I. časť
Ako preniesli traktor cez divočinu
Andrej Perdík sa narodil v Rákoši, okres Rožňava (v súčasnosti Revúca). Pochádzal z početnej rodiny. Rodičia mali spolu 7 detí. Emíliu, Jolanu, Boženu a Júliu, synov Pavla, Ladislava a Andreja. Andrej sa vyučil za mäsiara, pred druhou svetovou vojnou však robil žandára.
Narukoval a staral sa o proviant a zásobovanie vojakov stravou. Získal v tejto oblasti bohaté skúsenosti, ktoré neskôr zúročil. Po skončení vojny nastúpil do jezuitského kláštora v Ružomberku ako skúsený kuchár a vedúci kuchyne. Tam sa zoznámil aj s bratom Jozefom a spolu si vysnívali misiu v Afrike. V lete roku 1947 odišiel do Londýna naučiť sa po anglicky. Mal talent na reči, lebo ešte pred Vianocami toho istého roku nastúpil na loď v Southamptone, ktorá ho dopravila do Kapského Mesta v Juhoafrickej republike. Odtiaľ cestoval vlakom 2 000 míľ do Severnej Rodézie, dnešnej Zambie.
Prišiel až do mestečka Broken Hill. Tu ho už čakali a pridelili mu miesto v misijnej stanici v Chingombe (Čingombe), 200 míľ od mesta – za horami, za dolami – najväčší zapadákov, kde nikto nechcel ísť, lebo tam neviedla žiadna cesta. Kraj odrezaný od sveta. Dokonca sa už uvažovalo aj o zrušení tejto misijnej stanice.
Bolo tam treba smelých, zocelených chlapov a Andrej taký bol. Nezľakol sa. Cesta pešo mu trvala vyše týždňa. Šiel cez vysoké hrebene hôr, hlboké doliny, les. Cesta neexistovala, predieral sa, ako vedel. Úžasný pohľad z hrebeňa na zazelenanú dolinu, bujnú vegetáciu hojne zavlažovanú riekou Chingombe, ho očaril. Takéto bohatstvo opustiť? Toto by nám Pán Boh nedovolil, to by bol veľký hriech, pomyslel si.
Realita už nebola taká idylická. Čakali ho ošarpané domy, zarastené polia a záhrady. Nefunkčný vodný mlyn, zhrdzavené píly, školy – obyčajné búdy pokryté trávou. Nevedel, kde začne skôr. Ale nezľakol sa. Bola to výzva a on mal výzvy rád. Roboty sa nebál, vyznal sa vo všeličom. Najhoršie bolo, že si s černochmi navzájom nerozumeli. Jazyk domorodého obyvateľstva nepoznal a oni nevedeli po anglicky, len pár učiteľov. Tak posunkami, rukami-nohami a vlastným príkladom sa pustil do najnaliehavejšej práce.
Misijný brat bol na takejto stanici prakticky všetkým. Musel sa vyznať v remeslách, v práci na poli, v záhradách, vedieť opraviť budovy aj stavať domy, mal na starosti robotníkov, zásoboval kuchyňu, obstarával nákupy v meste. Prvoradá však bola výchova k praktickému kresťanstvu a bolo treba venovať sa aj žiakom vo voľnom čase. Keď sa tu zorientoval, pochopil, že bez mechanizácie toho veľa neurobia. Tropické podnebie a vegetácia výdatne zavlažovaná riekou Chingombe a priľahlými potôčikmi žičili nielen kukurici, ryži, zelenine, ale aj burine a tú nestíhali trhať. Bolo treba zabezpečiť aspoň traktor a pluh. Tam, kde niet cesty, len dvesto míľ vrchov, dolín a pralesa. Ako? Neodradilo ho to. V meste súhlasili, že traktor zabezpečia, ale dopraviť si ho musia sami.
A Andrej mal už svoj plán.
Kým sa bude dať, povedie traktor sám a pod vrchmi ho budú čakať chlapi. On traktor rozoberie a potom ho v dedine poskladá. A tak to aj zrealizoval. Keď sa dostal pod hory, kde už boli len neschodné skalnaté vrchy, čakalo ho tam 40 chlapov, ktorí mali napletené povrazy z lyka stromu a pripravené mocné konáre. Brat Andrej traktor rozobral a chlapom porozdeľoval. Dvaja niesli predné koleso, štyria zadné. Šiesti niesli motor. Na dvoch veľkých konároch 12 chlapov nieslo rozvodovú skriňu. Ostatní na chrbtoch niesli kanvice s olejom, benzínom, naftou a zvyšné menšie súčiastky. To bola karavána, často odpočívali, dve noci spali v divočine, ale všetko doniesli v poriadku. Nič sa nepokazilo ani nestratilo, veď chlapi by si radšej krky dolámali, len aby sa traktoru nič nestalo. V doline ich už čakali húfy ľudí. A keď traktor prvýkrát naštartoval, všetci černosi sa poskrývali v najbližších kríkoch. Veď tá obluda ožila a šla rovno na nich.
Práca pomocou traktora začala napredovať. Všetko bolo odrazu ľahšie, jednoduchšie. Robili rýchlejšie. Záhrady ožili, neboli zaburinené, aj pri žatve kukurice im bol traktor nenahraditeľnou pomocou. Andrej čoskoro opravil vodný mlyn aj pílu. Stále však nebol spokojný.
Ďalšia veľká úloha, pre všetkých nerealizovateľná, bola postaviť cestu. Veď chodiť pešo po zásoby do mesta 200 míľ nebolo jednoduché. Táto myšlienka nedala Andrejovi spávať. Ale pre domorodcov to už nebol Andrej – volali ho Gwere, prezývka, ktorú si vyslúžil, bola poctou, znamenala chlapina, kovboj, zálesák, taký Old Shatterhand. Podučil sa ich reči. Obľúbili si ho. Chlapci sa mu chceli vyrovnať, bol im vzorom. A dievčatá? Tie sa len chichúňali a čosi si šuškali, keď išiel okolo. Vždy, keď sa vracal z mesta a niesol zásoby a nákupy, vykrikovali a výskali od radosti Gweréééé, Gwereééé...
Dvesto míľ neschodnou krajinou. Nikto nechcel financovať cestu, pre každého to bolo nákladné. Aj napriek tomu, že teraz už nikto z vedúcich nechcel misijnú stanicu zrušiť a boli by bývali radi, keby sa toto krásne údolie začlenilo do rozvíjajúcej sa krajiny. Ale postaviť cestu bolo pre nich nerealizovateľné.
Gwere sa však nevzdával.
Gwere mal plán.
(POKRAČOVANIE)
S láskavým dovolením od netere Andreja Perdíka pani Ivety Čobanovej-Perdíkovej
spracovala Gita Borošová.
Použitá literatúra: J. Švec, Zápisky z Afriky, spomienky súrodencov
Foto: rodinný album.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.