V tom čase boli ženám prístupné len niektoré povolania. Ženské krajčírstvo, ktorému sa vyučila u Nely Viestovej v Revúcej, bolo teda najrýchlejšou a najpraktickejšou možnosťou zakotviť v živote a stať sa nezávislou. Po desiatich rokoch bola Marína Ormisová vyhľadávanou krajčírkou a učiteľkou krajčírstva v našom meste.
Sporivosť bola významnou vlastnosťou revúckej krajčírky, ktorú Slovensko dobre poznalo. Hospodárila rozumne, nijaké prepychové veci neobľubovala, skromne sa šatila aj stravovala a každý grajciar tri razy obrátila, kým ho utratila. Tak si usporila päťtisíc zlatých. Neskôr kúpila rodičovský dom. Akú hodnotu to reprezentovalo, si môžeme predstaviť podľa toho, že Samuel Ormis pred štvrťstoročím dostával 700 zlatých ročného platu ako profesor.
Marína Ormisová za svojho dlhého života zažila veľmi veľa premien, osirela ako dieťa. V útlom detstve stratila rodinné prostredie, ktoré jej chýbalo. Ako píše sama o sebe, bola tvrdohlavá a zanovitá. V ťažkom živote sa tieto jej vlastnosti pretavili na húževnatosť a vytrvalosť. Veľmi túžila po vzdelaní, ale ďalšie vzdelávanie v škole bolo znemožnené otcovou smrťou, a tak sa usilovala získať vedomosti čítaním kníh. Mala šťastie, že nachádzala dobrých priateľov, ktorí obohacovali jej život rozširovaním jej duševného obzoru a vedeli jej pomôcť aj radou. Ale aj tak vedela, že sa môže spoliehať len na seba a dvere do slovenských rodín jej otvorí len dobrá práca, preto si vybrala krajčírske povolanie. Prax ukázala, že sa nemýlila, lebo v tom čase nevydaté dievčatá z meštianskych rodín bývali v rodinách pomocnicami pre všetko, obyčajne len trpenými. Revúcky meštiansky nárožný dom (v súčasnosti penzión Kráľov Dom) je tiež zaujímavý tým, že v rokoch 1889-99 tu mala svoju krajčírsku dielňu. Ona pracovala s chuťou v domácnosti, v záhrade aj v krajčírstve. Všade bola svedomitá a presná, mala zmysel pre drobnosti.
Spomína na drobné historky a miestne príbehy ...
„V lete som vstávala k šitiu už o 4. hodine. Kým nedošli žiačky, dokončievala som najťažšie práce na šatách, alebo som pristríhala. V tie časy v dobre situovaných domácnostiach obyčajne každý deň varili hovädziu polievku. K mäsu sa dala zelenina z polievky, zemiaky a omáčka, potom bol prívar, ale bez mäsa. V nedeľu bývala pečienka i múčnik - okružník, grísový alebo ryžový koch, buchtičky s malinovým lekvárom a pod. Deň bez mäsa bol piatok, vtedy sa k polievke varievali halušky, rozličné rezance, s tvarohom, makom, orechami, strapačky s bryndzou, šúlance zo zemiakového cesta a zavše znamenité gemerské guľky.“
„V pôstny, tak menujú v Revúcej deň pred Štedrým večerom, piekli všade z kysnutého cesta koláče a „kvaky“ na opekance. Koláče sa piekli rozmanité – makovníky, lekvárniky, tvarožníky, kapustníky a v bohatších domoch i orešníky. Piekli ich na okrúhlych bľachových ťapšiach, ktorých okraje boli vlnkovite pozahýňané. Vykúrili pec, koláče dnu povsádzali, tie sa čosi-kamsi upiekli, iba „baby“ v hlinených babeniciach v peci sedeli dlhšie. Vtedy torty ešte v domácnostiach nevypekali, pochúťkou boli spomínané koláče. Torta sa zjavila iba ak niekde na svadbe.“
„Keď býval detský majáles a bolo pekné počasie, schystali sme sa po obede s mojimi žiačkami, vtedy sme včaššie olovrantovali, na vychádzku do kúpeľa, aby sme sa podívali na zabávajúci sa drobizg. Milým pôžitkom bola už sama prechádzka krásnou alejou do Doliny, kde ležal kúpeľ. Za dvadsať rokov, ktoré minuli odvtedy, keď som i ja ako školáčka z elementárky chodievala s majálesovým sprievodom do kúpeľa, všeličo sa zmenilo. My sme sa pohli už po ôsmej hodine ráno pod zástavami, sprevádzané učiteľmi, žiakom bubeníkom, muzikantmi a vykrikovali sme: „Vivat regrácia!“ (nech žije zábava). V deň majálesu varievali žiakom obligátne pirohy s lekvárom a donášali ich do kúpeľa.. Na majálese nechýbala ani predavačka s pukanou kukuricou a aj chudobné dieťa dostalo aspoň grajciar, aby z nej kúpilo."
Spomienky Maríny Ormisovej sú ako zrkadlo vtedajšej doby, aby sme lepšie pochopili pomery a udalosti na Gemeri. Veľa spomienok sa viaže k nášmu mestu, sprítomneniu existencie Prvého slovenského gymnázia, na postupovanie maďarizácie, na vtedajšie kultúrne a politické osobnosti v Gemeri, Martine i v Prahe, na rodinu Daxnerových, aj na cestovanie po Slovensku.
V decembri 1899 sa vydala za vdovca Jozefa Maliaka z Iloku, zo Slavónie a z Revúcej odišla. V šití pokračovala aj v Iloku. Mala však toľko rozrobenej práce, že ešte vyše troch rokov po vydaji šila svojim zákazníčkam z celého Slovenska, hotové šaty im posielala v balíkoch poštou.
Príbehy osobností potvrdzujú, že nie je podstatné kedy a kde sa narodíte, ale to, ako si svoj život sami nastavíte.
Zomrela 13. januára 1946 vo Zvolene.
Spomienky Maríny Ormisovej, dcéry popredného pedagóga a národného buditeľa Samuela Ormisa vznikli v rokoch 1939 – 1942, po autorkinom návrate na Slovensko a sú zachytené v knihe s titulom „Marína Ormisová spomína“.
(Zdroj: Ormisová M.- Ormis Ján Vladimír. Marína Ormisová spomína. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1979)
Text: Oddelenie regionálneho rozvoja MsÚ Revúca – TIC

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-