Pomaly sa už končí „Týždeň slovenských knižníc" v rámci mesiaca knihy, ktorý sa na rôznych miestach našich miest niesol v znamení najrôznejších programov - organizovaných výhradne kolektívmi pracovníkov knižníc. Ak píšeme pár slov až ku koncu tejto kultúrno-osvetovej celoštátnej akcie, tak preto, že aspoň okrajovo chceme tému inkorporovať do nosných už prebiehajúcich a prebehnutých. Samozrejme s tlačeným slovom - knihou súvisia aj "Kalendáre"... Kedysi „veľmi významná“ kniha, veľmi populárna, prijatá masovo, ktorá bola i prostriedkom osvety - vzdelávania, informácií, prístupného rozptýlenia či pobavenia - máme na mysli dobu v čase vzdialenom – dávno predchádzajúcu časy rozhlasu, televízie, či internetu. F. Machold, Z. Štefanová, A. H. Škultéty, L. Medzihradský, J. Kadavý, Viliam Pauliny - Toth, V. Mehner, A. Bucsánsky a mnohí ďalší v neskorších rokoch.. K evidovaným autorom sú uvádzané podrobne i názvy jednotlivých kalendárov. Okrem kalendárov, ktorých tvorcom bol G. Fejérpataky - Belopotocký s názvom „Nový a starý vlastenský kalendár“ (sú z roku 1860 a neskorších) a niekoľkých "Tranovského" zachoval sa v truhlici i kalendár, ktorého existencia ani autor
nie je nikde v literatúre uvádzaná. Jedná sa o autora Karola Martineka, evanjelického farára v Čankove, ktorého kalendár má názov „Nový kalendár pro lid evanjelický“. Z titulnej strany vyplýva, že ide o kalendár na rok 1859, že ide o štvrtý ročník, vytlačený v Pešti švabachom v slovakizovanej bibličtine u Filipa Wodanera. Ako všetky kalendáre tých rokov - v prehľade obsahuje astronomické údaje zatmenia Slnka, východu, západu Slnka, o štvrtiach Mesiaca, mená podľa jednotlivých dní v roku, sviatky, verše pod jednotlivými mesiacmi. Dátumy zaujímavých starých udalostí. Prehľad platnej kolkovej škály. Ďalej údaje o členoch cisárskej rodiny, menoslov všetkých panovníkov európskych štátov podľa náboženstva. Portréty a biografie troch osobností: švédskeho kráľa Gustáva Adolfa, Jána Seberinyho - evanjelického superintendenta tých rokov, Jána Kalvína, a históriu Juraja Lániho, evanjelického kňaza odsúdeného na galeje. Je v ňom publikovaná i báseň D. H. Hroboňa „Národům“. Niekoľko vtipne písaných krátkych textov, ako poučné – zábavné – ironické vložky na rozveselenie čítajúcich - anekdoty pod názvom "Trní a bodlačí". Stať "Rádce a tabulky" na šiestich stranách s informáciami o platnosti nových a starých mincí, o peniazoch v striebre, o nových peniazoch prepočítavaných na strieborné a rôzne iné tabuľky z finančníctva (úroky, dôchodky, mzdy, árendy atď.) - pre obchodníkov, kupcov, remeselníkov, hospodárov a roľníkov. Na konci úplný zoznam výročných trhov v Uhorsku.
Neopakovateľne milým „rustikálným koloritom“ zaujmú roľnícke pranostiky uvádzané pri každom mesiaci, ktoré akoby cez tieto vyblednuté listy starého kalendára vracali uplynulý čas v kolobehoch roka - jarou, letom, jeseňou, zimou - vnímaný zmyslami našich dávnych predkov a takto odovzdávaný cez skúsenostnú empíriu potomkom. (Osobitnú pozornosť by si zaslúžili kalendáre vydávané Gašparom Fejérpatakym - Belopotockým, kde sa nachádzajú staré zápisy zaujímavé z titulu charakteru hospodársko-ekonomických aktivít )rodinných predkov z polovice 19. storočia.)
Roľnícke pranostiky – Leden (Januarius): Jestliže sme v lednu, meli zimu levnau, budeme v jarný čas, nejeden míti mráz, než po chvíli této, pride sparné léto. Unor (Februarius): Navštívilli leden nás svau studeností i v unoru ješte budeš ji mít dosti: neb se malý sečen protivý velkému, a snaží se hanbu učiniti jemu. Březen (Martius): Kolikráte rosa v breznu se zjevuje, tolikráte nás duben s deštem navštevuje, a tolik i srpen mhly dati slibuje. Duben (Aprilis): Kolik dnú před Jiřim žabu slyšíš sskrečet, tolik bude po nem pro zlau chvíli mlčet. Dešť velikonočný, prináši rok močný. Květen (Majus): Jestli v máji chrausty čerstvé poletují- rolníci dobrému roku se radují: A jestli na Ducha přicházi dešť tichý, svine nebudau moc choditi od pýchy (tlustosti.) Červen ( Junius): Slyšetli po Jáne kukučku kukati, drahýho se chleba máme obávati. Jakové počasí na Medarda stojí, takové šest týdnú potom byti strojí. Červenec (Julius): Když pri blesku slunce pršíva v červenci a veliká hnízda delají mravenci: škodlivá rez skazí jetel a ledníky a pro včasnau zimu bude 
strach veliký. Srpen (Augustus): Hojná rosa, v srpnu dobrý čas zvestuje; nenili ji bouře a dešť nasleduje. Pri měsíci novem pozoruj na rožky, spatríšli je tmavé, čekej mnohé pršky. Září (September): Neodletujíli pred Michalem ptáci, do Vánoc nebudau klauzati se žáci: Totéž oznamuje dešť na den Michala, nebo potom teplá jesen býva stála. Řijen (Oktober): Když nechce list v řijnu se stromu padati, máme ostrau zimu a zlau jar čekati; neb se zjeví množství hausenek a hmizu, jenž potom list stromu i s všim květem zhřizau. Listopád (November): Jestli sa v novembri řeky rozvodnují, v nejbližší rok mnohé dešte se zjevují. Na Martina husy stojíli na ledě, budau na Vánoce jistě stat na blatě. Prosinec (December): Vítr od východu v den Adama Evy, dulem tvuj dobytek odnese jak plevy; je li od západu budau páni mríti; je li od poledne, mor nás chce ubíti.
I staré nefunkčné kalendáre akoby u našich predkov žili v úcte, akoby im patril nadčasový status prežívania - utvrdzuje ma v tom poznanie, keď pri likvidácii nielen „papierových artefaktov“ z preplnenej starej rodinnej truhlice pred asi šesťdesiatimi rokmi dostalo sa im „milosti prežitia“. Pokiaľ ide o popisovaný konkrétny "Nový kalendár pro lid evanjelický“ a konkrétneho autora Karola Martineka mali sme záujem v rámci kultúrno-historického významu o jeho zaradenie. O autorovi vieme málo - študoval v Bratislave, potom bol teológom vo Viedni, ev. farárom v Čankove a neskôr vojenským kňazom v Ľvove. Bol rodák z Trenčína a pracoval aj literárne... Toto sme chceli povedať v dňoch mesiaca knihy ako marginálny detail dokresľujúci absenciu v histórii genézy slovenských kalendárov a ich autorov staršieho obdobia.
Miroslav Ďurinda, Košice 28.3.2015
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.