I. časť 

Ako preniesli traktor cez divočinu

Andrej Perdík sa narodil v Rákoši, okres Rožňava (v súčasnosti Revúca). Pochádzal z početnej rodiny. Rodičia mali spolu 7 detí. Emíliu, Jolanu, Boženu a Júliu, synov Pavla, Ladislava a Andreja. Andrej sa vyučil za mäsiara, pred druhou svetovou vojnou však robil žandára.               

Narukoval a staral sa o proviant a zásobovanie vojakov stravou. Získal v tejto oblasti bohaté skúsenosti, ktoré neskôr zúročil. Po skončení vojny nastúpil do jezuitského kláštora v Ružomberku ako skúsený kuchár a vedúci kuchyne. Tam sa zoznámil aj s bratom Jozefom a spolu si vysnívali misiu v Afrike. V lete roku 1947 odišiel do Londýna naučiť sa po anglicky. Mal talent na reči, lebo ešte pred Vianocami toho istého roku nastúpil na loď v Southamptone, ktorá ho dopravila do Kapského Mesta v Juhoafrickej republike. Odtiaľ cestoval vlakom 2 000 míľ do Severnej Rodézie, dnešnej Zambie.

Prišiel až do mestečka Broken Hill. Tu ho už čakali a pridelili mu miesto v misijnej stanici v Chingombe (Čingombe), 200 míľ od mesta – za horami, za dolami – najväčší zapadákov, kde nikto nechcel ísť, lebo tam neviedla žiadna cesta. Kraj odrezaný od sveta. Dokonca sa už uvažovalo aj o zrušení tejto misijnej stanice. 

Bolo tam treba smelých, zocelených chlapov a Andrej taký bol. Nezľakol sa. Cesta pešo mu trvala vyše týždňa. Šiel cez vysoké hrebene hôr, hlboké doliny, les. Cesta neexistovala, predieral sa, ako vedel. Úžasný pohľad z hrebeňa na zazelenanú dolinu, bujnú vegetáciu hojne zavlažovanú riekou Chingombe, ho očaril. Takéto bohatstvo opustiť? Toto by nám Pán Boh nedovolil, to by bol veľký hriech, pomyslel si. 

Realita už nebola taká idylická. Čakali ho ošarpané domy, zarastené polia a záhrady. Nefunkčný vodný mlyn, zhrdzavené píly, školy – obyčajné búdy pokryté trávou. Nevedel, kde začne skôr. Ale nezľakol sa. Bola to výzva a on mal výzvy rád. Roboty sa nebál, vyznal sa vo všeličom. Najhoršie bolo, že si s černochmi navzájom nerozumeli. Jazyk domorodého obyvateľstva nepoznal a oni nevedeli po anglicky, len pár učiteľov. Tak posunkami, rukami-nohami a vlastným príkladom sa pustil do najnaliehavejšej práce.

Misijný brat bol na takejto stanici prakticky všetkým. Musel sa vyznať v remeslách, v práci na poli, v záhradách, vedieť opraviť budovy aj stavať domy, mal na starosti robotníkov, zásoboval kuchyňu, obstarával nákupy v meste. Prvoradá však bola výchova k praktickému kresťanstvu a bolo treba venovať sa aj žiakom vo voľnom čase. Keď sa tu zorientoval, pochopil, že bez mechanizácie toho veľa neurobia. Tropické podnebie a vegetácia výdatne zavlažovaná riekou Chingombe a priľahlými potôčikmi žičili nielen kukurici, ryži, zelenine, ale aj burine a tú nestíhali trhať. Bolo treba zabezpečiť aspoň traktor a pluh. Tam, kde niet cesty, len dvesto míľ vrchov, dolín a pralesa. Ako? Neodradilo ho to. V meste súhlasili, že traktor zabezpečia, ale dopraviť si ho musia sami.                                    

A Andrej mal už svoj plán. 

Kým sa bude dať, povedie traktor sám a pod vrchmi ho budú čakať chlapi. On traktor rozoberie a potom ho v dedine poskladá. A tak to aj zrealizoval. Keď sa dostal pod hory, kde už boli len neschodné skalnaté vrchy, čakalo ho tam 40 chlapov, ktorí mali napletené povrazy z lyka stromu a pripravené mocné konáre. Brat Andrej traktor rozobral a chlapom porozdeľoval. Dvaja niesli predné koleso, štyria zadné. Šiesti niesli motor. Na dvoch veľkých konároch 12 chlapov nieslo rozvodovú skriňu. Ostatní na chrbtoch niesli kanvice s olejom, benzínom, naftou a zvyšné menšie súčiastky. To bola karavána, často odpočívali, dve noci spali v divočine, ale všetko doniesli v poriadku. Nič sa nepokazilo ani nestratilo, veď chlapi by si radšej krky dolámali, len aby sa traktoru nič nestalo. V doline ich už čakali húfy ľudí. A keď traktor prvýkrát naštartoval, všetci černosi sa poskrývali v najbližších kríkoch. Veď tá obluda ožila a šla rovno na nich. 

Práca pomocou traktora začala napredovať. Všetko bolo odrazu ľahšie, jednoduchšie. Robili rýchlejšie. Záhrady ožili, neboli zaburinené, aj pri žatve kukurice im bol traktor nenahraditeľnou pomocou. Andrej čoskoro opravil vodný mlyn aj pílu. Stále však nebol spokojný. 

Ďalšia veľká úloha, pre všetkých nerealizovateľná, bola postaviť cestu. Veď chodiť pešo po zásoby do mesta 200 míľ nebolo jednoduché. Táto myšlienka nedala Andrejovi spávať. Ale pre domorodcov to už nebol Andrej – volali ho Gwere, prezývka, ktorú si vyslúžil, bola poctou, znamenala chlapina, kovboj, zálesák, taký Old Shatterhand. Podučil sa ich reči. Obľúbili si ho. Chlapci sa mu chceli vyrovnať, bol im vzorom. A dievčatá? Tie sa len chichúňali a čosi si šuškali, keď išiel okolo. Vždy, keď sa vracal z mesta a niesol zásoby a nákupy, vykrikovali a výskali od radosti Gweréééé, Gwereééé... 

Dvesto míľ neschodnou krajinou. Nikto nechcel financovať cestu, pre každého to bolo nákladné. Aj napriek tomu, že teraz už nikto z vedúcich nechcel misijnú stanicu zrušiť a boli by bývali radi, keby sa toto krásne údolie začlenilo do rozvíjajúcej sa krajiny. Ale postaviť cestu bolo pre nich nerealizovateľné. 

Gwere sa však nevzdával.

Gwere mal plán.

(POKRAČOVANIE)

S láskavým dovolením od netere Andreja Perdíka pani Ivety Čobanovej-Perdíkovej 

spracovala Gita Borošová.

Použitá literatúra: J. Švec, Zápisky z Afriky, spomienky súrodencov                    

Foto: rodinný album.