvanov, ktoré museli otĺkať. Mali štvorkilové kladivo. Keď sa to nedalo kladivom, tak na balvan nakládli vatru a všetky vedrá naplnili vodou. Keď bola skala rozpálená poliali ju vodou, aby praskla, toto opakovali niekoľkokrát a zvyšok pootĺkali. Keď bolo treba, postup opakovali donekonečna. Za dva mesiace urobili najväčšiu časť trasy a 15 mostov. Ale pred nimi bola najťažšia časť, dole na strmej stráni vykopať serpentínu. Mesiac im to trvalo. Ale serpentínu urobili. To bola práca, to bola brigáda! Nadšenie, elán a chuť do roboty nikomu nechýbal. Veľmi dobre si uvedomovali, že si cestu robia pre seba, pre svoju krajinu. Dostávali dokonca aj menšiu mzdu. Inak ubytovanie a strava boli zdarma. Konečne bola dolina, v ktorej žilo 5000 obyvateľov, spojená s civilizovaným svetom. Vedeli, že teraz po ceste budú chodiť autá a tie odvezú všetky tie ťažké náklady, ktoré doteraz nosili na chrbtoch. Aj oni môžu ísť do mesta a predávať svoje výrobky. Gwere a 50 odhodlaných čiernych chlapov urobilo za tri mesiace to, čo úradníci a inžinieri považovali za nemožné. Už týždeň pred skončením prác poslal Gwere správu do mesta, že cesta je hotová. Prišli džípy. Prvý prišiel arcibiskup z Lusaky. Štátny úradníci udelili Gweremu pochvalu za plán a vykonanie náročných prác.
14. októbra 1964 vyhlásila Zambia svoju nezávislosť, prestala byť anglickou kolóniou. Pri 1. výročí nezávislosti v roku 1965 zambijská vláda udelila vyznamenania svojim zaslúžilým občanom, ktorí sa podieľali na rozvoji krajiny. Na zozname ocenených bolo aj meno misionára Slováka Andreja Perdíka. Za veľkej parády sám prezident Dr. Kenneth Kaunda odovzdal zlatú medailu bratovi Andrejovi Perdíkovi. Brat Andrej si ju veľmi vážil, bola dôkazom uznania jeho práce a snaženia. Andrej Perdík sa stal občanom Zambie. Na Slovensko sa však vracal často, aby potešil starnúcich rodičov a svojich milovaných súrodencov. Jeho slová zakaždým pripomenuli, aby sme si vážili všetko, čo máme, lebo nie všade vo svete je samozrejmosť mať dostatok jedla, možnosť vzdelávať sa a mať spokojný život plný radosti.
S láskavým dovolením od netere Andreja Perdíka, pani Ivety Čobanovej - Perdíkovej spracovala S láskavým dovolením od netere Andreja Perdíka, pani Ivety Čobanovej - Perdíkovej spracovala
Gita Borošová
Literatúra J. Švec, Zápisky z Afriky, foto: rodinný album
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.